Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka
• prvé vydanie nieslo podtitul Poviestka (1893)
• ďalšie vydanie už mali podtitul Idyla

"a že ste boli toho času bez Krista - a bez Boha na svete. Ale teraz, hoci ste kedysi boli ďalekí, v Kristu Ježišovi ste sa stali blízkymi krvou Kristovou."

Efež. 2, 12 - 13.

Ani starí ľudia nepamätali takú zimu, aká panovala v decembri r. 18.., keď v adventný večer našli rášovskí furmani pri cintoríne zamrznutú ženu a doviezli ju do richtárovho domu.
U richtárky práve sedeli niektoré susedy. I dali sa ženy hneď do práce. Jedna rozväzovala zamrznutej plachtu, druhá jej držala hlavu, tretia svietila. Razom všetky skríkli: "Dieťa, dieťa!"
Zdreveneným ramenom totiž túlila nešťastná k mŕtvej hrudi utešené živé chlapčiatko. Zaplakali ženy, zaplakalo zobudené dieťa; zvlhli aj furmanom oči.
Chúďatko!
Na tretí deň pochovali neznámu na obecné útraty. A mala vám tá na pohrebe ľudu, čo aká boháčka!
A teraz čo s chlapčekom? Odkiaľ žena bola, nedozvedel sa ani notár, ani richtár.
"Ostane dieťa na hanbu chudobnej obci," stonali daktorí skúpejší. Ale neostalo. Nechala si ho richtárka sama. A hoc aj nechovala ho ako vlastné, postarala sa predsa, aby nezahynulo.
Motával sa Martinko - to meno mu dali ženy, keď nevedeli ako ho kdesi pokrstili - motával po dome u richtára, ako neprirovnávajúc, malý psíček. Nikto sa skoro na neho ani neobzrel - a len sa predsa chlapča vychovalo. A keď trochu odrástlo, mala v ňom richtárka dobrú pomoc.
Všetko jej poslúžil: dreva doniesol, ošípané zavaroval, husiam žihľavy nakrájal - ale všetko!
I nebolo chlapcovi priam najhoršie na svete. Najesť sa mu dali, aj ho ošatili. Kým bol menší, spával v tom kútiku pri peci, kde ho prvý raz richtárka položila, keď ešte jeho mŕtva mamička bola s ním v izbe, a od piateho roku spával v maštali.
Neraz sedel okolo neho kŕdeľ zajačikov, akoby nad ním radu držali. Strakatá veľká krava sa zakaždým na neho obzerala, keď liezol do svojho brlôžka. Snáď jej bolo divné, že keď ona aj ostatní roháči pred ľahnutím vždy si najprv kľaknú - chlapec sa nikdy nemodlí. Nevedela Stračena, že by ho tomu boli museli učiť gazdovia a že sa nikto nestaral, či sa Martinko modliť vie alebo nie.
Richtárka dieťaťu neublížila, ba nejeden ju práve chválil, že urobila skutok milosrdenstva. No do školy ho neposlala. "Načo - také malé žobráča - veru ešte do školy! A či v lete, či v zime, vždy ho doma potrebujeme!" - hovorila neraz susede.
Keď mu už minulo jedenásť rokov, doviedla ho na faru, aby ho vzali medzi konfirmandov; ale keď nevedel ani čítať, ba ani Otčenáš sa pomodliť, nevzali ho.
Potom v jeseni umrela richtárka a richtár dal chlapca obecnému pastierovi na pomoc.
Starý Ondrej - tak volal každý pastiera, ináč si sa na neho nedopýtal - bol už slabý a nezdravistý; nevládal už za dobytkom chodiť, lebo od komasácie mali Rášovčania pasienky až pri samých horách v neschodnej seči. No že už toľké roky obci slúžil, nechceli mu na staré dni chleba odňať, radšej mu dali pomoc. A neobanovali. Bol Martinko ako stvorený za pastiera. Snáď, keď tak vždy od detinstva medzi dobytkom sa tmolil, priľúbila si ho tá nemá tvár.
