Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• poviedka, v ktorej Tajovský opísal smrť starého otca; rekonštruuje životné osudy starého otca i jeho náhľady a vnútorný svet; zobrazuje ho v rôznych životných situáciách, rozvádza jeho humorné i vážne úvahy, jeho figliarstvo a dôvtip, ale najmä jeho ľudskosť, sebaobetavosť a lásku k práci
• hlavná myšlienka: nikto nedokáže pracovať do konca svojho života

"Keď som si starú mater bral, bolo mi práve osemnásť rokov a šesť mesiacov," týmito slovami začínal sto, ba tisíc ráz všelijaké rozprávky zo svojho života nebohý môj starý otec - Pán Boh mu daj radosť večnú.
Kým som bol malým, púšťal som sa s ním do hádky, že ako by to mohlo byť, že veď takto o päť-šesť rokov by už teda aj mne prichodilo sa oženiť.
"Ťa ja ožením s dákou metlou, len sa neber po tú vodu," alebo po olej, soľ a už čo jej práve bolo treba, ohlásila sa stará mať zpod prípecka, a ja, voľky-nevoľky bral som sa von, že sa ohľadom tej mojej ženby dohovoríme, keď sa vrátim. Ale za ten čas prešli v reči už na deviaty chotár.
Konečne bez vysvetlenia nemohlo ostať, a starý otec vyložil mi dôkladne, prečo sa voľakedy mohli ľudia prv ženiť a vydávať, ako je to dnes dovolené nám. Hlavnou vecou v tom bolo to, že naša obec odvádzala iba pol vojaka, a na to že sa obyčajne našiel taký synček, ktorého nechceli vlastní rodičia poslúchať a tak sa im od zlosti zverboval. V najhoršom prípade, že spolu so susednou obcou naviedli dákeho paholka cudzieho a poslali toho za obec bojovať.
Neskoršie, keď som už bol väčším a starý otec zase začínal: "Keď som si starú mater bral," vrazil som mu do reči vtipom: "Či ste starú mater brali? Hádam boli vtedy ešte mladá, keď sú nie ešte ani teraz taká stará ako vy."
"Eh, papľuh, ešte ma bude vykrúcať, to ťa tak v tej škole..."
Rád mal smiech, i on často smiešne veci vyprával, ale podobnému vtipu nerozumel. To už keď malo byť na smiech, muselo zato stáť, nielen slovo prehodiť.
Lebo to bola jedna hlavná jeho vlastnosť, že s každým hovoril priamo, skrátka a vždy vážne, lebo vždy mal plnú hlavu starostí, plánov a ruky plné práce. Len keď sa cítil medzi svojimi, počúval alebo hovoril aj sám do smiechu, nezaháľajúc ešte ani vtedy. On sa pritom nikdy nesmial, jeho myseľ pracovala ešte aj vtedy na vážnych veciach, lebo nás obyčajne v tom najväčšom smiechu zarazil otázkou: "Čože naráno? Akože si to spravíme? Kde začneme?"
A stará mati mu milvon razí dohovárala: "Ešte nevieš, či do rána dožiješ, a už sa staráš na pol roka napredok, čo budeme robiť."
"Dobrý gazda má si myslieť, že bude sto rokov žiť a neprestávať na dnešku," odpovedal na to starý otec a ruky nikdy krížom nezaložil. Ak to bolo v zime a že nebolo čo tam von na práci, doniesol si čo-to do izby. Už buď šindle strúhal, lebo zápory dlabal na dvere po záhradách, lebo hrable, kosiská popravoval, varešky vystruhoval a keby už vonkoncom nebol mal čo robiť, vytĺkal zo sekier a motýk staré poriská a osádzal nové.
Keď sa bravce chovaly, tri týždne pred zabíjačkou strúhal papečky do jaterníc, sušil, tĺkol ďumbier a korenie do klobás.
V neobyčajných dňoch konal i neobyčajné práce.
Tak na Štedrý deň dopoludnia sieval mak, popoludní, keď stará mati koláče piekla a ja som nádievku potajme koštoval, vzal hrču cesta opekancového a či bolo snehu do pása lebo vyše, prebrodil všetky záhrady a natieral tým cestom stromy, aby dobre rodily.
