Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy
• názov anglického originálu: The Dark Flower
• román o osudoch sochára Marka Lennana sa zaoberá vzťahom umelca k štyrom ženám, ktoré miloval a ktoré mali v rôznych životných obdobiach na jeho povahu najväčší vplyv
• Galsworthy ukazuje čitateľom svojho hrdinu v kritických životných situáciách a vyzdvihuje v nich prínos, ktorý pre človeka znamená nadviazanie kontaktu s druhým pohlavím

JAR

I

V to odpoludnie skorého júna išiel cez Holywell v krátkom plášti, ktorý mu visel s pliec, bez čiapky na hustých tmavých vlasoch. Bol to mladík strednej postavy, ktorý ako by bol býval potomkom dvoch veľmi rozdielnych predkov, z nich jeden bol drsný a druhý ohybne ľahký. Jeho tvár bola tiež divnou miešaninou, lebo hoci aj mala silné črty, jej výraz bol skôr nežný a zádumčivý. Jeho šedé, žiarivé oči s veľmi čiernymi obrvami, zdaly sa pozerať mimo toho, na čo hľadely, takže zavše robil dojem ako by nebol celkom prítomný; ale jeho úsmev bol mimoriadne tekavý, odhaľujúci zuby, ktoré boly biele ako černochove a dávaly jeho tvári výraz zvláštnej chtivosti. Ľudia, keď išiel okolo nich, všímali si ho trošku, lebo v tom, že roku tisíceho ôsmistého osemdesiateho nenosil čiapky a bol holohlavý, predstihoval svoju dobu. Ženské sa o neho zvlášť zaujímaly; cítily, že si ich nevšíma a zdalo sa im ako by hľadel do diaľky a v duši robil kombinácie.
Vedel azda, o čom premýšľa? Či vedel o tom naozaj celkom určite v tom období svojho života, keď veci, menovite tie, za bezprostredným obzorom, boly také zvláštne a zaujímavé? Tie veci, ktoré raz uvidí alebo urobí, keď bude hotový so štúdiami v Oxforde, v ktorom mu bol každý "ohromne slušný" a prirodzene "nesmierne poriadny", ale nie tak veľmi zaujímavý.
Išiel k svojmu učiteľovi čítať essay o Oliverovi Cromwellovi; a pod starým múrom, ktorý kedysi bol mestskou hradbou, vyňal z vrecka akési zviera. Bola to malá korytnačka; veľmi chtivo pozoroval pohyby jej skúmavej hlávky, omakávajúc ju ustavične krátkymi širokými prstami, ako by sa chcel základne presvedčiť, ako bola utvorená. Mala hodne tvrdý chrbát! Nie div, že chudák starý Aischylos trošku ochorel, keď mu padla na hlavu. Antické národy stavaly na ňu svet - pagodový svet, s ľuďmi a zvieratmi a stromami, podobný azda vyrezávaniam v čínskom kabinete jeho poručníka. Číňania robili zábavné zvieratá a stromy, ako by verili, že všetko má dušu a nie je len na jedenie, jazdenie, alebo na stavanie domov. Keby mu len v tej Umeleckej škole dovolili modelovať veci "podľa chuti" miesto toho ustavičného kopírovania - bolo to tak, ako by si mysleli, že je nebezpečné nechať človeka vymysleť si niečo celkom samostatne.
Korytnačku mal vo veste a nechal ju plaziť sa až dotedy, kým nezbadal, že ohrýza roh jeho práce, potom ju vsunul do vrecka. Čo by tak urobil jeho učiteľ, keby vedel, že ju tam má? Trošku by nahol stranou hlavu a riekol by: "Ah! sú veci, Lennan, o ktorých sa mojej filozofii ani nesnívalo!" Áno, bolo veľa vecí, o ktorých sa nesnívalo "starému Stormerovi", ktorý sa, tuším, bál všetkého, čo nebolo obyčajné; ktorý sa vždy, vari, len preto usmieval, lebo sa bál, že sa budú smiať jemu. V Oxforde bolo veľa takýchto ľudí. Bolo to hlúpe. Nemôžete nič poriadne urobiť, ak sa musíte báť, že sa vám ľudia smejú! Pani Stormerová nebola taká; ona robila veci preto, lebo jej prišly na um. Ale ona nebola Angličanka, lež Rakúšanka a oveľa mladšia ako bol starý Stormer.
A príduc k domu svojho učiteľa, zazvonil...