Keď tak za rána dolu dedinou trúbil, v každej maštali dvíhali roháči hlavy; kravy, teliatka, ba aj niekoľko oviec pobehlo za hlasom trúby, ako psíci.
Ondrejov Bundáš širokým chvostom zametal uprášenú cestu, strihal ušami, iskril očami a čakal, prešľapujúc z nohy na nohu, netrpezlivo prvé prasknutie biča a potom už veselo bralo sa stádo k horám.
Tak dobre opatroval Martinko s Bundášom dobytok, že keď starý Ondrej o rok zomrel, vyvolila si obec jeho za pastiera. Sľúbili mu plácu: dvoje vrchné, troje spodné oblečenie, čižmy a podšitie. Chovať ho mali gazdiné, tak ako starého Ondreja - každý deň druhá.
Za dedinou pri cmiteri stála chalúpka. Poručil ju kedysi obci akýsi starý mládenec. Polovica už bola spadla. Izbička a pitvor stáli ešte prikryté strechou, ktorá sa opierala o blízky vŕšok. Táto chalúpka slúžila šestnásť rokov za príbytok Ondrejovi a teraz mal v nej bývať Martinko. Starý Ondrej bol zapchal okná slamou, aby v lete slnko nesvietilo, v zime aby vietor nefúkal. Načo bolo Ondrejovi svetlo? V zime cez deň nikdy doma nebol, chodil po chalupách od suseda k susedovi. A v lete, keď prišiel ustatý, hneď zaspal.
Ach, ani vám to neviem povedať, ako bolo Martinkovi, keď po prvý raz do chalúpky vošiel a keď si pomyslel, že tu už musí bývať! Steny orúcané, začmudené, samá pavučina; na zemi smeti, slama, prach od rokov. Peknejšia bola maštaľ u richtára.
Vyložil si Martinko ruky na hlavu a tak tu chvíľu stál; potom si sadol na prah a plakal. Po prvý raz v živote cítil, že nikoho nemá, že je opustený práve tak ako tá chalupa.
Ako tak plače, zašteboce nad ním vtáča. Pozrie hore: pod strechou lastovičie hniezdo. Prileteli lastovičky zďaleka a čistili svoj domček, aby v ňom mohli cez leto bývať, kým zase neodletia ďaleko - ďaleko.
Začervenal sa Martinko. "Veď ani ja to také ošklivé nemôžem nechať," hovorí k sebe. A nenechal. Najprv vyťahal slamu z okien; našiel staré krídlo, omietol okná. Malo každé iba jednu tabuľu, ostatné boli rozbité. Potom omietol pavučiny zo stien a hrád, ale div sa pritom nezadusil. A každý deň potom, keď prišiel z poľa, nový kúsok si očistil. Narobil blata, ako vídal nebohú gazdinú, ba aj žltej hlinky si doniesol; však dobre vedel, kam pre ňu chodieval. Potom pozatieral diery v stenách aj na zemi.
Ide tade hrobárka a vidí, ako sa chlapec trápi; zasmiala sa, pochválila ho, že je čistotný - a odišla. Ale keď sa Martinko na druhý deň z poľa vrátil, našiel izbičku aj pitvor žltou hlinkou olíčené, svetlým a čiernym poprskané, zem čisto natretú, pieskom posypanú - až radosť. Nevedel chudák, či sa má smiať, či zase plakať.
Pochválila sa hrobárka pred hájničkou. Zaľúbilo sa to ženám: omazali, zalíčili na piaď širokými partlicami celú chalúpku zvonku. A nechceli ani chlapi zaostať; pošili strechu. Obec dala nové okná; každé za päťdesiat grajciarov. Hrobár, ktorý keď nepil, hocičo z dreva spravil, popravil starý stôl, lavicu a staršiu ešte posteľ. Richtár dal do nej novú oklep. "No, Martinko, už sa môžeš aj oženiť," povedali chlapi.

