Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložila Margita Pauliny-Tóthová
• rozprávka z Knihy džunglí o bielom tuleňovi Kotikovi v Beringovom mori

"Už je pozde; noc sa skláňa. Hajaj, búvaj synček môj!
Zeleň vôd, už otmavela, aj sa už znova zaskvela.
Hrebene vĺn striebri mesiac, zláti tisícich hviezd roj.
Bdie nad nami, by noc celá bez pohromy preletela.
Mäkké lôžko ustlaly ti vlnky svorne sdružené,
na ňom môžeš povystierať svoje tielko umdlené;
kolísavá náruč mora v tuhý sen ťa ukláti,
neboj: búrka nevzbudí ťa, ani žralok neschváti!"

Tulenia uspávačka

Všetko toto stalo sa pred mnohými rokmi na priestranstve zvanom Nová točňa alebo Severovýchodné predhorie ostrova Svätého Pavla ďaleko-ďaleko v Beringovom mori. Biela pinka zavďačila sa mi touto rozprávočkou, keď ju zavialo na hŕbu povrazov na parník, plávajúci do Japonska, a ja som ju sniesol do svojej kabiny a tam som ju hrial a kŕmil za niekoľko dní, kým sa natoľko zotavila, že mohla odletieť nazad na ostrov Svätého Pavla. Biela pinka je síce veľmi prešibaný vtáčik, ale sa vyzná v umení líčiť udalosti pravdive.
Na Novú točňu neprichodí nikto, iba keď má tam robotu, a jediní, ktorí mávajú tam riadne čo hľadať, sú tuleni. V letných mesiacoch prichodí ich ta z chladného šedého mora na stá a stá tisíc, lebo pobrežie Novej točne núka najprimeranejšie útulky pre tuleňov; lepšieho miesta niet na celom svete. I Morský Lovec o tom vedel, každej jari pobral sa zkadiaľkoľvek a plával ani torpédová lodica rovným smerom na Novú točňu, aby sa tam pasoval za mesiac so svojimi súdruhmi a vydobyl si dobré miesto na skalnatých útesoch čím najtesnejšie pri mori. Morský Lovec bol pätnásťročný ozrutný šedý huňatý tuleň s hrivovitým rúnom na pleciach a silnými záškodnými zubmi. Keď sa zdvihol na predné plútvy, bol na štyri stopy od zeme, a keď by bol mal kto dosť smelosti odvážiť ho, bol by sa presvedčil, že váži blízo sedemsto funtov. Bol celý posiaty jazvami, známkami krutých bitiek, ale bol hocikedy prichystaný zápasiť ešte raz. Skláňal hlavu nabok, ani čoby sa bál pozrieť svojmu protivníkovi do očú; až zrazu sa vzpriamil rýchle ako blesk a keď už mal zuby pevne zaťaté do hrdla druhého tuleňa, nezbývalo tomu druhému inšie, ako spasiť sa, ak len mohol, útekom, Morský Lovec sa za ním nepobral. On nikdy neprenasledoval raneného tuleňa, to sa protivilo zákonom pobrežia. On si len chcel získať dobré miesto pri mori pre svojich potomkov; ale že tam bolo druhých štyridsať až päťdesiattisíc tuleňov, prichádzajúcich ta každej jari za tým istým cieľom: piskot, bľakot, rev a fňučanie bolo úžasné. S malého kopca, zvaného Hutchinsonovým vŕškom, vidno bolo polštvrtej míle pôdy, pokrytej zápasiacimi tuleňmi a v príboji vĺn hemžily sa hlavy tuleňov, ponáhľajúcich sa na suchú zem, tiež začínať bitku za bitkou. Bojovali v prskajúcich vlnách, bojovali na piesočnatom pobreží, bojovali na vyhladených bazaltových bralách, na hniezdištiach, lebo boli práve takí hlúpi a nespratní ako sú mužskí. Ich ženy neprišly nikdy na ostrov prvej ako koncom mája, alebo začiatkom júna, lebo nebažily za slávou dať sa roztrhať na kusy; a mladí dvojroční, trojroční a štyriroční tuleni, ktorí ešte nemali rodín, prešli cez rady zápasiacich ďalej na suchú zem a ihrali sa na piesočinách v stádach a légiách a sošúchali každý, čo aký malý kúsok narastenej zelene. Tých zvali holánikmi, junochmi - a bolo ich len na Novej točni asi dvesto do tristotisíc.
Onej jari Morský Lovec práve skončil svoj štyridsiaty piaty zápas, keď vynorila sa z mora Matka, jeho nežná, krotká vľúdnozraká žena; on ju schytil za kožu na hrdle a složil ju na vybojované miesto, rieknuc surovo: "Neskoro, ako obyčajne. Kdeže si sa tmolila?"
Morský Lovec nejedával ničoho za tie štyri mesiace, ktoré strávil na pobrežiach a tak bol obyčajne rozladený. Matka to vedela, nuž mu neodvrávala. Len sa poobzerala a zahrkútala: "Aký si pozorný. Zasa si naše staré miesto zaobstaral."
"To si myslím," odvetil Morský Lovec "Ale si ma obzri!"
Bol celý doškriabaný a krvácal z dvadsiatich rán; jedno oko mal takmer vybité a boky mal na franforce dotrhané.
"Oj, vy mužskí, vy mužskí!" riekla Matka ovievajúc sa zadnými plútvami. "Prečo nemôžete byť rozumnejší a zaujať svoje miesta pokojne? Veď si taký, ani čo by si bol zápasil s veľrybou orkou."
"Veď som od polovice mája ani inšie nerobil, iba čo som sa bil. Pobrežie je tohto roku preplnené na posmech. Stretol som posledne viac sto tuleňov z Lukanonského pobrežia, sháňajúcich sa za bytmi. Rád by som vedel, prečo tí nezostali tam, kam patria?"
"Neraz som už uvažovala, že by sme boli šťastnejší, keby sme sa pobrali radšej na Vydrí ostrov ako na toto preplnené miesto," riekla Matka.
"Ba to! iba holánici chodia na Vydrí ostrov. Keby sme šli ta my, ešte by riekli, že sa bojíme. Musíme dbať i na to, čo povie svet, moja drahá."