Ako ukázala sa jar, ba ešte sotva sneh sišiel, už čo by ste ho boli uviazali, nebol by doma vydržal. Ak som ja nemohol, lebo nechcel ísť s ním, keď vše aj stará mať odhovárala, že nemáme v poli ešte čo robiť, nadal mi do "pilných, starostlivých gazdov" - povaľačov a šiel sám.
Kúštik chleba do kapsy, sekerku do ruky a už šiel. Povedľa neho verný jeho strážca-pes, s ním sa shováral, alebo ak zle robil, napríklad trávnik pre krticu driapal, vadil ako s rozumným tvorom.
"Chyť ju, chyť," volal mu, keď pes počal do diery ňuchať, "prečo nejde do hory ryť?" Ale ak počal driapať, už volal: "Radšej nechaj, ty ešte väčšiu škodu spravíš," a zachránil, čo pes vydriapal, skalky posbieral, "aby sa koscom na leto hladko kosilo".
Po záhradách štepil, presádzal, opiloval, a ja, ak som nemal trpezlivosti vydržať do konca, pustil sa mi skoro do plaču, že vyjdú jeho mozole navnivoč u takého gazdu, čo vraj iba na to čaká, aby čím skôr slnko zašlo.
V lete - oj, a leto, to bol jeho svet! Ani nespával!
O deviatej sa prišlo s poľa, do desiatej riadil sa statok, potom sa šlo ľahnúť, ale plánom nebolo konca-kraja a starý otec pred polnocou málokedy dal nám zaspať.
O tretej ráno už vstal a budil starú mater: "Nože hore, stará, mati, mati! Päť bude," zacigánil si na lačnô.
Stará mati vše na rovné nohy skočila s postele od ľaku, či by už ozaj toľko bolo hodín. Ale keď sa rozhliadla, dostal starý otec za "baláchanie" "jazykovej".
A to bolo dobre, lebo aby aj stará mati bola taká bývala, to by som ja bol musel iste oblečený, s kapsou na boku, s kosou na pleci a i tak ešte s otvorenými očima spávať, lebo sotvaže vstal, už mi privolával: "Gazda, gazda, rosa uschne, už si mal mať deväť radkov vyťatých."
"Nepočúvaj, len ty ešte spi, iba tri budú," líhala si stará mať a "aj ty si ešte ľahni, kamže už poletíš?" durdila sa na starého otca.
"Ale ja? Som ja nie taký hniliak ako dakto... Tak sa budete aj mať, aj ja s vami pre vás," a vyšiel von.
Dunko ho už čakal pri dverách a starý otec, div, že mu dobré ráno nezavinšoval, pustil ho do kuchyne a tak "gazda", tak "gazda, verný opatrovník... a my sme sa už vyspali a tí sa tam ešte nemôžu" -
"Mara, vstávaj!" volal z pitvora dievke na povalu, - "gazdinie - pre ne všetko hynie" a shováral sa ďalej so psom, že sme sa vše so starou materou v druhej izbe nazdali, že už dakto k nám prišiel a pravda, bolo už po spánku.
Ale jednak, kým sme vstali, bol už hodil dačo Dunkovi, on zapálil si do fajočky, nabral na seba potrebného riadu a už šli. Iba nám, nahnevaný, vše cez dvere dačo privolal, ale to bolo obyčajne také, ako keby nás bol na ražeň nastoknul a už sme vstávali a brali sa - ženy okolo statku a ja behom hnal som za ním.
A či bola nedeľa lebo sviatok, áno, dopoludnia do kostola, ale popoludní už ho mohol nikto doma nehľadať.
Keď mu stará mati dohovárala, že aj odpoludnia patrí sa ísť do kostola, odpovedal jej, že len by sa ona toľko modlila ako on, že sa on všade modlí a vždy.
"Ty aj tak budeš iba driemať."
A skutočne. Nevyspaly sa nikto do týždňa, tak keď už tá nedeľa prišla, to bolo ich: dievka na lavicu za pec a stará mati založila si okuliare s motúzom okolo hlavy, vzala do lona "Žiwot Swatých", ale neprečítala tá pol strany, už jej oči kliply, oprela "Swatých" i ruky na stolík v okne, a v izbe nebolo počuť iba dlhé odfukovanie, tlkot hodín, no a ešte ak mačka ostala v izbe, tá húdla im na peci uspávanku.
