Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Chodil som po slovenskom kraji pýtať od skúpych a opatrných Slovákov na budovu Múzea a zašiel som i na okolie mesta Č. Ba Č. mi bolo za pár dní centrom.
Katolícko-židovské mesto. Chystalo sa práve k odpustu. Mladými jedlicami bol už ozdobený kostol, sochy, kríže, kaplice. Na rínku sbíjali, rozťahovali šiatre rozliční remeselníci a lakôtkári. "Ringlšpíl" točili za trochu prevezenia väčší-menší chlapci; neďaleko ticho, s veľkým napínaním zpoza motúzovej ohrady hádzali parobci kariky na nožíky a hodinky. Na krížnej ceste, poniže, vŕzgal verklík a zelený papagáj ťahal planéty, ak mal komu, a keď nie, oberal si všice. Cudzí svet dochodil v húfoch do kostola na spoveď, ale chlapci zastávali a s tvárí žiarila im radosť.
Mešťania celý týždeň bielili, zametali preddomia, zasýpali blato. Len na vyšnom konci, kde práve bolo zhorelo tridsať-štyridsať domov, bolo pusto, iba čo na rovinke tesári sbíjali s chvatom veľkú búdu z nových dosák... Barák pre krčmu.
Z Č. vybral som sa včasráno, aby ma slnce neomarilo, kým dôjdem do dediny Z.
Bola jar, ale ešte skorá. Šiel som strmým poľom i lesom. V dolinkách pod zápačou ešte ticho stekal čierny ľad, džurdžaly potôčiky. Šiel som chodníkmi a hôrnymi cestami, po ktorých ešte nešlo v tej jari voza. V starých koľajach svietila alebo černela sa voda, podľa toho, či blyslo na ňu slnce, alebo bola v tmavom chládku lesa. Krovie pučilo, rakyta už kvitla, na sosnách pohvizdovaly drozdy a pinky, a divý holub šibol. Vcelku však bolo ešte akosi prázdno v prírode, riedko.
Prechodil som polianky, čistiny a v dolinke nad úbočím videl som už i chalúpky: jednu, dve i tri spolu. Kopanice, čiže lazy.
S vŕšku chalúpky svojimi obielenými okienkami, svätými obrázkami hľadely na mňa ako kvočky, kryjúc cieničky, chlieviky, komôrky, humienka a plevníčky pod krídla zčiastky šindlových, zväčša slamených striech, spustených s troch strán až cele na trávnik.
Pri osamelej chalúpke nad chodníčkom zastavil som sa. Dvere boly otvorené. Pozdraviac po katolícky ešte na prahu, spytoval som sa: "Či je gazda doma?"
"Nie sú," znela odpoveď z chyže.
Vošiel som otvorenými dverami do tmavej, od povaly do polstien začadenej izby a našiel dievča jedenásť-dvanásťročné. Sedelo na klátiku, zaviazané nakríž, v špinavom bielom obrúsku, a škrabalo lyžicou zemiačiky, nie väčší od žĺtkov a i také pekné ako jeden. Splašené dievčatko nevstávalo, ale ochotne mi odpovedalo, že otec s bratom sú "vo svete" a mamka s nevestou a dvoma deťmi bratovými sú v dedine na spovedi. Ona má naškrabať i navariť pre všetkých zemiačikov.
"Navar, dievka moja, prídem i ja na obed s vašimi."
Dievča sa usmialo a ja som pošiel, pustiac sa dolu chodníčkom k potoku. Čím nižšie, tým viac života: i jarček žblnká, i spevu vtáčieho viac, i ľudí stretneš, dohoníš. Babky v bielych plachtičkách, s knižkami, patričkami. Úctive ťa pozdravujú, a ak sa prihovoríš, zastavíš, zastanú i ony a odpovieš, že sa na faru ponáhľaš, spamätajú sa a idú ti niektoré ruku bozkávať, a ty dávaš deťom po krajciari, aby si si získal dôveru. A ide to. Teraz zvlášte sú biele moje babky vďačné, v zbožnej nálade; idú k spovedi a zajtra na Č. pôjdu prijímať. Tam bude odpust. I ja rozprávam im o vyzdobenom kostole a sochách, o šiatroch a "ringlšpíli". Veselo sbehneme do dediny.
Po pol treťa hodinovej chôdzi ledva som sa vtisol do fary pre ženy a starých chlapov. Zle som trafil. Predsa predniesol som svoje poslanie, farár vyčítal mi štyri koruny, len na podporu "Múzea"... "Hľa, nemám, len čo mi za Otčenášiky babky doniesly... samé drobné." Ja, vďačný, bol by som chcel pomýliť i kaplána, ale z farárových rečí som vyrozumel, že by to bolo preň nebezpečné a doviedol by som ho azda do rozpakov, ak nemá...
Poďakujúc sa, vracal som sa na Č. Ale aspoň prejdem dedinou, kuknem do krčmy. Bolo tam i chlapov i žien, drahne, práve raňajkovali - pálenku a chlebíček. Všetko svet z lazov. Kúpil som cukríkov pre malú kuchárku tam pod horou a bral sa zpät.