Morský Lovec vtiahol hlavu pyšno medzi tučné huňaté plecia, chcejúc si zdriemnuť za niekoľko minút, ale zatiaľ bedlive pozoroval, či sa mu nevyskytne nová bitka. Teraz, keď sa uvelebili na úskaliach všetci tuleni i so svojimi ženami, zavznieval ich vresk na míle do mora, prehlušiac hučanie najsilnejšieho víchra. Mierne rátajúc bolo tam na pobrežiach dobre vyše miliona tuleňov, a to starých tuleňov, tuleníc, útlych tulenčiat a holánikov, a tí všetci: zápasili; pasovali sa; bľačali; pišťali a bavili sa vospolok - vše sa spustiac do mora, vše vyjdúc v kŕdľoch a plukoch, pokryjúc každú stopu zeme, kam oko dohliadlo, a kučkujúc sa v celých čatách v hmle. Veď na Novej točni je temer vždy hmlisto, vyjmúc keď sa slnce cez chmáry prederie, vtedy sa za chvíľu všetko zaskveje, ani čo by bolo posiate perlami, dúhovite zafarbenými.
Kotík, Matkin maznáčik, narodil sa práve stred toho zmätku a bol, ako čo by ani nemal inšie, iba hlavu a plecia a bledé, ani voda modré oči; bol celkom taký, aké bývajú útle novorodzeniatka tulenie, lenže bolo niečo na jeho bundičke, čo prinútilo Matku prizrieť sa mu bedlivejšie.
"Počujže, Morský Lovec," ozvala sa konečne, "veď ti tento náš drobizg bude biely!"
"Na prázdne mušle a suché morské riasy!" zaklial Morský Lovec. "Veď odkedy svet svetom stojí, bieleho tuleňa ešte nebolo."
"Ja za to nemôžem," riekla Matka, "ale uvidíš, že tento bude biely;" i začala mu prespevovať potichúčky zádumčivú tuleniu výstražnú pieseň, ktorú spievajú všetky tulenie matky svojim novorodzeniatkam:

"Synu, kým nemáš šesť týždňov, neodvážže sa mi plávať!
By tvoja mať nemusela utopenca oplakávať;
buď ťa ťažká hlava stiahne znezrady na dno mora,
buď ťa zhltne zlá kosatka, desná morská potvora.
Letné búrky ver' nešetria plavca málo obratného,
zahnaly by praďaleko synčeka neposlušného;
až keď zmocnieš a narastieš, verím, ty môj ľúby kvet,
naučíš sa mi ovládať celý voľný morský svet!"

Pravdaže maličký tomu zprvu nerozumel. Len špľachotal a liezol pri boku matkinom a naučil sa pobrať sa s cesty, keď otec zápasil s druhým tuleňom a obaja sa kotúľali a pasovali sem a ta po klzkých skaliskách. Matka chodievala do mora hľadať pokrm; maličkého kŕmievala len raz za dva dni, ale vtedy zjedol koľko mohol a čo pochytil. Prvé, na čo sa podobral, bolo, že vyliezol na breh, a tam sa sišiel s desiatkami tisíc maličkých vrstovníkov, s ktorými sa ihral ani s bábkami, potom ľahol si spať na čistý piesok, a znovu sa bavil. Starí na hniezdištiach si ich nevšímali, holánici mali vlastné ihrište a tak maly tulienčatá krásne časy. Keď sa Matka vrátila s lovu rýb v hlbokom mori, šla rovno na ihrište maličkých a volala si Kotíka tak, ako ovca volá na jahniatko, a čakala, kým nezačula jeho bľačanie. Potom sa pobrala rovným smerom v tú stranu, zkadiaľ hlas zavznel, podopierajúc sa na predných plútvach a idúcky prekobŕcajúc hore nohami tulienčatá, ktoré jej boly v ceste. Bolo tam vždy niekoľko sto matiek, sháňajúcich sa za svojimi deťmi krížom-krážom cez ihrište, a to socanie malým nepoškodilo; bolo im dbať iba na to, pred čím Matka vystríhala Kotíka: "Kým si neľahneš do hlienu, kde by si oprašivel; alebo kým si nevšúchaš hrubého piesku cez trhliny alebo cez zaškrabnutia pod kožu a kým sa neodvážiš plávať, keď je more rozbúrené, nič sa ti nestane."
Tulienčatá nevedia lepšie plávať, ako nemluvňatá, ale sú nešťastné, kým sa nenaučia. Keď sa Kotík spustil po prvý raz do mora, schvatla ho vlna a niesla ho do priepasti, veľká hlava sa mu ponorila a zadné plútvy mu čnely do hora, tak isto, ako mu to maminka veštila v pesničke, a keby ho druhá vlna nebola hodila zpäť, bol by sa utopil. Za touto príhodou pristal na tom, že sa zprvu naučil ležať v kalúžke na plytkom pobreží, aby ho spenené vlnky prílivu len trošku pokryly a trocha naddvihly, kým sa v nich špľachotal, ale si dal pri tom vždy pozor na veľké vlny, ktoré by mu mohly ublížiť. Dva týždne sa učil, ako treba narábäť plútvami; ale zatiaľ sa zmietal vše vo vode, vše vyšiel z vody a kašľúc a grúliac liezol na breh a zdriemol si tam na piesku ako myš na vreci a zas hybaj nazad, až kým sa nepresvedčil, že je voda jeho pravým živlom. Môžte sa teraz už do toho vmyslieť, aké časy mu nastaly so súdruhmi, keď sa vnoril do príboja; alebo keď sa niesol na hrebeni vlny a pristal na brehu s hukotom a prskotom, keď veľká sčerená vlna zaliala kus sýpčiny; alebo ako stál na chvoste a poškrabkával si hlavu, ako to starí robievali; alebo ako sa hral "Na slepú babu" na vlhkých a klzkých úskaliach, ledva zo spenených vôd trčiacich. Kedy-tedy zazrel tenkú plútvu, ako plútvu žraločiu, hnať sa tesno ku pobrežiu, a to už vedel, že to je veľryba orka, zlý tvor, ktorý žerie tulienčatá, ak si ich môže chytiť, a Kotík bral sa o zlomkrky ani šíp na breh, kým tenká plútva zas odtancovala pozvoľne ako čo by nevyzerala za ničím.