Ak ich dáka suseda lebo deti nezobudily, kým sa vyspaly, zvečerilo sa, ale aby svedomie bolo na pokoji, ak už stará mati nevidela, dobehnúc si od hry po olovrant, musel som sa prv vopchať do obloka a "Žiwot" toho-ktorého svätého dočítať. Pravda, čítal som len každý druhý-tretí riadok, podľa toho, aký bol životopis dlhý, čo som si nikdy nezabudol vopred pozrieť. Stará mati mojej novej väzbe svätých viet dlho neverila, ale pozdejšie prišla mi na fígeľ a k olovrantu dostal som aj "mravné naučenie", čili buchnát.
Prečo sme si nezapálili lampu? Ľa, keď olej darmo nedávajú, a "kto neprigazduje krajciar, ten nepamätá, že babka k babce..." tomu nás už dávno bol priučil starý otec, a u nás bol taký zvyk, že kým sa zemiaky neuvarily, svetlo sa nezažalo.
Sám vracal sa s poľa iba potme s plnou kapsou húb lebo dákeho ovocia, liečivých zelín, a kým sme šli spať, vyrozprával nám všetko, čo videl a skúsil odpoludnia.
Rozprával podľa toho, v akom čase to bolo, že už zemiaky kvitnú, že ovocia chvalabohu ostalo, že je po lúkach tráva ešte dosť pekná, ale že tam a tam s kraja valasi vypásli, tam zase ženy vyžaly a v hore že mu chlapci bučka ako noha vyťali, akýsi paholok - "keby som ho bol dochytil...!" - vyrezal vrchovec na bičisko.
Vidieť z toho, že pochodil všetko, čo bolo jeho.
My sme zatiaľ pripravovali huby, alebo pochutnávali si na ovocí.
"Hm, hotovô - keby čerešne v izbe riastly, nebolo by väčších glezgov ako vy," domlúval nám dobrácky starý otec, celý šťastný, že sa uchodil a videl, čo mu božie požehnanie sľubuje, koľko a z čoho bude môcť odložiť "deťom mojim", ako si nás, vnúčatá svoje menoval.
A tak to trvalo od jari do zimy.
Zimu starý otec nemal rád, a keď ženy achkaly, čo sa ony narobia, odsekol im hneď: "Vyspíte sa na zimu pod praslicou lebo pri perí, ja vás budem obkurovať, že vám bude ako v raji. No, čože ešte chcete?"
A my sme sa museli zasmiať.
Nuž, myslím, že dostatočne vidíte i z toho, čo som povedal, že práca a len práca bola celý jeho život až do konca.
Postavy bol nízkej, ale svalovitej, čelo okrúhle. Zpod čiernej obrvy dobrácky zieralo dvoje malých modrých očí. Bradu si holil, fúzy strihal a i keď zomrel ako sedemdesiatšesťročný starec, mal ešte všetky zuby a iba na vrchhlave trocha zrednuté, ale predsa dosť tmavé vlasy.
Nikdy vraj nebol ťažšie chorým, ale porúbanín a všelijakých pamiatok od saní, vozov a čo ja viem, mal viac po tele, ako rokov. Bol smelým, podnikavým, a takému sa vždy skorej dačo ujde, ako tomu za pecou.
Často s nasadením života liezol po spílenom, ale zastavivšom sa strome, obťal mu haluze a tak ho povalil: "A čo sme mali robiť? Dívať sa naň?" odôvodňoval svoju odvahu.
Ako starý baník a hutník spúšťal sa do dier, starých baní, len aby dali páni otvárať nové bane, začalo sa robiť, jeho "deťom bolo lepšie a svet mal zárobok".
Ale svetom jeho bolo len predsa pole. Tam keď nemohol jeden deň, cítil sa ako v okovách. A keď vše musel doma byť, že snáď pršalo, lialo sa, nestačil vychodiť na priedom, či už a kde sa mračná trhajú. Ak dážď za deň, za dva neprestával, vyšiel von a vadil sa s "oblačníkmi", čo už neprestávajú svet oblievať, a či to práve teraz musia, keď by slnka, tepla bolo najviac zapotreby.
