Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• autobiografická poviedka
• opisuje neľahký život farára Žarnoviča, ktorý má silné slovenské cítenie a snaží sa povzniesť jednoduchý dedinský ľud
• v postave farára Žarnoviča zosobnil Jonáš Záborský svoje neľahké pôsobenie v malej dedinke, kde ako slovenský vlastenec musel zápasiť s vrchnosťou, ale aj s neduhmi miestnych dedinčanov

Časť prvá

I

Pyšno si počínavajú biskupskí tajomníci oproti duchovenstvu, pretože cítia, že mnoho môžu v biskupstve. Tak si počínal i tajomník biskupa Anonyma, muž už vo veku, tlstý, s lícami ako varhany, oproti Žarnovičovi, ktorý sa práve vrátil z viedenského presbyteria, štíhlemu, asi dvadsaťsedemročnému mužovi, doktorovi filozofie a teologie.
Po teologických štúdiách dokončených v Pázmaneu poslal ho ešte biskup, už vysväteného, do presbyteria, aby sa úplne vzdelal a složil doktorát. Mienil ho urobiť v semeništi učbárom a časom povzniesť k hodnostiam. Doktorát síce obsiahol so zvláštnou pochvalou, ale bol akosi naspech, predčasom povolaný biskupom nazpät.
Teraz sa prechádzal v plnej gále, v reverende a s hodvábnym plášťom na pleciach, s tajomníkom mlčky po chyži. Darmo sa tázal tajomníka, načo ho biskup tak napochytre povolal; čo obmýšľa s ním? Tajomník odvetil, že nevie, len sa usmieval, vypúšťajúc kotúče dymu, až vstúpil do chyže archivár.
Tento bývalý spolužiak Žarnovičov riekol, mädliac si s úsmevom ruky: "Jeho excelencia čaká na teba."
Žarnovič hneď pochytil svoj rohatý tripič a šiel. Archivár vrhol za ním kríž: "Pax tibi, pansláv!"
"Ten nevďačník," prehodil pyšne tajomník.
"A veliký nevďačník," dodal archivár. "Biskup chcel učiniť z neho človeka a Žarnovič sa zverbuje medzi panslávov, na večnú hanbu doteraz nepoškvrneného biskupstva."
"A na svoje nešťastie," dodal tajomník. "Jeho excelencia nesverí mu viac nádejnú mládež."
"To, to!" zasmial sa archivár, "capa za záhradníka. Mne len to je divné, že sa mohol ako zeman splichtiť s tými hurbanovskými zradcami!"
Tak títo v skromnej, papiermi naplnenej tajomníkovej chyži. Nazrime do skvostnej paloty biskupskej.

II

Táto palota je maľovaná, drahocennými obrazmi ozdobená, parketovaná, vyvoštená, čalúnmi postretá, lesklým náradím zásobená. Biskup Anonym sedí na červenej pohovke s jedným kanonikom. Je to muž stredných rokov, kanonik už starec, s riedkymi vlasmi, začesanými k tylu. Obaja majú pohodlné cimády, biskup malinkú červenú čiapočku na hlave a v ruke list.
"Doktorát složil chválitebne," sloví tento, "ale čo z toho, keď na také scestie stúpil, ako tu píše predstavený presbyteria? Samo ministerstvo vnútorných vecí upozornilo na neho ako nebezpečného pansláva. Pri vyšetrovaní sa vykľulo, že Žarnovič tovarišil sa odpočiatku s tými najpodozrelejšími ľuďmi vo Viedni; ba našly sa u neho i ruské knižky."
"Ruské knižky!" tlesol do dlaní kanonik s výrazom velikého úžasu.
"Teraz neviem," pokračoval biskup, "čo počať s tým človekom? Keby bol ešte svetským, vystrčil by som ho doprosta, vysväteného raz biskupstvo už viac odstrániť nemôže."
"Za kaplána ho," radil kanonik, "dakam k dobrému vlastencovi, aby sa trochu pri ňom napravil."
"Rád by som ho ešte predsa vopchal do toho semenišťa," pomykol si biskup čiapočku na hlave. "Tí hráči tam len kazia mládež, vychovávajú takých chlebárov, ako sú sami."
"A Žarnovič nám dochová panslávov," namietol kanonik.
"Učiním mu to nemožným," osvedčil sa odhodlane biskup. "Zakážem mu prísne hovoriť či verejne či súkromne s chovancami o národnosti. Musí sa držať výlučne vedy teologickej. Noviny a knižky slovenské všetky zo semenišťa vyobcujem."
Vtom vstúpil predvolaný Žarnovič so spusteným plášťom a tripičom v ruke. Biskup poskočil mu v ústrety k dverám a sám mu podal ruku na bozkanie.
"Pekné veci mi tu píšu o vás. Dali ste sa tam vo Viedni do spoločnosti s hurbanistami a panslávmi. Preto som vás odvolal pred časom."
"Narodil som sa," pozrel mu Žarnovič smelo v oči, "zo slovenských rodičov. To nezapriem nikdy za žiadnu cenu, a hotový som reč svoju materinskú vzdelávať, osvetu Slovákov všemožne napomáhať."
"Našli u vás ruské knižky," vyčitoval mu ďalej biskup.
"To prináleží k štúdiám, ktorým som sa venoval," vyhováral sa Žarnovič. "Žiadne nárečie slovenské nemôže sa zdarile pestovať bez známosti všetkých ostatných nárečí tohože jazyka."
"Teologiu vám pestovať, nie reči," namietol opodiaľ stojaci kanonik.
"Bez reči vedy niet," odvetil Žarnovič.
Biskup riekol: "Bojím sa síce sveriť vám mládež, učiním však próbu. Pôjdete do semenišťa. Ale musíte sa podrobiť napred skúške. Bo tu sa píše o vás, že i vaše pravoverie je podozrivé. Tiahnete vraj k východnej schizme."
Žarnovič vytiahol svoje doktorské diplomy. "Tu môj dôkaz, že som prestál všetky aj najprísnejšie skúšky. Novým sa nepodrobím, a prosím ušetriť ma od toho, aby nedoktori skúšali doktora."
"Čo?" vzplanul biskup, ktorý ani sám doktorom nebol. "Ja nemám právo skušovať vás? Teraz som voľný daného vám slova. Nechcete sa podrobiť skúške profesorskej, podrobíte sa teda v semeništi 'skúške synodálnej', a to hneď, aby sme videli, či sa vám môže sveriť kaplánka."
"Skúške synodálnej bez synody," riekol ticho urazený Žarnovič a ukloniac sa odišiel.
"Čakaj, tvrdohlavý pansláv!" pohrozil za ním biskup. "Ukážem ti márnosť tvojich doktorských diplomov."