Pozde v októbri začali tuleni opúšťať ostrov Svätého Pavla a púšťať sa do hlbokého mora v celých tlupách a kŕdľoch; nebolo viac bojov na bralciach a holánici sa rozťahovali, kadiaľkoľvek sa im zachcelo. "Na budúci rok," riekla Matka Kotíkovi, "budeš i ty holánikom; ale tohto roku sa musíš ešte naučiť, ako treba ryby lapať."
Preplávali krížom cez Tichý oceán a Matka ukázala Kotíkovi, ako sa dá spať na chrbte s plútvami k boku pritiahnutými, a len s kúštičkom nosa nad vodou. Niet príjemnejšieho kolísania, ako je premenlivé stúpanie a klesanie vôd Tichého oceána. Keď Kotík ucítil, že mu celá koža špie, Matka mu riekla, že sa teraz naučí "cítiť vodu". To špenie a šteklenie kože znamená, že príde búrka, a že radno plávať čím najrýchlejšie a dostať sa ztadiaľto. "O krátky čas zvieš už sám, kam ti plávať treba, ale teraz pôjdeme len za morskými kancami, lebo tí sú veľmi múdri." Škola morských kancov uháňala tadiaľ, vynárajúc sa vše, a malý Kotík ponáhľal sa za nimi, nakoľko mu para stačila. "Akože vy to viete, kam vám treba ísť?" zdýmal. Vodca školy zakotúlil bielymi očami a vynoriac sa riekol: "Chvost ma svrbí, šuhajček môj", vysvetľoval, "a to znamená, že je búrka za nami. Len ty poď! Keď budeš južne od Sparných Vôd (mienil tým rovník) a budeš mať špenie v chvoste, to znamená, že je búrka pred tebou, i musíš sa zvrtnúť na sever. Len ty poď. Tu sú vody nepríjemné."
Toto bola jedna z tých premnohých vecí, ktoré sa Kotík naučil a on sa ustavične učil. Matka ho naučila, ako treba vysliediť chutné ryby tresky a ploské platesy pod brehami a ako treba vytrhnúť morské žubrienky z ich jaskyniek zpomedzi morských zelín; ako obsadiť trosky lode, ležiacej na sto siah pod vodou a vrútiť sa ako blesk jedným otvorom a hnať sa ku druhému otvoru za rybami; ako si poskakovať na hrebeni vĺn, keď je nebo bleskami celé ožiarené; ako pozdraviť zdvorile zakývaním predných plútev vtáka albatrosa s okypteným chvostom a dravého supa, slietnuvšich vo vetre; ako vyskočiť na tri alebo štyri stopy nad hladinu morskú, s plútvami tesno k boku priloženými a so skrúteným chvostom, ako to veľryby delfíni robievajú; neozrieť sa o lietacie ryby, lebo tie majú plno ostí; ako vylúpnuť plece treske v plnom behu na desať stôp pod vodou; a nikdy si nezastať a nezadívať sa na člnok alebo na loď a na veslársky člnok tým menej. Po šiestich mesiacoch boly Kotíkovi o lovení rýb v mori len také veci neznáme, ktoré nebolo možno znať; a za celý ten čas nedotkol sa plútvami suchej zeme.
Až jedného dňa, keď ležal driemajúci v teplej vode kdesi na blízku ostrova Juan Fernandez, vliezla mu zvláštna slabosť a lenivosť do všetkých údov, bolo mu, ako býva ľuďom na jar, - i rozpamätal sa na dobré pevné brehy Novej točne, sedem tisíc míľ vzdialenej, na hry svojich vrstovníkov, na vôňu morskej trávy, na tulení rev a na zápasy tuleňov. V tú samú chvíľu sa zvrtol na sever; plávajúc vytrvale stretal cestou vrstovníkov, snažiacich sa rovno tým istým smerom a tí sa s ním zvítali: "Zdravstvuj, Kotík! Tohto roku sme už všetci holánikmi a môžme tancovať ohnivý tanec v príboji lukanonskom a ihrať sa na sviežej tráve. Ale kdeže si vzal túto bundičku?"
Kotíkov kožuch bol teraz už temer čisto biely a on bol naň i náležite pyšný, ale to nedal znať, len riekol prosto: "Plávajme čím najrýchlejšie, horia mi hnáty za túžbou za zemou." A tak došli na rodné pobrežia, kde uzreli svetlo sveta, i počuli starých tuleňov, svojich otcov, zápasiť vo víriacej hmle.
Tej noci tancoval Kotík ohnivý tanec s ročiakmi. Za letných nocí svetielkuje totiž more od Novej točne po Lukanon a za každým tuleňom zostáva brázda horiacemu oleju podobná, a keď skočí tuleň, vystrekne za ním prúd ani plamenný stĺp, a vlny sa roztresknú na veliké, svetielkujúce pruhy a klokoče. Potom šli junosi na suchú zem na ihrištia holánikov a kotúľali sa sem a ta po mladej trávke a rozprávali si, čo všetko povykonávali kým sa plavili morom. Tak hovorili o Tichom oceáne, ako by chlapci hovorili o hore, po ktorej halaškovali, a keby ich kto bol rozumel, bol by mohol spraviť takú mapu o tom oceáne, akej akživ nebolo. Trojroční a štvorroční holánici hnali sa dolu Hutchinsonovým kopcom kričiac: "Ta sa, s cesty chlapčiská! More je hlboké, veľa vy viete, čo všetko je v ňom! Len vy ešte dočkajte, kým obídete predhorie (mys) Roha! Ťuhaj, ty ročiak, kdeže si dostal tie biele šaty?"
"Ja som ich nedostal," riekol Kotík; "narástly mi." A práve keď sa chystal prevaliť duba ponad hovoriaceho, vyšli zpoza piesočnatého nánosu dvaja černovlasí chlapi, tupých, červených tvárí, a Kotík, ktorý ešte nikdy nevidel ľudí, zakašľal a sklonil hlavu. Holánici len čo odliezli na niekoľko siah, zastali a hlúpo vyvaľovali oči. Bol to totiž Kerik Buterín, majiteľ hlavnej bijárne tulenej na ostrove, a Patalamon, jeho syn. Prišli z dedinky, leda na pol míle vzdialenej, a práve sa dohodli, ktorých tuleňov si odženú do jatky; - lebo tuleňov ženú tak isto, ako ovce, aby z nich neskôr porobili kotíkové bundice.