Predstavoval si totiž vec tak, že Pán Boh je len akýmsi najvyšším správcom sveta, a že také podriadené úkoly, ako je dážď rozlievať, mráz robiť, sneh sypať, sveril druhým, neviem akým "oblačníkom", ktorí vraj vše robia svetu napriek.
"A čože ešte teraz, syn môj, je už starý, ale kým bol mladším! - Veru sa to ani vypovedať nedá, čo sme sa my narobili, len aby vám, deťom našim, bolo lepšie a nemuseli ste tak z ničoho začínať, ako my. Iba čo on mal pár zlatých zgazdovaných a ja z tej služby voľačo," spomínala stará mať, keď som sa vše na predošlý ich život opytoval.
Oni obaja pochádzali z chudobných rodín, kde ničoho nebolo nadostač, iba detí zbytkom.
Starý otec často spomínal, keď sme čím pohŕdali, ako im na večeru jeho mať drobné pečené zemiaky nie omastila, ale po tri-štyri rozčitovala.
A stará mať, sirota od rodu, už v ôsmom roku slúžila a zo služby si ju bral starý otec, a ani by ste neverili, akým podivným spôsobom. Keď sa tretí raz videli, už boli sobášení.
Rodina totiž, keď ho už mienili oženiť, vykonala mu na tretej dedine akúsi, vraj, staršiu vdovicu, ku ktorej by bol mal ísť na prístupky.
Šiel teda so svojím krstným otcom na priepačky.
Vdovica ich čakala, potom hostila, chválila sa, čo ona má (kravu, teľa, gruntu kus a dom), že krstný otec, keby nebol ženatým býval, bol by krstnému vdovicu aj tak predchytil, a začínal reči, ako by len pýtať a krstného zaviazať.
Ale nie tak starý otec.
Jemu sa zajedno nepáčila a potom pomyslel si: "Taká boháčka, ja nič nemám, ešte by mi to dakedy na oči vyhadzovala," a hľadel sa čím skorej vytratiť. Mihal naň, stúpal mu na nohu, aby vyšli povedať si slovo. Krstný otec však ani počuť. Len vykonať vdovicu a vykonať. Čo mal krstný robiť? Šepnul mu čosi do ucha, a už bol za dverami, že ho za dedinou počká.
Na dolnom konci oprel sa pri jednom dome o plot a čakal.
Vo dvorci behala s kadečím dievčica, vyspevujúc, že sa len tak ozývalo. Starý otec ju mimovoľne pozoroval a po chvíli aj oslovil: "Ako sa voláš, dievča? A či si gazdovská, a či slúžiš?"
"Zuzka. Čože chceš? Slúžim. Zkadeže si?" odpovedalo so smiechom dievča.
"Ztade a ztade," a potom doložil: "Chcel by som sa oženiť, či by si šla? Ale okrem všetkého žartu."
Dievča dalo sa do smiechu, vbehlo do izby a po chvíli vyšlo von i s gazdinou a gazdom, aj deti so smiechom vybehly, hoci ich i šťuchali starší nazad do pitvora.
"Nuž veď teda poď dnu, chlapče," ozval sa vraj gazda, keď starý otec klobúk nadvihol, "že ťa vidíme, kto si."
"A čože by som nešiel," a vošli dnu.
Povedal, odkiaľ je, čo je, kde bol a čo chce a že mu veru Zuzka do oka padla ani sa nenazdal, a že ak by mala vôľu, že ju vezme za ženu.
Bolo vraj aj dosť smiechu, ale keď videli, že nemajú s dákym podvodníkom do činenia, a keď starý otec poslal voľaktoré z detí ešte aj po krstného otca k vdovici a ten prišiel, sľúbilo sa dievča a o polštvrta týždňa boli svoji.
Gazdovať začali tak na mále, že to nestojí ani za spomienku, lebo čo mali, minulo sa skoro všetko na veselie.
Ale Boh vytrvalú prácu jejich požehnával, a keď prvé dievča šlo do školy, mali už pol domu a ostredok.