III

Na tretí deň potom sedel biskup pri stole so svojimi dvoranmi a správcom semenišťa, ktorý bol súčasne kanonikom.
Mal tú múdru zásadu, že ani najlepší obed nič nestojí bez koreniva žartov a veselej mysle. Preto odkladal, idúc k obedu a večeri, všetky starosti, usiloval sa byť pri stole veselým a vzbudiť veselosť. Žartoval, smial sa, pobádal k tomu iných. Prišiel pritom obyčajne dakto z duchovenstva do reči. Rozprávali sa žartovné skutky o jednom, o druhom, zo starých, nových i najnovších čias. Dvorania znajúci jeho povahu, postarali sa vždy o to, aby ulovili dáke novinky.
Teraz bol v reči Žarnovič, menovite jeho synodálna skúška bez synody. Správca semenišťa líčil so smiechom, ako tvrdo padlo doktorovi podrobiť sa skúške profesorov nedoktorov. Títo, majúc zub na neho, sriekli sa. Každý predložil zo svojej vedy doktorovi tie najjednoduchšie, najprimitívnejšie a najľahšie otázky, na ktoré by najchatrnejší seminaristický chovanec bol na uspokojenie odpovedal, ako: koľko je Bohov? atď., a potom ho chválili, keď dobre odvetil. V zátvore ho držali celý deň a celú noc, dali mu veľmi skrovne jesť a striehli nad ním ako nad väzňom. Pri dverách stála stráž, ktorá ho i v čas prirodzených potrieb sprevádzala. Naložili mu vypracovať chriu o škodlivosti pýchy.
Toto rozprával správca so smiechom a biskup sa tak rehotal, že sa až za brucho lapal.
Smiech však ustúpil prísnosti, keď sa tázal biskup tajomníka, či už zvestoval vyskúšanému, že pôjde za kaplána k Virasztóvi?
"Zvestoval som mu," riekol tajomník, "ale Žarnovič sa osvedčil odhodlane, že na žiadnu kaplánku nepôjde. Učinil pritom tak zúrivú tvár, že som sa ho až zľakol."
"Čo? Nepôjde?" začervenal sa biskup. "Bude odporovať svojmu prelátovi?"
"Ja sa opovažujem prosiť za neho," ozval sa správca semenišťa pokorne. "Bojím sa prílišného dráždenia toho srditého pansláva. Nechcel by som ho hnať na kraj zúfalstva. Časy sú také, že by nám mohol narobiť veľkú ostudu. Bolo by mu predsa pohodiť dáku chudobnú faričku."
"Práve je uprázdnená baraňanská," ozval sa tajomník.
"Bojím sa," namietol biskup, "sveriť mu samostatne akúkoľvek odľahlú obec. Pokazí ľud panslavizmom."
"Len by ho ľud strpel," bránil svoj návrh tlstolíci tajomník.
"Dobre teda," privolil biskup, "nech ide za administrátora, až sa mu vyzíska od patronátu prezenta. Píšte Huňásovi, nech ho ta uvedie."