"Ojój!" zvolal Patalamon. "Hľaďže len, hľaď! Veď ti je tamto biely tuleň!"
Kerik Buterín zbledol ani plátno pod vrstvou oleja a čmudu; bol to Aleut, a Aleuti sú špinavý národ. Potom začal mrmľať modlitbu. "Netýkaj sa ho, Patalamon. Bieleho tuleňa ešte nikdy nebolo, odkedy - odkedy som sa ja narodil. Možno je to duch starého Zacharova. Veď vieš, čo zahynul vlani, keď bol ten veliký víchor."
"Ani sa mu nepriblížim," riekol Patalamon. "Aby som zle nepochodil. Naozaj sa nazdávaš, že je to starý Zacharov, a že sa vrátil? Dlžen som mu ešte za niekoľko čajčích vajec."
"Ani sa naňho nedívaj," riekol Kerík. "Radšej zachyťme tamten kŕdeľ štyriročných. Chlapi by mali sdrieť kožu aspoň s dvesto tuleňov každý deň, ale je ešte len začiatok sezóny a nie sú dostatočne vycvičení v práci. I sto nám postačí. Rušaj!"
Patalamon zahrkal niekoľkými tuleními lopatkami pred kŕdľom holánikov, a tí zostali stáť ani primrazení, len čo fuňali a zdýmali. Priblížil sa im na niekoľko krokov a vtedy sa tuleni pohli; Kerik hnal ich preč od pobrežia, a oni ani sa nepokúsili vrátiť ku svojim druhom. Na stá a stá tisíc tuleňov videlo, ako ich ženú, ale sa tým v hrách mýliť nedali. Kotík bol jediný, ktorý sa vyzvedal, čo to znamená, ale priatelia mu to nevedeli vysvetliť, iba toľko mu povedali, že za šesť-osem týždňov odháňajú si ľudia tuleňov takto každý rok.
"Idem za nimi," odhodlal sa, a oči mu div nevyskočily z jamiek, keď sa vliekol v roji za kŕdľom.
"Biely tuleň ide za nami," skríkol Patalamon. "To je po prvý raz, že sa tuleň z vlastnej vôle pobral k jatkám."
"Čuš! Neobzeraj sa," riekol Kerik. "To je duch Zacharova. Musím sa s kňazom o tom poshovárať."
Jatky boly len na pol míle vzdialené, ale trvalo to vždy hodinu, kým ta došli, lebo Kerik vedel, že sa tuleňom upachtiť neslobodno, ak nechce, aby sa kožušina podriapala, keď ich budú z kože sdierať. Išli tedy veľmi pomaly popri Väzoch Morského Leva, popri Tkáčovni, až prišli k Soliarni, ležiacej už mimo dohľadu tuleňov na pobreží. Zadychčaný Kotík ich sledoval nevychádzajúc z údivu. Nazdal sa, že je už koniec sveta, ale ryk tuleňov na hniezdištiach doliehal k nemu tak silne, ako rachot vlaku, jachajúceho jaskom. Vtedy si Kerik sadol na mach, vytiahol ťažké cínové hodinky a dal kŕdľu ochladiť sa za tridsať minút a Kotík počul, ako kvapkala rosa hmly so striešky Kerikovej čiapky. Potom prišlo s desať alebo dvanásť chlapov, každý mal na tri-štyri stopy dlhý železom okutý kyjak, a Kerik im označil z kŕdľa jedného alebo dvoch, ktorí boli svojimi druhmi pohryzení, alebo priveľmi rozohriati, a chlapi tých odkopli nabok svojimi ťažkými čižmami z kože z hrdla mrožieho, a keď riekol Kerik "Začnite!" chlapi udierali kyjmi tuleňov po hlavách tak chytro, ako len mohli. O desať minút neskoršie by malý Kotík nebol mohol svojich priateľov viac rozoznať, lebo im stiahli kože od nosa počnúc až po zadné plútvy, potom ich telá chytro odvliekli a na hŕbu pohádzali. Kotík mal toho už dosť. Zvrtol sa a odcválal (tuleň môže cválať veľmi chytro za krátky čas) nazad k moru; novučké fúziky sa mu ježily od úžasu. Pri Mrožej úžine, kde sedávajú veľkí morskí levi na samom kraji útesov, vrhol sa strmhlav do chladnej vody a triasol sa tam, skučiac žalostne.
"Čože je to to?" zvolal jeden morský lev surovo, lebo pravidelne sa morskí levi družia len medzi sebou.
"Je mi clivo, hrozne clivo!" riekol Kotík. "Zabíjajú všetkých holánikov na všetkých pobrežiach!"
Morský lev obrátil hlavu k pobrežiu. "Nesmysel," odvetil, "veď tvoji priatelia robia práve taký hluk, ako inokedy. Istotne si videl starého Kerika odháňať jeden kŕdeľ. Robieva to už tridsať rokov."
"Je to hrozné!" bedákal Kotík, zvrtnúc sa chrbtom proti vode, keď sa vlna naň hnala a upevnil sa vrtkým úderom plútev, temer kolmo si zastanúc na tri palce od vyzubeného hranu úskalia.
"To bolo na ročiaka obratne vykonané," pochválil ho hrivnatý morský lev, ktorý rád ocenil dobré plávanie. "Nazdávam sa, že je horšie stanovisko, s akého hľadíš na to. Keď vy tuleni chodíte sem rok po roku, pravdaže to ľudia vysliedia, a kým si nenajdete ostrov, ľuďom neprístupný, budú vás vždy odháňať na jatku."
"A či je na svete nejaký taký ostrov?" vyzvedal sa Kotík.