Doháňal a predbiehal som biele ženíčky, huňatých chlapov s fajôčkami, a čím vyššie, tým redšie, lebo tratili sa po lazoch...
Len jednu babku, obstarnú, som ešte dohonil. Nebola oblečená sviatočne.
"A vy ste neboli na spovedi?" a známosť bola hotová.
"Ja len zajtra pôjdem, v meste. Človek do rána ešte veľa môže nahrešiť," vzdychla. "Ja mám nevestu, čo ma z chalupy vyháňa a syn jej ide po vôli... Môj je úžitok do smrti i v chyži i na grunte; ale ja odstúpim... Aby si ty užívala kedysi tak svojho vdovského života, ako ho mne žičíš..."
A ženička sa rozvravela, zohriata strmšou chôdzou za mnou i ako by jej bolo "niečo" do hlavy udrelo... Mala ťažké srdce na deti a rozpovedala mi, že jej ani jesť nedajú, ani pálenky do skleničky, a ona je už stará, žily potrebovaly by už poživy... Ale ona si premyslela! Nech vidí syn i tá planá nevesta, ako budú bez nej. Ona sa sľúbila gazdovi "do sveta". Nemá nič pod rukou, všetko jej odobraly deti, iba čo pár vajíčok židkovi zaniesla a z toho si nejaký krajciar spravila.
"I toto som si na dlžobu vzala," a vytiahla zpod bielej plachtičky, ktorou bola priodetá, motyku. "Mne dajú, lebo vedia, že na jeseň statočne zaplatím."
"A čo vám budú za to rátať?"
"Čože môžu? Ako v meste: šesťdesiat krajciarov ak by. A za počkanie pôjdeme niečo pomôcť. Jeden deň, ale chovu dá, a pálenky i päť ráz. Náš židko je veľmi statočný človek. On má od sveta a svet od neho. A pálenky z prachu narobí! Len už aká je to! Ja som ešte takej nepila. Chlapom v hore len kázal dve krhly vody doniesť, a tak sa popili, ležali ako brvná... A hlava nebolela. Čo teraz nevymyslia!"
A babka čaká, či i ja tak budem obdivovať pálenku z prachu.
"Čože my tu vieme, ale páni v meste! Teraz má pálené sto chutí..."
A ja som chápal, prečo syn a nevesta tak zaobchodia s materou, a márne som vysvetľoval babke, že je to všetko planá chuť a lepšie je mlieko.
"Dobré je i mliečko... Všetko nám pánbožko na úžitok stvorili," zastávala moja babka trúnok, až sme sa rozišli.
Apolienku, ktorej som sa sľúbil na zemiačiky, našiel som zas nad hrncom a opálkou. Dal som jej cukríky, i osmelila sa. Jedny už varila na obed, nové škrabala na večeru a raňajky. A zajtra že zas, a pozajtre zas a zas...
Vrátil som sa z Č. a bolo mi ísť popri zhorenisku. Že tak všetko do vzniku zhorelo! Domce boly drevené. Len popol a čierne brvná porozťahované, a kde-tu múriky, azda kamenné podstenia... Ľud potratený, ako by ho tam nebolo bývalo. A bol. Predsa chlp domov zhorel. A zhorela i židova krčma. Ešte tiež drevená. Boh zná, prečo ju ešte neboli vymurovali, veď tam tak radi jeho tovar...
Svitlo ráno. Pekný deň, slnce. Ľudu sa už bolo nahrnulo na stá, ba tisíce.
V baraku zrána a dopoludnia žid meral ešte potichu. Vypiješ si a ideš do kostola. Sú stále sväté omše a bude veľká kázeň. Mladý r-ský kaplán sa na ňu pripravil, a je ešte iba druhý rok kňazom; má hlavu dobrú, srdce horlivé. I kázal. O hriešnikoch a pekle. Istému chýrnemu kazateľovi vraj naložil biskup, aby tridsať dní po smrti prišiel mu povedať, ako je na druhom svete. A kazateľ i prišiel. V biskupskom paláci smrad, síra, belavý plameň na zadusenie, a z neho sa vynoril chýrny kazateľ. Nebol totižto v nebi, ale v pekle, a rozpovedal, aké hrozné je peklo pre hriešnikov, ako bol i on, lebo nekázal pre česť božiu, ale slávu svoju. Tak ta príde i každý hriešnik svetský, ktorý hľadá mamonu (ó biedny slovenský kraj!) a nechodí na spoveď. S vŕšku, z kostola, z hrobitova od kostola rozliehal sa mohutný spev pútnikov, sprevádzaný veľkým organom. Ľud na kolenách chodil po cintoríne okolo kostola a spieval, modlil sa. Sňal som klobúk a strachom prechodil ma mráz pred skrúšenou modlitbou, polohlasnou, a slzami, vzdychmi, ľúbaním sôch a krížov...
