Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• skrátené a upravené (kompletnú pôvodnú českú verziu nájdete tu)
• Karel Čapek, mladší brat maliara a spisovateľa Josefa Čapka, bol slávny český spisovateľ, novinár, dramatik a prekladateľ; jeho detská kniha Devätoro rozprávok je súbor rozprávkových príbehov, v ktorých sa v každodennom svete ľudí dejú zázračné veci, čo im pomáhajú otvoriť ich srdce, odhaliť radosť zo života a robia ich napokon aj o čosi ľudskejšími

Pána poštára Kolbabu časom akosi omrzelo jeho poštárske remeslo, lebo čo sa vraj taký poštár nachodí, nabehá a nalieta, nezriedka hore-dolu schodami, a že tie listy, čo roznáša, sú beztak len samé tlačivá, účty a iné zbytočnosti, ktoré nerobia nikomu ani trochu radosť, a že aj ten poštový úrad je také neveselé a nudné miesto, kde sa nič zaujímavého nedeje. Takto aj ináč sa pán Kolbaba žaloval na svoje povolanie poštára, až sa raz celý smutný posadil na pošte k peci a zaspal a vôbec si nevšimol, keď o šiestej ostatní poštári odišli, poštu zavreli a jeho v nej zamkli.
Mohlo byť okolo polnoci, keď ho zobudil šramot, ako keď po podlahe cupotajú myši. "Aha ho," povedal si pán Kolbaba, "my tu máme myši. Mala by sa na ne nastražiť pasca." A ako hľadí po tých myšiach, vidí, že to nie sú žiadne myši, ale poštoví škriatkovia. To sú vám takí malí, fúzatí a bradatí trpaslíci, veľkí asi ako veverička alebo divý králik, a na hlavách majú poštárske čapice a cez plecia peleríny ako praví poštári. "Pánabeka," povedal si pán Kolbaba, ale ináč ani nemukol, aby ich nezaplašil. A hľa, jeden ten poštový trpaslík rovnal listy, čo mal pán Kolbaba rozniesť ráno, druhý triedil poštu, tretí vážil balíčky a lepil na ne ceduľky, štvrtý šomral, že krabica nie správne previazaná, piaty ako poštový úradník sedel pri okienku a prerátaval peniaze, šiesty pri telegrafe vyťukával správu, siedmy posielal list kamsi do cudziny a ôsmy mu radil, aby ho poslal leteckou poštou. A pretože to už bolo všetko, povedal: "Tak sme hotoví, páni, čo keby sme si teraz zahrali karty?"
"Prečo nie," povedal prvý škriatok a odrátal tridsaťdva listov. "Kartičky máme, môžeme začať."
Druhý škriatok vzal listy a zamiešal ich.
"Prekladám," povedal prvý škriatok.
"Tak rozdaj," povedal druhý.
"Ajáj, to som ale dostal nanič list!" vravel tretí.
"Začínam," povedal štvrtý a plesol listom na stôl.
"To ti prebijem," ozval sa piaty a svoj list položil na jeho.
"To je na mňa slabé, bratku" povedal šiesty a prihodil svoj list.
"Ohó," povedal siedmy, "to ja mám vyššiu kartu."
"A ja mám tromfové eso," zvolal ôsmy a hodil svoj list navrch ostatných.
Vtedy už pán Kolbaba nevydržal a vyhŕkol: "Nerád vás ruším, páni škriatkovia, ale čože to máte za karty?"
"Á, pán Kolbaba!" povedal prvý škriatok. "My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď už ste hore, poďte si zahrať s nami. Je to len obyčajný mariáš."
Pán Kolbaba si to nenechal vravieť dvakrát a posadil sa medzi nich.
"Tu máte karty a môžete začať," povedal druhý škriatok a podal mu niekoľko listov.
Pán Kolbaba pozrel na listy, čo mu dali do ruky, a povedal: "Neráčte sa hnevať, páni škriatkovia, ale ja v ruke nemám žiadne karty, len samé nedoručené listy."
"Správne," povedal tretí škriatok, "to sú naše hracie karty."
"Nuž ale, páni," zháčil sa pán Kolbaba, "karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, dolníka a horníka, kráľa a najvyššie eso, ale tu na tých listoch nič také nie je."
"A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba," povedal štvrtý mužíček. "Aby ste vedeli, každý ten list má hodnotu vyššiu či nižšiu podľa toho, čo je v ňom napísané."