"Sledoval som kambaly, t. j. obrovské platesy za dvadsať rokov, no nemôžem riecť, že by som bol taký ostrov našiel. Ale hľaďže, - tak sa zdá, že sa rád shováraš s múdrejším od seba, - mohol by si zkúsiť zajsť na Mroží ostrovček a shovárať sa s Morským Veštcom. Možno on vie o niečom. Netrieľže preč tak nerozmyslene. Je to šesťmíľová plavba, a ja na tvojom mieste by som sa zvrtol a šiel si najprv oddýchnuť a zdriemnuť trochu; tak, maličký môj!"
Kotík uznal, že to je rada dobrá a tak plával v kruhu k svojmu pobrežiu, oddýchol a pospal si za pol hodiny, šklbúc sebou podľa tulenej obyčaje. Potom sa pobral rovno na Mroží ostrovček, ležiaci temer severovýchodne od Novej točne s výbežkami a trhlinami, plnými hniezd vtákov búrozvestov, malý to, nízky, vrstvovitý skalný ostrov, na ktorom sídlili samí mroži v čriedach.
Pristál tesne pri starom Morskom Veštcovi - velikom, škaredom, nadutom, pľuzgiermi pokrytom tučnom mrožovi severného Tichého oceána, ktorý mal dlhé kly, ale nemal slušnosti, leda ak na spaní, - práve ako teraz, - keď mu zadné plútvy odpoly trčaly zo sčerenej vody.
"Prebuď sa!" zabrechal Kotík, chcejúc prekričať vresk vtákov búrozvestov.
"Ha, ho! Hmf! Čože sa robí?" zvolal morský Veštec, drgol klami najbližšieho mroža a zobudil ho, ten búšil zas najbližšieho a tak to šlo ďalej, až sa všetci mroži prebudili a dívali sa uprene všetkými smermi, len nie smerom pravým.
"Hi! To som ja," kričal Kotík, zvŕtal a ukláňal sa v príboji vĺn ako malý biely slimák.
"Výborne! Bodaj by ma z kože stiahl!" zvolal Morský Veštec, a všetci sa zadívali na Kotíka, ako by hľadela spoločnosť ospanlivých starých pánov na malého chlapca. Práve vtedy nebol Kotík naladený počuť zas o sdieraní kože; mal už toho po krk, a preto skríkol: "Či je niekde také miesto pre tuleňov, kam by sa ľudia nikdy za nimi nedostali?"
"Choď a najdi si ho!" riekol Morský Veštec, prižmurujúc oči. "Ujdi odtiaľto! Sme tu veľmi zamestnaní."
Kotík prevalil duba vo vzduchu ani delfín a zareval ako len vládal: "Mušľožrút! Mušľožrút!" Vedel, že Morský Veštec nikdy vo svojom živote nechytil rybu, a vždy sa sháňal len za mušľami a za morskou trávou, preto ho Kotík pokladal za neslušného, podriadeného tvora. Pravdaže všetci morskí vtáci: búrozvesti, epatky, čajky, puffini, bieli morčiaci, ktorí hľadali vždy príležitosť k surovým slovám, - zachytili nádavku, a - biela pinka ma uisťovala - za päť minút nebol by mohol človek počuť ani výstrel z dela na Mrožom ostrovčeku. Celé obyvateľstvo škriekalo a pišťalo: "Mušľožrút! Starík!" kým sa morský veštec obracal s boka na bok, grúlil a kašľal.
"Či mi už teraz povieš?" kričal Kotík, celý udychčaný.
"Choď sa spýtaj sa morských kráv," odpovedal Morský Veštec. "Ak ešte žijú, tie ti to budú môcť povedať."
"Ale ako poznám morské kravy, keď sa s nimi stretnem?" vyzvedal sa Kotík ešte, keď sa už domov poberal.
"Je to jediný morský tvor, škaredší od Morského Veštca," zvolala popolavá čajka (i mešťanostom zvaná), krúžiac Morskému Veštcovi pri nose. "Škaredší a nemóresnejší! Starík!"
Kotík plával nazad na Novú točňu, zanechávajúc za sebou škrek vtákov-búrozvestov.
Ale doma hneď vycítil, že nik nemá sympatie s jeho úmyslom najsť pokojný kút pre tuleňov. Riekli mu, že to ľudia vždy odháňali holánikov na jatky - bola to časť ich dennej práce - a že keď nerád vidí ošklivé veci, nemal ísť blízko k bijárni. Lenže ani jeden z tuleňov nevidel zabíjanie, v tom väzil rozdiel mienok medzi ním a jeho priateľmi. Okrem toho bol Kotík biely tuleň.
"Čo ti treba urobiť?" riekol starý Morský Lovec, keď počul o synových dobrodružstvách, "treba ti vyrásť, byť takým veľkým tuleňom, aký je tvoj otec, mať hniezdište na pobreží, potom ti dajú pokoj. Po piatich rokoch už budeš môcť zápasiť za seba." Ešte i vľúdna Matka, jeho rodička, ho uisťovala: "Nikdy nebudeš môcť zamedziť zabíjanie. Choď a ihraj sa v mori, Kotík." A Kotík odišiel tancovať ohnivý tanec, ale mal pri tom srdiečko veľmi zmorené.
Tej jeseni opustil pobrežie čím najvčaššie a pobral sa preč sám, lebo v jeho tvrdom črepe trval pevný úmysel. Chcel vyhľadať morskú kravu, ak totiž jestvoval ešte taký tvor v mori, a chcel najsť pokojný ostrov s pevnými pobrežiami, kde by mohli tuleni žiť a kde by sa ich ľudia zmocniť nemohli. Pobral sa teda na výskumnú cestu sám od Severného mora až po južný Tichý oceán, preplával priemerne tristo míľ za deň a za noc. Cestou mal toľko dobrodružstiev, že sa to ani nedá vypovedať; a len-len že uvrzol pred obrovským žralokom, už ho mal chytiť škvrnitý žralok a potom ho naháňala veľryba s kladivovou hlavou; okrem týchto sa stretol so všetkými nespoľahlivými násilníkmi, akí číhajú na korisť a premávajú sa v oceánoch; videl ťažké ligotavé ryby a červené škvrnité hrebenatky, ktoré bývajú zahrabané v hliene na jednom mieste za storočia a sú preto veľmi pyšné; ale nestretol nikdy morských kráv, ani neobjavil taký ostrov, o akom sníval. Kde bolo pobrežie dobré a tvrdé s úbočím, na ktorom by sa mohli tuleni hrávať, tam sa na obzore kundolil i dym, vystupujúci z komínov rybárskych lodí, a Kotík vedel, čo to znamená. Alebo mohol nejako inak vidieť, že ostrov navštevovali predtým tuleni, ale ich do jedného vyvraždili a Kotík vedel, že kam raz ľudská noha kročila, ta si vždy znovu najde cestu.