"Prečo ich nevyslyšíš? Vyslyš ich, bože!" zažialil a vzdychol som so zástupom. Ako skrúšene oči upiera na kríže, na pomníky, okolo kostola, len hľadieť na niečo. A tie biele babky! Ani keby sa shováraly s Matkou božou a jej umučeným Synom. Mráz mi šiel chrbtom od skrúšenej modlitby. Bože, vyslyš ich; nemožno bože, aby si sa nezmiloval! Koľké pátričky ako orechy, nedaj ich namárno premŕvať... I deti už z knižtičiek sa modlily, pekné, čisté babulienky a učesaní, uhladení chlapci, parobci dedinskí... A odrastlý svet! Spovedal sa doma, ako i v Z. včera, a teraz odvčera poludnia spovedali štyria kňazi až do tmavej noci. Tak sa starajú o jeho duševnú spásu. Kiež ich boh vyslyší a dá tomu národu aspoň po smrti obísť tú hrôzu, v ktorej bol a je ten chýrny kazateľ, dá veselosti a slávy, keď tu iného potešenia nemá, až na ten barák...
O jednej sa ľud vyvalil z kostola. Ulice sa ním zaplnily. Zvony hučaly, všetky, kdejaký... Baby, deti ožily. Krik. Všetko sa tisne k šiatrom, k pernikárom, krčmárom, druhí sadajú a rozkrúcajú na cintoríne batôžky a jedia.
Kňazi vošli do fary obedovať. Zaslúžili veru! Pochvíli zvonia znovu. Ľud sa hrnie zas do kostola odbaviť litánie. Z fary ide už len chudý, vysoký kaplánik. Celý svet ho pozdravuje a mu ruky bozkáva. On celou cestou nestačí viac, ako: naveky, naveky, naveky...
Bolo s vyložením, ale litánie predsa dlho netrvaly. Azda mali ohľad, že ľud má ešte i domov ísť, hodiny a hodiny cesty.
Začalo byť inak. Dievky smiech, mládenci s perkami za klobúkmi, pokrikovanie, smiechy, naťahovačky. Chlapci, v ústach harmoniky alebo cigarety; daj si pozor, aby ťa neopľuli, lebo ich je ulica. Ožil i barák na pohorenisku. Veselosť! Prišli traja-štyria Cigáni a začali hrať, a podvečer ľud v bielych, "Amerikáni" v čiernych hábach, sedliaci v huniach, a všetko pustilo sa už bolo do tanca a roztancovalo sa po čiernom pohorenisku a miešali popol azda z poslednej čejsi truhly, postele, hlavnice, šaty... I pomyslel som si na spoveď, na celý odpust, a žiaľ taký, ako nikdy... Väčší, ako strach predpoludním. Prišiel starý, otrhaný žobrák a vraj "pohorenec". Sňal klobúk vo vrátach baraku a vošiel medzi tancujúcich a zabávajúcich sa pri stoloch.
"Dobrí ľudia... Vyspovedali ste sa, ste bez hriechov, dobrí, milosrdní... Vidíte toto naše pohorenisko... Koľko biedy, hladu, plaču, sĺz preliato... Složte sa bedárovi... pohorelcovi, sirotám... Nedajte všetko židovi, oferujte... Kresťanský skutok..."
"Mohli ste sa nezapáliť!" sekol mu ktosi.
"Ktože ho vie..." A všetci sme sa len nezapálili...
Cigáni hrali, nepočúvali starca, iba najbližší a triezvejší postáli trochu v tanci, obišli ho, iní zas smiali sa a socali ho. Tu "Amerikán" hodil žobrákovi šesták. Zhíkli. Ten už, poznať, videl sveta, azda i sám pýtal. Jedna žena mu dala koláča. Akýsi mládenec pol pára virštlí. Chudák, azda, teraz, raz do roka ich je, a má srdce. Zatým jeden furták, práve pil - nalial mu zo širokej pollitrovky pálenky do klobúka... a bol ohromný smiech. Žobrák všetko pritisol pod pazuchu a stál ako sprostý, vyjavený... Ešte väčší smiech.
Večer šli sme sa prejsť i na štúdium. Zašli sme až na most. Stál na ňom s jednej strany sv. Ján Nepomucký, s druhej sv. Florián. Dobrí svätí, budete vy mať dnes roboty... ľutujem ich. A skutočne, zadržali sa: ani ráno, ani potom nebolo počuť, nikto sa neutopil, ani ohňa nebolo...
Vrátili sme sa. Vedľa pohoreniska. Vôkol baráka cudzích už bolo menej, boli sa rozišli; tým viac bolo dievok a paholkov domácich. Porobili si, prišli sa zabaviť a tí, ktorí sa nezmestili do baráka, tancovali už vonku, veď žid osvietil, dobre vediac, že i tí budú z jeho pálenky piť.
Povytierané sklo, stajňových lampášov zastieralo sa zlatým prachom, zodvihnutým veselým dupotom mladých nôh z trosiek biedneho náradia a šúchov štyridsiatich pohorelých rodín... Vôkol i od noci i od pohoreniska všetko sa černelo, len tieto ľudské duše boly jasné, tancovaly...