"Najnižšia karta," vykladal prvý škriatok, "teda sedmička, to sú listy, v ktorých si ľudia klamú a predstierajú."
"Druhá najnižšia karta je osmička," pokračoval druhý, "a to sú listy, čo ľudia píšu len keď musia."
"Tretia nízka karta je deviatka," vravel tretí škriatok, "a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo zdvorilosti."
"Prvá vysoká karta je desiatka," povedal štvrtý. "To sú listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové."
"Druhá vysoká karta je dolník," povedal piaty. "To sú listy, čo si Iudia posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť."
"Tretia vysoká karta je horník," hovoril šiesty. "To sú listy medzi dobrými priateľmi."
"Štvrtá vysoká karta je kráľ," ozval sa siedmy. "To je list napísaný z lásky."
"A tá najvyššia karta, teda eso," dokončil ôsmy škriatok, "to je list, ktorým človek tomu druhému dáva celé svoje srdce. Je to karta, čo prebije čiže pretromfne všetky ostatné. Taký list píše napríklad mamička svojmu dieťaťu alebo človek človeku, ktorého má radšej než sám seba."
"Dobre," povedal pán Kolbaba, "len by som teraz chcel vedieť, ako poznáte, čo je v tých listoch napísané, lebo by som, páni, veľmi nerád počul, že ich otvárate a čítate. To sa nesmie, moji milí, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás musel ohlásiť na polícii, lebo keď niekto otvorí list, čo mu nepatrí, je to velikánsky priestupok!"
"To my, pán Kolbaba, vieme tiež," povedal prvý škriatok. "Lenže my hmatom cez obálku cítime, čo v liste asi je. Tie ľahostajné listy sú na omak chladné, ale čím je v liste viac lásky, tým je teplejší."
"A ked si my škriatkovia zalepený list položíme na čelo," dodal druhý, "môžeme vám slovo za slovom povedať, čo je v ňom napísané."
"Tak to je iné," povedal pán Kolbaba. "Ale keď už sme tu tak pohromade, rád by som sa vás na pár vecí spýtal, ak vás to, páni, neurazí."
"Že ste to vy, pán Kolbaba," odvetil tretí skriatok, "môžete sa pýtať, na čo chcete."
"No, ja by som rád vedel, čo vlastne škriatkovia jedia," opýtal sa pán Kolbaba
"To je rôzne," povedal štvrtý mužíček. "My škriatkovia, čo žijeme na úradoch, sa rovnako ako šváby živíme tým, čo vy ľudia natrúsite, napríklad omrvinkami chleba alebo pečiva."
"Ale my, škriatkovia z pošty," pokračoval piaty trpaslík, "si môžeme tiež uvariť telegrafné pásky ako rezance a omastiť ich poštovým lepidlom."
"Alebo môžeme olizovať známky," dodal šiesty. "Je to dobré, len sa tým veľmi polepia fúzy."
"Ale najviac jeme tie omrvinky," vravel siedmy trpaslík. "Preto sa, pán Kolbaba, po úradoch tak málo zametá, aby nám nejaké ostali."
"A že som taký smelý," vyzvedal ďalej pán Kolbaba, "kde vy tu vlastne prespávate?"
"To vám, pán Kolbaba, nepovieme," povedal ôsmy škriatok. "Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymietli. Kdeže, to vedieť nemôžete."
No, ked nepoviete, tak si to nechajte, pomyslel si pán Kolbaba. Veď ja už dám pozor, kam pôjdete spať. A sadol si zase k peci, aby dával pozor, ale len sa tam usalašil, už sa mu akosi začali privierať viečka, a než by sa povedalo päť, pán Kolbaba zaspal a spal ako dudok až do rána.
To, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, lebo veď na pošte sa prespávať nesmie, ale od tých čias ho už roznášanie listov nemrzelo.
Raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich rozniesol. "Pozrimeže," ozval sa zrazu, "tu je list v zalepenej obálke, ale nie je na nej ani adresa, ani známka."
"Aha," povedal pán poštmajster, "už zase ktosi hodil do schránky list bez adresy."
Počul to pán, čo bol práve na pošte, aby poslal doporučený list, a povedal: "To ale musí byť pekné trdlo, keď posiela list a ani naň nenapíše adresu."
"Ba nie," povedal pán poštmajster, "takýchto listov, pane, sa tu za rok nazbiera celá fúra. To by ste neverili, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list a hneď s ním ozlomkrky bežia na poštu a ani si nevšimnú, že nenapísali adresu. Hja, to sa, pane, stáva častejšie, než si myslíte."