Sišiel sa raz so starým tupochvostým vtákom albatrosom, ktorý mu radil ostrov Kurguelenský, ako ideálne, pokojné a tiché miesto, ale keď si ho šiel Kotík pozrieť, div že sa zachránil; bola by ho silná povíchrica s kamencom a bleskami a hromobitím rozkúskovala na ostrých, nebezpečných čiernych úskaliach. Keď sa vytrhol z búrky, presvedčil sa, že ešte i tam bývaly niekedy hniezdištia tulenie. A tak to bolo na všetkých ostrovoch, ktoré navštívil.
Biela pinka mi poslúžila celou listou, lebo Kotík strávil päť rokov hľadaním, vyjmúc štvormesačného oddychu každého leta na Novej točni, kde ho holánici nakárali pre jeho cesty za vymyslenými ostrovmi. Bol na ostrove Gallopagos, strašne suchom mieste na rovníku, kde ho slnce temer upieklo; na súostroví Georgie, na Orkneyských ostrovoch, na Emeralde, na malom Slávičom ostrove, na ostrovoch Gougha a Bouveta, na Crossetských ostrovoch, ba zašiel i na škvarôčku južne od mysu Dobrej nádeje. Ale všade mu obyvatelia mora riekli to samé. Tuleni prichodili s času na čas na tie ostrovy, ale ľudia ich i tam hlušili. Ešte i keď vyplával na tisíc míľ z Tichého oceána a došiel na miesto zvané Kap Mys Corientes (keď sa vracal s ostrova Gough-a), našiel tam niekoľko sto prašivých tuleňov na bralci, a tí mu riekli, že ľudia prichodia i ta. Vtedy sa mu skoro srdce puklo, a obíduc mys, pobral sa rovno k vlastným pobrežiam; cestou na sever pristál na ostrove, plnom zelených stromov, kde našiel starého tuleňa už v posledných chvíľach, a Kotík mu nachytal rýb na občerstvenie a rozprával mu o všetkých svojich zmarených nádejach. "Teraz," doložil Kotík, "idem nazad na Novú točňu, a nedbám, ak i mňa poženú s holánikmi na jatky."
Starý tuleň ho posmeľoval. "Zkús to ešte raz! Ja som ostal posledný na Vykynožených hniezdištiach na Masafnere, a za oných dní, keď nás ľudia hlušili na státisíce, kolovala povesť na pobrežiach, že nadíde čas, keď príde biely tuleň od severa a zavedie tulení národ na pokojné miesto. Ja som už starý, nedožijem toho dňa a neuvidím zasľúbenej zeme, ale iným sa to azda pošťastí. Zkús to ešte raz!"
Kotík si vykrútil fúzy (boly prekrásne) a riekol: "Ja som jediný biely tuleň, ktorý, odkedy svet svetom stojí, sa narodil na pobrežiach, a som jediným tuleňom či čiernym či bielym, ktorý si smyslel vynajsť nové ostrovy."
To ho nesmierne povzbudilo; keď došiel nazad na Novú točňu toho leta, prosila ho jeho rodná Matka, aby sa oženil a usadil, lebo už nebol holánikom, ale úplne dospelým tuleňom s kučeravou bielou hrivkou na pleciach, bol taký ťažký, taký veľký a taký divý, ako jeho otec. "Dočkajme ešte do budúceho leta," riekol. "Pamätaj, mamička, že siedma vlna vždy najďalej zasiahne na pobreží."
Náhodou bola tam mladá tulenica, ktorá bola ochotná odložiť svoj vydaj tiež na takto rok a Kotík vrtel sa s ňou v ohnivom tanci dolu Lukanonským pobrežím v noci pred odchodom na svoju poslednú výskumnú cestu. Tento raz sa pobral na západ, lebo naďabil na veľký roj rýb plates a on potreboval najmenej sto funtov rýb, aby sa udržal pri dobrom zdraví. Lovil ich kým neustal, potom sa skrčil a uložil na spánok v priehlbinách sypkého náplavku, splývajúceho s ostrovom Copperovým. Znal breh dokonale a okolo polnoci, keď sa cítil jemne odtisnutým na trávnu hriadku, zamrmlal: "Hm, aleže je tuhý príliv morský tejto noci," prevalil sa pod vodou, otvoril oči pozvoľne a vystrel sa. Potom skočil ani mačka, lebo zazrel ozrutných tvorov oňuchávať plytkú vodu a zajedať si z ťažkých chumáčov morskej pastvy.
"Na obrovské vlny magellanské!" zahundral si popod fúzy: "Akáže je toto čeliadka v hlbokom mori?"
Neponášaly sa na mrožov, ani na morských levov, tuleňov, medveďov, ani na veľryby, ani na žralokov, vorvaňov, ani na sepie, sviňuchy, delfínov, alebo iné morské zvieratá, aké Kotík videl doteraz. Boly na dvadsať do tridsať stôp dlhé, nemaly zadných plútev, ale chvosty lopatovité, ani čo by boly z remeňa, vlhčinou vyrobeného. Ich hlavy maly najsmiešnejší tvar, aký kto kedy videl a knísaly sa v hlbokej vode, ak sa práve nepásly, klaňaly sa navzájom a kývaly si prednými plútvami, ako by kýval tučný chlap ramenom.
"Mhm!" ozval sa Kotík. "Dobrú zábavu, páni!" Ozruty odpovedaly poklonou a zakývaly plútvami ani morská ropucha. Keď sa začaly zas pásť, zazrel Kotík, že maly vrchné gamby rozdelené na dva kusy, ktoré mohly roztvoriť asi na stopu a zasa zavrieť s celým snopkom morskej trávy, čo medzi ne zavrzla. Vopchaly krmivo do papúľ a prežúvaly ho slávnostne.