IV

Spomenutý Huňás bol farárom v mestečku Krivošanoch, súčasne vicearchidiakonom, biskupovi veľmi milý muž. Jeho posielal ešte i do cudzích dištriktov, kde chcel prísne proti farárovi zakročiť, bo znal jeho neuprositeľnú tvrdosť. Bol to muž obstarný, v tvári vzozrenia tak odpudzujúceho, že sa ho až zľakol, kto ho prvý raz uzrel. Platil za veľmi učeného, ale mal len novinársku vzdelanosť. Maďarsky hovoril slabo, pokladal sa však za velikého Maďara a bol zaprisahaným nepriateľom Slovákov. Bol veľmi skrbný, preto i nahrabal hojne, mal svoje vlastné veliké gazdovstvo, dva domy a hojné istiny v sporiteľni.
Stretáme sa s ním po prvý raz pri skromnom obede doma. On sám sedí za vrchstolom. Na pravej ruke jemu po boku, ako hosť, jeho miláčik plebán Virasztó, prvotne Výrostko, mužík malý, tmavej plete, besný maďarón. K nemu to mal ísť Žarnovič za kaplána s velikou ujmou. Bo Výrostko bol jeho spolužiak a nenávideli sa nesmierne. Preto sa i Žarnovič vzoprel biskupovým úmyslom tak odhodlane. Potom tu sedeli, ako domáci, dvaja kapláni, obaja maďarského ducha.
Títo nahradzovali málomluvnosť prednostovu. Najprv rozprávali, čo súkromne počuli o práve kypiacej talianskej vojne, o uhorskej légii sbierajúcej sa v Itálii, a o nádejách vlastencov.
"Dvojhlavej potvore v Lombardsku je úzko," poznamenal Virasztó. "Légia uhorská v Taliansku obnáša už dvadsaťtisíc dobrovoľníkov, všetko mužov smelých a ľudí vzdelaných. Vtrhnú do Dalmátska a Chorvátska. Chorváti prijmú Kossutha s otvorenými ramenami. Tá odplata, akú dostali vo Viedni, smierila ich s Uhrami."
"Ale náš generálny prokurátor má úzkosť," uškrnula sa farárova tvár za vrchstolom.
"Poriadne," prisvedčil Virasztó. "Dechtiar mnoho prispel k obsadeniu úradov Čechmi. Blíži sa čas účtov pre toho pansláva."
"A vy," ozval sa kaplán, "dostanete pansláva za pomocníka."
"Ja? Koho?"
"Nuž Žarnoviča. Biskup ho odvolal z Viedne, lebo ho tam mali obesiť: Našli uňho ruské ruble a veľmi nebezpečné ruské listy. Učbárom už nebude. Biskup pošle doktora na učenie k vám."
"To by mi bolo treba!" zaškaredil sa Virasztó. "Boli sme v škole úhlavnými nepriateľmi. Radšej žiadneho kaplána, než tú pyšnú hlavu."
"Nebojte sa nič," potešil ho Huňás. "Moji kapláni ulovili lživú povesť. Je pravda, že biskup Žarnovica pre panslavizmus z Viedne odvolal a s náramným hnevom prijal; ale poslal ho do Baranieho za administrátora. Ja som dostal úradné vyzvanie uviesť ho do fary."
"Medzi dobrých tam príde," zasmial sa škodoradostne Virasztó. "Baraňanci sú známe šelmy, neúctiví surovci, nadmieru smelí korheli, neskrotiteľní divosi, ktorí ani Boha samého neuctia. S úbohým starým vadili sa v chráme a pokutovaný bol farár. Z Baranieho ešte žiaden poctivo nevyšiel."
"Žarnoviča bude podporovať prokurátor Dechtiar," slovil Huňás. "Obaja sú panslávi a Dechtiar prorok sedliakov."
"Možno," kývol Virasztó plecami, "ale práve Dechtiar je vidla na vyhadzovanie farárov z Baranieho. Všetka neúcta a vzbura Baraňancov proti farárom pochádza vlastne od neho. Sedliaci bežia k nemu pri každej maličkosti so žalobami a Dechtiar hneď káže písať inštancie."
"A biskup," ozval sa kaplán, "hneď je hotový so súdom, náhle príde žaloba na farára. Keď oproti tomu žaluje sa farár, biskup kývne plecom: nemôžem spomôcť."
"Ozaj," lapil slovo druhý, "mnohí biskupi majú moc len na naše trestanie, na ochranu nie. Ich krivuľa je vždy zdvihnutá na nás, nikdy nie na našich krivditeľov. Ako príde žaloba na nás, už sme stratení. Viny dosť, že žaloba prišla. Už tým samým sme hodní trestu, že sa našiel taký, komu sa neľúbime. Predpokladá sa, že farár nemôže byť nevinný, náhle sa nájde žalobník. Musí byť zlý, povedá sa, keď prišla sťažnosť na neho."
"To isté platí o vrchnosti a súdoch svetských," pokračoval ten, čo započal. "I tu nech sa farár so žiadnou žalobou neukáže. Akákoľvek krivda sa mu stane, vždy len on vinný, bo by sa to dobrému farárovi nebolo stalo. Že nás vyrovnali so svetskými, to je lož. Vyrovnali nás až nazbyt v bremenách a povinnostiach, ale v práve veru nie! Za zločin vlečú nás do žalára, ale pred krivdou záštitu nám nedajú. Duchovenstvo je mimo ochranu zákonov postavené."
Tak sa roztúžili kapláni pri spomienke na zlopovestné Baranie.