"Ale, ale," čudoval sa ten pán, "a čo potom s takými listami bez adresy robíte?"
"Nič, necháme ich ležať na pošte, lebo sa nedajú doručiť," povedal pán poštmajster.
Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a prihováral sa: "Pán poštmajster, ten list je taký teplý, iste je v ňom napísané niečo vrúcne. Ja si myslím, že by sa predsa len mal doručiť, komu patrí."
"Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde a basta," odmietol pán poštmajster.
"Azda by ste ho mohli otvoriť," radil ten cudzí pán, "a pozrieť sa, kto ho poslal."
"To veru nie," povedal pán poštmajster prísne, "to by bolo, pane, porušenie listového tajomstva a to sa nesmie." A tým to preňho bolo vybavené.
Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba na pána poštmajstra: "Viete, pán poštmajster, s tým listom by nám možno mohol pomôcť niektorý poštový škriatok." A potom mu vyrozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov, a že oni dokážu čítať listy bez toho, aby ich otvorili.
Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: "No, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba. Keď nám ten pán škriatok povie, čo je v tom liste napísané, môžno prídeme na to, komu ten list patrí."
Tej noci sa pán Kolbaba dal zatvoriť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul známe cupkanie po podlahe, ako ked behajú myši, a potom opäť uvidel škriatkov, ako triedia listy, vážia balíky, rátajú peniaze a telegrafujú. A keď boli so všetkým hotoví, usadili sa na podlahu a s listami hrali mariáš.
Vtedy sa pán Kolbaba ozval: "Dobrý večer, páni škriatkovia."
"Dobrý, pán Kolbaba," povedal ten najstarší. "Poďte si s nami zahrať karty."
Pán Kolbaba sa nedal dvakrát núkať a prisadol si k nim.
"Začínam," povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem.
"Prebíjam," povedal druhý.
"Dávam fleka," vravel tretí.
Teraz prišiel rad na pána Kolbabu a on ten list bez adresy položil navrch ostatných.
"Tak ste vyhrali, pán Kolbaba," povedal prvý škriatok, "lebo ste vyniesli najvyššiu kartu čiže srdcové eso."
"Prepáčte," povedal pán Kolbaba, "ale viete iste, že je to taká vysoká karta?"
"Aby som to nepoznal," ohradil sa škriatok. "To je predsa list, čo píše mládenec dievčaťu, ktoré má radšej než sám seba."
"Mne sa to nezdá," schválne zapochyboval pán Kolbaba.
"A just je to tak," nedal sa trpaslík. "Keď tomu nechcete veriť, tak ja vám ten list prečítam." A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a čítal toto:
"Moja najmilšia Marienka, tak ti pýšem ('tu je pravopisná chyba,' povedal ten škriatok, 'správne má byť mäkké í') žesom dostal miesto šoféra tak ak by si chcela mohli by sme mať svadbu napýš mi či ma máš ešte rada napýš mi skoro tvoj verný František."
"To som potreboval vedieť, pán škriatok," povedal pán Kolbaba. "Nastokrát vám dakujem."
"Nie je za čo," povedal mužíček. "Ale aby ste vedeli, je tam zo desať pravopisných chýb. Veľa sa toho ten pán František v škole nenaučil."
"Len keby som tak ešte vedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý František," šomral pán Kolbaba.
"S tým vám, pán Kolbaba, nepomôžem," povedal škriatok. "To sa tam už nepíše."
Hneď ráno pán Kolbaba hlásil pánu poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér František nejakej slečne Marienke a že si tú slečnu chce vziať za ženu.
"Prepánajána," zvolal pán poštmajster, "to je náramne dôležitý list, ten by tá slečna mala dostať!"
"Ja by som jej ho už aj odniesol," povedal pán Kolbaba, "len keby som vedel, ako sa tá slečna Marienka volá celým menom a v ktorom meste, na ktorej ulici a v ktorom čísle popisnom býva."
"To by, pán Kolbaba, dokázal každý," povedal pán poštmajster. "Na to by ani nemusel byť poštárom. Ale predsa len by som bol rád, keby tá slečna ten list dostala."
"Dobre, pán poštmajter," povedal pán Kolbaba, "tak ja tú slečnu Marienku budem hľadať, aj keby som mal rok chodiť a prechodiť celý svet." Nato si cez plece prehodil poštársku kapsu s tým listom a krajcom chleba a vydal sa do sveta.
A tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či tam nebýva nejaká slečna Marienka, čo čaká list od nejakého pána šoféra Františka.
Slečien Marienok našiel po Čechách spústu, ale žiadna z nich nečakala list od pána šoféra Františka. Niektoré z nich síce čakali list od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal František, a iné zas čakali list od pána Františka, ale ten zase najust nebol šoférom.
Videl mnohé dediny a mestá, polia i lesy, východy a západy slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu i žatvu, hríby v lese i dozrievať slivky, ale ked už mu to márne hľadanie trvalo rok a deň a ten list stále nemohol doručiť, posadil sa skľúčený ku ceste a povedal si: "Tak to už je márne, to už tú slečnu Marienku asi nenájdem."
Bolo mu skoro do plaču od ľútosti nad slečnou Marienkou, že nedostala list od mládenca, čo ju mal radšej než sám seba, nad šoférom Františkom, že ten jeho list nemôže doručiť, a aj nad sebou samým, že si s tým dal takú námahu a v čase i nečase sa toľko nachodil a že to bolo nadarmo.
A ako tak užialený sedel pri ceste, uvidel, ako po nej ide nejaké auto. Išlo pomaly, skoro krokom, a pán Kolbaba si vravel: To musí byť nejaká stará rachotina, že sa vlečie tak pomaly. Keď ale auto prišlo bližšie, videl, že je to krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, čierno oblečený šofér a vzadu smutný, čierno oblečený pán.
A keď ten smutný pán uvidel pri ceste skormúteného pána Kolbabu, kázal zastaviť a povedal: "Poďte, pán poštár, ja vás kúsok cesty odveziem." Pán Kolbaba bol rád, lebo po takom dlhom putovaní ho už boleli nohy, sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a auto sa pomaly a smutne dalo do pohybu.
Keď takto prešli zo tri kilometre, pán Kolbaba sa ozval: "Prepáčte, pane, vy asi idete na pohreb, však?"
"Nejdeme," povedal skleslo smutný pán. "Prečo si myslíte, že ideme na pohreb?"
"No, lebo ráčite byť taký smutný," odpovedal pán Kolbaba.
"Ja som smutný," vravel hrobovým hlasom ten pán, "lebo moje auto ide tak pomaly a smutne."
"Nuž hej," povedal pán Kolbaba, "ale prečo vám taká krásna bugatka ide tak pomaly a smutne?"
"Lebo ju vedie smutný šofér," povedal zronene čierny pán.
"Ráčte dovoliť, vážený pane, ale prečo je pán šofér taký smutný?" bol zvedavý pán Kolbaba.
"Pretože nedostal odpoveď na list, čo pred rokom a dňom dal na poštu," odpovedal čierny pán. "Viete, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpovedala, a tak si myslí, že ho už nemá rada."
Keď to pán Kolbaba počul, vyhŕkol: "Prepáčte, že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér František?"
"Volá sa František Sloboda," odpovedal smutný pán.
"A tá slečna sa volá Marienka, však?" pýtal sa ďalej pán Kolbaba.
Vtedy sa ozval smutný šofér a so žalostným povzdychom povedal: "Slečna Mária Nováková sa volá tá nevernica, čo zabudla na moju lásku."
"Ach, človeče zlatý, tak to vy ste to trdlo, čo nám do poštovej schránky hodilo list bez adresy a bez známky!" zvolal pán Kolbaba natešene. "To som rád, že mám tú česť vás poznať! Ako vám slečna Marienka mohla odpísať, keď ten váš list ani nedostala?"
"A kdeže je ten môj list?" preľakol sa pán šofér František.
"No," povedal pán Kolbaba, "keď mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak ten list bude rovno na ceste k nej. Môj ty bože, už rok a deň nosím ten list v kapse a po celom svete hladám tú pravú slečnu Marienku! Ale teraz mi, mladý pán, hneď a zaraz dajte adresu tej slečny a ja pôjdem a ten list jej doručím."
"Nikam nebudete chodiť, pán poštár," povedal čierny pán, "ja vás tam doveziem. Tak, František, pridať plyn a ide sa k slečne Marienke."
Len to dopovedal, pán šofér František pridal plyn, auto vyrazilo a hnalo sa stále rýchlejšie, až motor od radosti spieval a burácal a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neuletel, pán Kolbaba sa držal sedadla a pán František volal: "Pán šéf, to nám to ide, čo? Ved my už ani nejdeme, my priam letíme, akoby sme dostali krídla!"