"Veru je to neporiadny spôsob sýtiť sa," poznamenal Kotík. Ony sa zas klaňaly, a Kotík už ztrácal trpezlivosť. "Veľmi dobre," riekol. "Veď ak i máte osobitné shýbadlá vo vašich predných plútvach, nepotrebujete sa tým vystatovať. Vidím, že sa klaniate pôvabne, jednako rád by som vedel, ako sa zoviete." Rozdelené gamby sa hýbaly a rozširovaly, oči ako sklo zelené fľochaly, ale ozruty neprehovorily.
"Dobre!" durdil sa Kotík, "vy ste jediný národ, s akým som sa jakživ stretol, škaredší od Morského Veštca a nemóresnejší!"
A v tú chvíľu mu preblyslo mozgom, čo škriekala sivá čajka za ním, keď bol ako malý ročiak pri Mrožom ostrovci; až sa potočil nazad do vody, lebo sa dozvedel, že konečne našiel morské kravy. A morské kravy ďalej sa pásly, žuly a ňuchaly morskú trávu, kým sa ich Kotík spytoval všetkými rečami, aké pochytil na svojich cestách; lebo morské zvieratá hovoria temer toľko rečí, ako ľudia. Ale morské kravy mu neodpovedaly, lebo morské kravy nevedia hovoriť. Majú v hrdlách len po šesť stavcov, kdežto by tam maly mať sedem a morskí obyvatelia tvrdia, že im to prekáža shovárať sa ešte i medzi sebou; ako viete, majú osobitné shýbadlo vo svojich predných plútvach, a keď nimi kývajú hore-dolu, nahrádzajú tým reč na spôsob neohrabaných telegrafických signálov.
Pri dennom svetle stála dúpkom Kotíkova hriva a nálada ho vonkoncom opustila. Potom začaly morské kravy plávať na sever, ale veľmi pomaly, zastanúc s času na čas a riadiac sa nesmyselným kývaním a Kotík sledujúc ich si riekol: "Takí chumaji, akí sú títo, by boli už dávno vykynožení, keby nevedeli o nejakom bezpečnom ostrove; a čo je dobré morským kravám, zodpovie i tuleňom. Jednako prial by som si, keby sa chumaji poponáhľali."
Ťažkú prácu mal Kotík. Črieda morských kráv neprešla za deň nikdy viac ako štyridsať alebo päťdesiat míľ a cez celý čas sa držala blízko pobrežia; hoci Kotík plával okolo nich, nad nimi i pod nimi, nemohol ich pohnať čo by len o míľu. Ako sa dostaly ďalej na sever, maly každých pár hodín knísavú poradu, a Kotík si temer odhryzol fúzy, taký bol netrpelivý, až keď si všimol, že sledujú teplý prúd vody, začal ich rešpektovať. Jednej noci spustily sa priesvitnou vodou - padajúc na dno ani kamene - a po prvý raz, odkedy ich znal, začaly plávať rýchlo. Kotík sa pustil za nimi, a bol ich tempom prekvapený, lebo by sa ani vo sne nebol nazdal, že by boly morské kravy schopné tak plávať. Siažily rovno k útesu pobrežnému, splývajúcemu do hlbokej vody, a krútily sa do tmavého jasku, asi na dvadsať uzlov pod morom. Plávaly dlho, veľmi dlho a Kotík už strašne prahol za čerstvým vzduchom pred východom z tmavého tunela, cez ktorý ho viedly.
"Na moju šticu!" zvolal, zdýmajúc a prskajúc, keď sa vynoril z vody na druhom konci. "Dlho som bol ponorený, ale stálo to za námahu."
Morské kravy sa oddelily a pásly sa lenivo pozdĺž krajov najkrajších pobreží, aké Kotík dosiaľ videl. Boly tam hodne rozsiahle hladko vyleštené rady braliec, na míle dlhé a akoby náročky pripravené na tulenie hniezdištia; boly tam ihrištia z tvrdého pieskovca a úbočia pevnozemné za nimi, bolo tam silné vlnobitie, v ktorom mohli tuleni tancovať, a náplavy piesku, po ktorých mohli liezť hore-dolu, a čo bolo zo všetkého najlepšie, Kotík ucítil podľa vône vody, ktorá nikdy neklame tuleňa, že tu ešte ľudí nebolo. Najprv sa presvedčil, či je rybačka dobrá a potom plával pozdĺž brehov a spočítal utešené nízke piesočnaté ostrovce, poloskryté v prekrásnej zvlnenej hmle. Ďalej severne, smerom k moru, tiahla sa čiara náplavkov, piesočín a skalísk, ktoré by nikde nedaly lodi priblížiť sa na šesť míľ ku brehu, a medzi ostrovmi a pevnou zemou bolo dlhé pásmo hlbokej vody, obmývajúcej strmé bralá, pod ktorými bolo kdesi ústie do tunela.
"Je to celkom ako Nová točňa, lenže desať ráz lepšie," hútal Kotík. "Morské kravy sú istotne múdrejšie, ako som myslel. Ľudia nemôžu prísť dolu bralami, i keby tu boli; a na zátoňoch prímorských rozbila by sa loď na triesky. Ak jestvuje bezpečné miesto v mori, tak je to toto." I prišla mu na um mladá tulenica, ktorá zostala doma, a hoc by sa bol hneď ponáhľal nazad na Novú točňu, jednako preskúmal bedlive nový kraj, aby mohol odpovedať na všetky otázky.
Potom sa ponoril, zistil, kde je ústie do tunela a rýchle preplával ním na juh. Nikto okrem morských kráv alebo tuleňov by nebol tušil, aký je tam útulok, a keď sa Kotík obzrel na braliská, zdalo sa mu neuveriteľným, že bol za nimi.
Desať dní mu trvala cesta domov, hoc neplával pomaly; a keď pristál práve povyše Väzov morských levov, prvý, s kým sa stretol, bola oná tulenica, ktorá sľúbila naňho čakať, a už pohľad jeho očú jej prezradil, že našiel konečne svoj vysnený ostrov.