+++

A predsa, hoci mal Martinko doma ako v raji a staral sa, aby mu vždy tak ostalo, predsa bol najradšej v horách. Ach, ale tam aj bolo pekne! Sadol si chlapec na počiernu skalu a z nej - ako kráľ svoju ríšu - pozeral svoje stádo a riadil ho volaním.
Po ľavej strane vystupovali vyššie a vyššie lesy borové, bukové i dubové. Keď vetrík odtiaľ priletel, priniesol vždy sladkú vôňu borovíc; a keď bolo ticho, tie hory niekedy hrali ako muzika. Trel sa strom o strom, haluz o haluz, list o list. A v jeseni, keď lístie opadávalo, tu akoby jedle spievali pohrebnú pieseň.
Pod skalou ležali pasienky ako dáky veľký kus zeleného hodvábu vyšívaného kvetinami, a okolo nich krútil sa potôčik ani strieborná stužka. Po pravej strane zase bola seč. Niektoré kríky na jar kvitli, druhé sa len zelenali; k tomu v lete a v jeseni divé černice a čučoriedky len tak vábili oči i ústa. Martinko znal každú zelinku v hore: zlú i dobrú. Starý Ondrej ho naučil ich poznávať.
Keď slniečko pekne po horách svietilo, zahľadel sa chlapec neraz po tom svete. Veď to aj bola krása! Tak tie slnečné lúče niekedy vyzerali ako svetlá ruka.
Keď sa dobytok dobre pásol, plietol Martinko všeličo z prútia. Najprv začal len s metlami, ale podarila sa mu aj klonka, potom slepačí kôš; pokúsil sa aj spraviť klietku na homôľky. Každý deň si čosi domov doniesol. Platili mu gazdiné, ako ktorá chcela - no predsa mal už voľačo zhospodárené. "Neviem," hovorieval, "načo sa mi to môže zísť, keď sa už musím sám o seba starať."
Neraz, keď tak plietol, myslel si pri tom: "Bývalo to odjakživa všetko tak? A keď nie: kto to všetko učinil? Kto rozkázal slnku, aby ráno vyšlo a večer zapadlo? Či ten Boh, ktorého richtár spomínal, keď sa prisahal? Ten, o ktorom hovorievali ženy, keď niekto umieral: "Dobrý Pán Boh, že si ho vzal?" "Kde je ten Boh? Kam to tých ľudí bral? Vzal ta aj moju mamičku? Ak On toto všetko, čo ako vidí, urobil, tak bol naozaj múdry a dobrý!"
Ako to bolo všetko múdro stvorené: jedny bylinky rástli pre pokrm a druhé zase ako liek; jedny, ktoré ľúbili chládok, zasial ten Boh pod kríčky, a druhé zase na slniečko. Alebo aj to: keď napršalo, všetko ožilo v horách; ale že ani mnoho dažďa nie je dobre, preto zase svietilo slniečko a fúkal vetrík. Ak to ozaj všetko On urobil tak dobre, je iste veľký a múdry pán.
Ba, či tam, kam tých ľudí bral, bola tiež taká pekná zem?
Keď gazdiná umierala a umrela, dali jej do ruky peniaz, že vraj 'na prievoz'.
Na aký prievoz? - Bola medzi touto zemou a tamtou veľká voda? Kto tých ľudí prevážal?
Potom za týždeň nechceli v dome nič hýbať, aby vraj - tá duša mala pokoj. Potom napiekli chleba, lebo že to je najlepšie, keď sa vôňa chlebíčka po dome rozíde, potom že tá duša je spokojná.
Prečo tam tie duše nemali pokoja? Či predsa u Boha nebolo tak pekne ako tu? - Ach, že ľudia museli umierať!"
Tak myslieval chlapec. Opýtal by sa niekoho, ale nemal koho.
Už rok bol pastierom. Otvárala sa nová jar. Umrel richtár nanáhlo. Ku koncu mnoho píjal; porazilo ho. Martinko deň čo deň na neho myslieval. "Kam odišiel? Uvidel Boha? Aký je Boh?"