Starý otec v lete robil šichtu: jeden týždeň na noc, druhý na deň a zo spánku vždy sa odtrhlo, a rozumel sa tesárčine i trocha kováčstvu a keď nešla v zime stavba, robil fajky drevienky a na ne všelijaké medené, spiežové klobúčiky a vytĺkol aj tak dačo, ak by sa už ozaj iná práca nebola trafila.
Požehnal Boh ešte aj druhé, tretie dieťa a starý otec i so ženou tým usilovnejšie pracovali, aby si mohli dakedy deti svoje ako-tak zaopatriť.
Hospodárstvo pomaly rástlo, a keď dedo zomrel a starý otec obdržal od najstaršieho brata sedemdesiat zlatých v šajnách výplatku z rodičovského, kúpili aj druhú polovicu domu a za uhospodárené peniažky prikupovalo sa poľa.
Starý otec počal byť váženým občanom a že vedel písať aj čítať, aj v počtoch sa vyznal, za pár rokov prešiel všetky obecné úrady od mladšieho prísažného až po salašného gazdu a richtára. Medzitým zomrelo im na osýpky dvoje mladších detí, tak zostalo nažive iba najstaršie dievča. To potom za pár čias vydali, ako najlepšie mohli zaopatrili a myslelo by sa, že si počali oddychovať.
Nie veru, práve naopak: vnúčat pribývalo, tým viac pracovali starí, už ozaj dosť starí rodičia.
"Čože sa im dostane po nás, keď sa my pominieme," hovorievali si často, keď nás skoro každým rokom pribývalo.
"Jeden-dvaja by len mali okolo čoho robiť (nepovedali "z čoho žiť", lež "robiť"!), ale nie šestoria-osmoria," počul som ich podchvíľou opakovať, keď si ma najstaršieho a ešte štvrtého môjho brata vzali k sebe.
"Urobíme tak: ak sa ktorô bude chcieť učiť, naložíme, nech sa vyučí; druhých na remeslo a dievčatá sa len azda povydávajú, keď budú podarené, a budú mať aj toho gruntu po kúsku. Ale len ešte musíme prikúpiť."
Takto rozumovali vše večerom.
A neodkladali s predsavzatím.
Iba v tomto pozmenili plán, že nás nedávali zrovna na remeslo, ale okúsili s každým školu.
"Čo aj nebude pánom, nebude mu škola jednak ku škode ani pri remesle."
- Však - postoj!
Čo si predsavzali, nepreviedli zplna, pol úlohy odkázali rodičom. Daj, Bože, aby ju tak dokončili, ako bola započatá.
So starobou ubývalo i síl; ako by snáď to aj cítili, ale sa tým boli chceli ubrániť blížiacemu sa koncu, čo len slabnúce žily mohly, konali práce svoje vytrvale, verne až do konca.
Pre prácu boli zabudli osláviť dvadsaťpäťročie len práce a starostí plného, no jednak spokojného, ba šťastného svojho manželstva, a keby nie my, "ich deti", neboli by sa ešte ani v päťdesiatom výročí pamätali na prácu a poctivosť, ktoré ich sviazaly tak mocnou páskou k spoločnému životu jedine pre dobro svojich detí, svojich vnúčat, ktoré tak vrúcne milovali, pre ich blaho nikdy sebe nedopriali ani jedla, ani oddychu, iba tej práce večnej, tá bola vždy len ich.
Najväčšou radosťou ich bolo, keď sme sa sišli, privinúť si nás k srdcu a radosťou zaplakať.
A taká bola iste aj bolesť, keď sme sa lúčili a oni nás vyprevádzali v mene božom jedného na vojenčinu, druhého do školy.
Ale neustávali, na duchu neklesali.
Len keď nadišla doba, že počali už hodne cítiť telesnú slabosť svoju, a starý otec snáď badal už, že sa blíži koniec, a že už tým dosavádnym poctivým spôsobom, prácou, toľko pre nás neusporí, koľko by chcel, počaly mu oživovať v pamäti poviestky o zakliatych zámkoch, Jánošíkových pokladoch a ja i s ním sme jeden dosť veľký kopec ďaleko v horách skopali do doliny a celé noci prečkali pri skalách, kde maly peniaze vyhárať.