A keď tak nejakú chvíľu leteli, ukázala sa taká pekná biela dedinka a pán šofér František vraví: "A sme na mieste, pán šéf."
"Tak zastavte," povedal čierny pán a auto zastalo skraja tej dediny. "Teraz by ste, pán Kolbaba, mohli slečne Marienke doručiť ten list."
"Možno by jej pán František radšej sám povedal, čo je v tom liste napísané," mienil pán Kolbaba, "je tam totiž dosť pravopisných chýb."
"Ani nápad," bránil sa pán František, "ja sa jej hanbím prísť na oči, keď odo mňa tak dlho žiadny list nedostala. A potom," dodal zarmútene, "možno už na mňa zabudla a už ma nemá ani trochu rada. Pozrite, pán Kolbaba, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka čisté ako studnička."
"Ja teda idem," povedal pán Kolbaba, zatrúbil pekne ústami "Ide, ide poštový panáčik" a pravou nohou vykročil k tomu domčeku.
A tam, za tým čistým okienkom, sedela bledá slečna a šila si šatočky.
"Pozdrav pánboh, slečna Marienka," zavolal pán Kolbaba. "To si šijete šatočky na svadbu?"
"Ba nie," odvetila smutne slečna Marienka, "to ja si šijem rubáš do truhličky."
"Ale, ale," povedal pán Kolbaba súcitne, "hádam nebude tak zle. Ste azda, slečna, chorá?"
"Nie som," povzdychla si slečna Marienka, "ale srdiečko mi puká žiaľom." A položila si pritom ruku na srdce.
"Prepánakráľa," zvolal pán Kolbaba, "počkajte ešte s tým puknutím, slečna Marienka, a radšej mi povedzte, prečo vás bolí srdce."
"Pretože už rok a deň čakám na list, ktorý neprichádza," povedala ticho slečna Marienka.
"Nič si z toho nerobte," tešil ju pán Kolbaba. "To ja zase rok a deň nosím tuto v kapse jeden list a nemám ho komu odovzdať. Viete čo, slečna Marienka, ja ten list dám vám." A pritom jej ho podával.
Slečna Mária zbledla ešte viac. "Pán poštár," vravela tichým hlasom, "ten list asi nebude pre mňa, veď na ňom nie je adresa!"
"Len sa pozrite dnu," kázal pán Kolbaba, "a keď nebude pre vás, tak mi ho jednoducho vrátite."
Slečna Marienka trasúcimi sa prstami otvorila list, a ako ho začala čítať, líca jej zružoveli.
"Tak čo," pýtal sa pán Kolbaba, "vrátite mi ten list?"
"Nevrátim," vydýchla slečna Marienka a do očí jej vošli slzy radosti. "Pán poštár, veď je to ten list, na ktorý čakám už rok a deň! Ani neviem, čo by som vám zaň dala!"
"Tak to ja vám poviem," povedal pán Kolbaba. "Dáte mi dve koruny pokuty za to, že ten list nemal nalepenú známku, rozumiete? Prepánajána, veď len preto s ním rok a deň behám, aby pošta dostala tie dve koruny poštovného! Tak ďakujem pekne," povedal, keď dostal tie dve koruny, "a na vašu odpoveď, slečna, tutohľa niekto čaká." A kývol pritom na pána šoféra Františka, ktorý už stál za rohom.
A zatiaľ čo pán Františk dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba k tomu čiernemu pánovi a vykladal mu: "Rok a deň, vážený pane, som s tým listom behal, ale stálo to za to. Už len preto, čo všetko som videl. Všade vám je to taká krásna krajina, či okolo Plzne alebo pri Tábore. - Aha, pán František sa už vracia. Pravda, taká vec sa ústne vybaví oveľa rýchlejšie než listom bez adresy."
Pán František nevravel nič, len mu svietili oči. "Ide sa, pán šéf?" opýtal sa.
"Ide sa," povedal čierny pán. "Najprv pána Kolbabu zavezieme na poštu."
Pán šofér skočil do auta, stlačil štartér, zošliapol spojku a plyn a auto sa rozbehlo hladko a ľahko ako vo sne. Hneď bola na tachometri stodvadsiatka.
"Ale že to auto krásne ide," pochvaľoval si čierny pán. "To si tak hasí preto, lebo ho vedie šťastný šofér."
A tak všetci došli šťastia.