Ale holánici a Morský Lovec, jeho otec, ako i všetci ostatní tuleni sa mu vysmiali, keď im rozprával, čo vynašiel, a mladý tuleň, jeho vrstovník, mu riekol: "To je všetko veľmi chválitebné, Kotík, ale uznaj, že nemôžeš prísť neviem zkadiaľ a vykomandovať nás len tak odtiaľto. Pamätaj, že sme my za naše hniezdištia zápasili, a to si ty ešte nezkúsil. Ty si sa radšej túlal po moriach." Ostatní tuleni sa rozosmiali a mladý tuleň zvŕtal hlavu so strany na stranu. Práve sa v tom roku oženil a veľmi sa tým pýšil.
"Nemám rodiny, pre ktorú by som zápasil," riekol Kotík. "Ja by som vám chcel len ukázať to miesto, kde by ste boli bezpeční. Akýže máte osoh zo zápasenia?"
"Nuž, ak sa zápasu vyhýbaš, tak pravdaže nemám čo riecť," odvetil mladý tuleň, škaredo sa zachihotajúc.
"Či pôjdeš so mnou, keď ťa premôžem?" spýtal sa Kotík; a zlovestný zelený svit maly jeho oči, hneval sa veľmi, že vôbec musí zápasiť.
"Pravdaže," odvetil mladý tuleň nedbalo. "Ak ty zvíťazíš, pôjdem." Ani nemal času odvolať to, už sa Kotík hlavou vrhol naňho a vpustil zuby do tuku na hrdle mladého tuleňa. Potom sa hodil nazad na stehná a vliekol svojho nepriateľa dolu brehom, triasol ním a tĺkol ho, kam zasiahol. Potom zreval Kotík na tuleňov: "Usiloval som sa za posledných päť rokov vykonať čím najviac na váš osoh. Našiel som ostrov, kde budete bezpeční, ale kým sú vaše hlavy nie dokmásané na vašich hlúpych väzoch, nechcete veriť. Teraz vás naučím. Majte sa na pozore!"
Biela pinka mi rozprávala, že akživ - a Biela pinka videla každý rok zápasiť s desaťtisíc ozrutných tuleňov - vo svojom krátkom živote nevidela niečo podobného, ako Kotíkove útoky na hniezdištiach. Vrhol sa na najväčšieho morského lovca, aký sa mu naďabil, chytil ho za hrtan, drhol ho, socal a mlátil, kýmkoľvek nekňučal o smilovanie, potom ho hodil nabok a útočil na druhého. Lebo Kotík sa nikdy nepostil za štyri mesiace, ako iní dospelí tuleni každý rok robievali, a jeho plávanie v hlbokých morských vodách udržalo ho pri úplnej sile, a čo najviac zavážilo, nikdy predtým nezápasil. Kučeravá biela hriva stála mu dúpkom, taký bol napajedený, z očú mu sršal oheň a veľké zubiská sa leskly, celý jeho vzhľad bol nádherný. Starý Morský Lovec, jeho otec, videl ho zúriť, vliecť šedivých starých tuleňov, ani čo by to boly ryby platesy, a prekobŕcať mladých holánikov na všetky strany; a Morský Lovec zareval: "Možno že je blázon, ale jednako je najlepším zápasníkom na Pobreží! Neobor sa na svojho otca, syn môj! Už si ma získal!"
Kotík mu odpovedal revom, a starý Morský Lovec vmiešal sa do zápasu so spustenými fúzmi, odfukujúc ani rušeň, kým Matka a tulenica, ktorá sa mala stať ženou Kotíkovou, sa učupily a obdivovaly svojich mužov. Bol to skvelý zápas, lebo obidvaja zápasili tak dlho, kým bol ešte niekde tuleň, trúfajúci si hlavu zdvihnúť, a keď už takých odbojníkov nebolo, slávnostne sa prechádzali sem a ta vedľa seba na pobreží a fuňali nadutí.
V noci, práve keď severné žiare sa trblietaly a ligotaly cez hmlu, vyliezol Kotík na holé bralo a díval sa dolu na rozprášené hniezdištia a na dokmásaných krvácajúcich tuleňov. "Tak," riekol, "teraz som vám dal príučku."
"Na moju šticu!" zvolal starý Morský Lovec a vzpriamil sa meravo, lebo bol strašne doráňaný. "Ani sama veľryba orka by vás nebola horšie dotrhala. Synu, pyšný som na teba, ba čo viac, ja sám chcem ísť s tebou na tvoj ostrov - ak je naozaj niekde také miesto."
"Čujte, vypasené morské prasce! Kto pôjde so mnou k tunelu morských kráv? Hláste sa, ak nechcete, aby som vás znova učil," reval Kotík.
Pobrežím ozvalo sa mrmlanie, podobné hukotu morského príboja. "Pôjdeme," sľubovaly tisíce ukonaných hlasov. "Pôjdeme za Kotíkom, naším bielym tuleňom."
Vtedy vtiahol Kotík hlavu medzi plecia a zažmúril oči pyšne. Veru nebol bielym tuleňom v tú chvíľu, ale červený od krvi od hlavy po päty. A jednako by sa bol štítil pozrieť sa na boľavé miesta alebo dotknúť niektorej zo svojich rán.
O týždeň neskoršie pobral sa so svojím plukom (blízo desaťtisíc holánikov a starých tuleňov sa mu pridružilo) na sever k Tunelu morských kráv, Kotík ich viedol a tuleni, zostavši na Novej točni, nadali im do bláznov. Ale nastávajúcej jari, keď sa všetci sišli na Rybárskych zátoňoch Tichého oceána, Kotíkovi tuleni rozprávali toľko vábneho o nových pobrežiach za Tunelom morských kráv, že vždy viac a viac tuleňov opúšťalo Novú točňu. Pravdaže to všetko nešlo naraz, lebo tuleni sú nebárs umní, a potrebujú dlhý čas, kým sa im veci rozležia v hlave, ale s roka na rok opúšťali tuleni Novú točňu, Lukanon i iné hniezdištia, k vôli pokojným, chráneným novým pobrežiam, kde Kotík sedáva cez celé leto, a stáva sa čo rok väčším, tučnejším a silnejším, kým sa tulieňatá bavia vôkol neho v tom mori, kam človek nedôjde.