No nenašli sme, iba ak starú podkovu, a nedočkali nikdy nič, ale nedalo mu to pokoja ani potom ešte, keď už nohy nijakovsky nevládaly do tých neschodných vrchov, a slabosť čím ďalej tým viac prikvačovala ho k domu.
"Ešte naostatok by som vám, deti moje, chcel urobiť pamiatku," a odsudzoval slabých hrdinov povestí, ktorí nešli k pokladom, ani keď ich "volalo".
Konečne počal i v ľahšej práci vystávať, lebo počalo ho už zadúšať.
My sme mu už dávno prácu bránili, ale on až kým ho smrť nezmorila, nevedel sa na robotníkov dívať bez toho, žeby sa nebol púšťal do práce, ktorú vládal lebo nie.
Pol druha roka bránil sa smrti, a keď sme mu lekára chceli volať, pustil sa do plaču, že čo, načo mu ho chceme, že či je on chorý?
Ako sa šlo na pole, vymýšľali sme všeličo, aby ostal "dom opatrovať, žeby dakto neobkradol, lebo nepodpálil atď."
"Spravíme aj bez teba, len ostaň," prosila ho stará mať, lebo večer potom domov bolo s ním ťažko.
Ale či sa zdržal?
Snáď sa ani nemohol. Ak nie pri raňajkách, napoludnie už bol iste medzi nami a nebolo konca-kraja spomienkam, ako on voľakedy - v noci šichta v hute a odtiaľ rovno iba zásteru shodil a kapsu prevesil - šiel kosiť, hrabať, drevo voziť; ako gazdoval pri salaši, ako v obci, a že by sa veru ešte ani teraz nezahanbil nikoho, len keby nohy vládaly, neletela hlava dopredku a dýchať dalo.
"Ale aby ste vedeli, že som ešte nie na zakopanie, daj sem tú kosu," popľul si dlane, vzal druhému z ruky kosu, ale sotva vyťal na kosisko, ustal, že si musel sadnúť a oddychovať.
No ani vtedy ešte nepriznal sa, že je vina na ňom, ale "kosa nanič".
"Širšiu, širšiuže založ tú kopu; čože je to - a počkaj, ja potlačím," a musel som ho chcej-nechcej na kopu vyložiť a on tlačil - upádaním.
Potom od jesene do jari polihoval, ale len tak za pecou, nedajbože ho do postele vpraviť.
"Potom by som už nevstal, a ja ešte robiť chcem, čože ma nútite? Či už chcete, aby som zomrel?"
Do postele neľahol, až potom v lete.
Po Jáne začali sme kosiť v záhradách a on vynášal nám aspoň raňajky a do večera sa ani domov neobzrel, ale buď už bol okolo sena, alebo zvyšné kosy skúmal, ktorá by bola na jeho ruky.
Ale ani jedna sa mu nehodila, i šomral na ne, aj na tých remeselníkov, čo také ťažké kosy kujú.
"Veď moja bola ako páper a ostrá ako žihadlo, a toto ako by si cent vzal do rúk."
Keď sme vyšli na lúky, bolo mu to už ďaleko, ale od rána do poludnia šiel, ak ho len stará mati na kľúč nezavrela, alebo nenechala otvorené a kľúč neschovala, takže nemal čím dvere zavrieť, prišiel iste za nami a doniesol robotníkom dohánu a domácim po cigare.
Najväčšia bieda bola s ním už potom domov. To ak sme ho chceli za dňa domov dostať, musel som všetko tak nechať a ho naprosiť a už ako-tak prekabátiť a viesť domov. Ale chytiť ho a tak mu pomôcť, aba, to nie!
Že čo by som ho viedol? Že či je on vari opitý?! Že to len ožranov vodia popod pazuchu a nie, nie, on sa nedá. Tak, sto razí oddychujúc, došli sme pomaly domov.
Na odľahlé lúky sme ho už naskrze nechceli pripustiť, lebo ač ho celý svet poznal, predsa sme nechceli, aby nám niekde na lúke lebo na ceste zomrel.
Musela teda ostávať už rovnak slabá stará mati s ním doma.