Raz, ako tak sedí na skale a pletie košík, zadíva sa na nebo a hovorí:
"Bože môj, keď ja len nič o Tebe neviem! Ale, však keď Ty všetko môžeš spraviť, urob aj to, aby som sa niečo o Tebe dozvedel, aj o tej zemi, kam si to tých ľudí berieš. Či sú tam všetci pohromade, dobrí aj zlí?"
Veril Martinko, že ho Boh počul; spokojne pletie košík ďalej. Zrazu počuje žalostné mékanie; beží dolu aj s Bundášom - a hľa, najmilšia ich ovečka, biela s čiernym fľakom spadla medzi kríčky. "Ach, chuderka, ako ťa teraz hore dostanem?" - Kamene sú vlhké. Ledva sa Martinko dolu zošmykol a hore s ovečkou vyškriabal. Ej, čiže bol rád! Nesie si ju na pleci, hladká a dohovára jej, až si ju doniesol medzi ostatné ovečky. Poskočila veselo a začala sa pásť.
Na poludnie, keď zavracal dobytok k vode, prišli ženy hľadať hríby. I rozprával im, čo sa mu prihodilo.
"Martinko," povie stará Hudcová, "to bolo práve tak, ako je napísané v Svätom písme o tom pastierovi, čo mal tých sto oviec a stratil jednu z nich, že nechal tých deväťdesiatdeväť oviec na púšti a išiel hľadať tú stratenú."
"A našiel ju?"
"Našiel, vzal ju na plecia a doniesol domov; a tak sa z toho radoval, že zavolal susedov, aby sa s ním tešili."
Ľúbilo sa to Martinkovi.
"A kto bol ten pastier? Kde býval?"
"To ja neviem; rozprával to raz Kristus Pán svojim učeníkom."
"A to bol kto?"
"Ale Martinko," zasmiali sa druhé ženy, "ty si sprostý!"
"Nehanbite ho!" bránila ho Hudcová. "Chudák, nemal mu to kto povedať, a do školy nechodil. - Nuž, Kristus Ježiš je Syn Boží. - Ale poďme už ďalej."
Odišli ženy. Nemyslel chlapec na to, ako ho zahanbili, ale bol rád, že sa dozvedel voľačo o Bohu, že mal ten Boh aj Syna a volali ho Kristus Ježiš. "Ježiš," ľúbilo sa Martinkovi lepšie. "Ten Ježiš bol istotne tiež pastierom; ba, to snáď On sám mal tých sto oviec. No, keď tam, kde bývali, mali pasienky, mali iste aj hory, a tak muselo predsa tam byť pekne!" Idúc domov hľadel Martinko chvíľami na nebo. "Snáď tam teraz práve tiež ženú z poľa; možno, že aj ten Boží Syn, Ježiš. - Lebo keď On len samé ovce spomínal, iste len ovečky pásava. Ba, či mňa On vidí? Umrel by som rád, keby som vedel, že si ma vezme za pasáka. Aspoň by som skôr uvidel, ako je tam..."
Na druhý deň zobudil sa Martinko neobyčajne veselý. Umyl, učesal, obliekol sa poriadnejšie než inokedy, a keď mu vyháňali poslednú hrobárovie Belenu, opýtal sa zrazu tety hrobárky:
"Tetička, prosím vás pekne, a vidí Boh všetko čo my robíme?"
Žena sa zamračila. Vadila sa predtým s mužom; uderil ju.
"Veru vidí, synku; a keď budeš zle robiť, potresce ťa!" Zamrmlala mrzute.
"Ja nebudem zle robiť, tetička," sľuboval chlapec. "S Pánom Bohom!"
"Choď s Bohom!"
"A tetička," obrátil sa Martinko ešte raz, "vidí nás aj ten jeho Syn?"
"Aký Syn?"
"Ježiš."
"Kristus Pán? Nuž pravda! Ale choď už!"
Martinko šiel, ale celou cestou sa mu zdalo, že kráčajú spolu: Syn Boží, Ježiš tam hore a on tu dolu. Od toho dňa neopovážil sa viac zahrešiť dobytku ako inokedy; lebo keď ho Ježiš videl, tak ho aj počul.

***