Ale s tou, ak sa nikdy nepovadil, iste sa vtedy každý deň, alebo ju vyháňal, alebo ju spolu volal, alebo sám sa driapal na lúku a raz skutočne i došiel.
Vlastným očiam sme neverili, keď sa medzi nami objavil a o chvíľu za ním i najatá žena, ktorú poslala stará mať ho hľadať.
Odišla za dom do záhrady, a on za ten čas ušiel jej.
To bola už ale jeho posledná vychádzka na to jeho milé pole.
Tam si už začal podvečer pri skleničke s kosci pesničku: "Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari -"
Ale hlas mu uviazol a oči vyronily slzy. No chytro si ich utrel a pretrhol spev: "Nie tú, veselšiu, chlapci," a začal sám: "Čo si mám pre lásku srdce trápiť, môžem ja mej milej prsteň vrátiť..."
A tak sa aj stalo, na druhý deň ho už vrátil.
Napožehnával sa nás, detí, a jednak i cudzích, ak by ho vraj už zajtra stará mati nepustila.
Ale jednak sľúbil sa, že príde, ujde.
No nedošiel, iba posol okolo poludnia, že "sú už tam, u Boha".
Nasilu vpravili sme ho večer do postele. Ráno chcel vstávať s nami. Silou, vadou sme ho v nej udržali. Bránil sa, že či nám je už taký netrebný, že veď on ešte robiť bude, že ešte ta vládze, aspoň vody donesie, že či sa mu tak my, deti, odsluhujeme a okríkol nás, keď sme ho mimovoľne na ľavý bok ukladali, že ho preto kladieme na srdce, že ho chceme usmrtiť.
Bolože plaču, prosenia, kým sme ho prehovorili, že veď bohchráň, že si my ani zďaleka neprajeme, aby on umrel, len aby si oddýchol.
Ale nesmieril sa, kým sme mu nesľúbili, že naráno vezmeme ho sebou na lúku.
Tak utíchol a od radosti priviňoval si nás k sebe: "Deti, moje deti. Veď či ste už všetky zaopatrené, aby som ja zomrieť mohol? Nie ste. Aha, ešte Ďurko, Janko, Anička," a porátal všetkých malých, "čo tým ešte treba, to len ja viem."
Cez noc dýchal už veľmi ťažko. K ránu zaspal, ak sa to môže spánkom menovať.
Práca v poli nedala sa odkladať, k tomu deň svitol pekný.
Vstali sme a odchádzajúc, tíško sme sa odberali od starého otca. Ale plač žien a detí prebral ho a my ledvy sme ho mohli prehovoriť, že sa len "nazatiaľ" odberáme, "kým sa zase v poli sídeme".
On sľúbil sa nám naisto, ač ho už veľmi zadúšalo.
"Zapálenie pľúc schytili..."
Zostala s ním stará mať, a keď videla, ako je, poslala ešte po kňaza.
"Tak len predsa už zomriem, a ja som sa ešte na lúku sľúbil."
"Bude vám to posilnenie na cestu," lúčil sa kňaz a stará mať ho vyprevadila.
Starý otec uspokojil sa s odpoveďou a zdal sa tíško ležať, len ťažké vlny pŕs hovorily vrátivšej sa starej materi, že je ešte život v nich.
Sadla si k jeho posteli a modlila sa.
Potom vstala a vyšla za dom do záhrady, že ho po chvíli zase príde kuknúť.
Ale tiež nemohla za minutia bez práce vydržať, i dala sa plieť hriadku. V myšlienkach pozabudla sa chvíľu dlhšie v záhrade. Keď sa behom vrútila do izby, našla už starého otca v posledných ťahoch naprostred izby upadnutého, len v spodných šatách, ale s kapsou na pleci a pri ňom sekerka.
Už dokonával, a kým stará mati zavolala najbližších susedov, starý otec umrel. -
A ešte nenariastla druhá tráva na jeho hrobe, už ho rozkopávali a nám nenadále položili k nebožkému, tiež tak pre dobro detí svojich len smrťou od práce vyrvanú, srdcom pravú, druhú matku našu.
Pre nás žili, pre nás pracovali a strádali bez oddychu až do konca, i nechže je obom ľahká slovenská zem.