II

Keď Anna Stormerová vstúpila do pracovne svojho muža, našla ho stáť pri okne s hlavou naklonenou trošku nabok - vysokú, dlhonohú postavu v obleku z jemnej vlnenej látky, s nízkym, dohora ohnutým (v tom čase neobyčajným) golierom a belasým hodvábnym nákrčníkom, čo mu sama uplietla a ktorý bol teraz prevlečený krúžkami. Mumlavo si húdol a dobre opatrovanými nehtami jemne klopkal na tabuľu okna. Hoci bol oslavovaný pre ohromnú prácu, ktorú vykonal, ona ho nikdy nepristihla pri nejakej robote v tomto ich dome, vybranom preto, lebo bol viacej ako na pol míle vzdialený od Kolegia, v ktorom bývali "drahí mladí clowni", ako ich menoval on, ich učiteľ.
Neobrátil sa, - lebo nebolo jeho zvykom zbadať niečo, čo nebolo nevyhnutne potrebné - ale ona cítila, že vie o nej. Podišla k oknu a sadla si na stoličku. Len potom sa obrátil a riekol: "Ah!"
Bol to temer pri ňom neobyčajný hundravý prejav obdivu, hoci, okrem niektorých čiastok klasikov, ťažko čo obdivoval. Ale ona vedela, že tam najplnšie uplatní lepotu svojej naozaj krásnej, hrdej postavy, keď slnce, svietiace na jej tmavé vlasy, rozžiarilo pod čiernymi obočiami jej hlboko ležiace, ako ľad zelené oči. Zavše to bolo pre ňu veľkou útechou, že ostala takou stepilou. Bola by to pre ňu bývala len zväčšená útrapa: museť cítiť, že vzrušuje prieberčivosť svojho muža. Veď jej lícne kosti boly jednako priveľmi vyčnievajúce pre jeho vkus, súc symbolom niečoho v jej charaktere, čo nebolo v súlade s jeho povahou - mávnutím zúfalosti, živosti, nedostatkom istej anglickej uhladenosti, ktorý ho vždy znepokojoval.
"Herold!" - nemohla nikdy celkom stlmiť svoje "r"... "Toho roku rada by som išla medzi vrchy."
Vrchy! Nevidela ich už dvanásť rokov, od toho času, ako pri San Martino di Castozze trávila leto, ktoré končilo jej vydajom.
Clivosť po domove!
"Neviem, čo to znamená - mrem túžbou po domove. Mohli by sme ísť?"
"Ak sa ti páči - prečo nie? Ale ja nebudem vodičom pri stúpaní na štít Cimone della Pala!"
Vedela, čo tým mieni. Nijaký román. Akým skvelým vodičom bol v ten deň! Temer ho zbožňovala. Aká slepota! Aká premena. Bol to naozaj ten istý človek, stojací tuná s tými jasnými, pochybujúcimi očami, už so šedinami vo vlasoch? Áno, bolo po románe! A ona sedela tichá, hľadiac do ulice, do tej malej, starej ulice, do ktorej hľadela vo dne i v noci. Prechodila cez ňu akási postava, pristúpila k dverám a zazvonila.
Ona riekla nežne: "Tu je Mark Lennan!"
Cítila, že oči jej muža spočinuly na nej na chvíľku, vedela, že sa obrátil, počula ho zahundrať: "Ah, ten anjelský clown!" A celkom ticho čakala, kým sa otvoria dvere. Šuhaj bol tam s rozkošnou, tmavou hlavou a s plachou, ušľachtilou vážnosťou, držiac v ruke svoju prácu.
"Tak, Lennan, a ako sa má starý Noll? Geniálny pokrytec, ah? Sadnite si sem, nech sme s tým čím skôr hotoví."
Sediac pri okne, bez pohybu pozorovala tie dve postavy pri stole - šuhaja, čítajúceho zvláštnym, baršúnovým basovým hlasom; svojho muža, opretého nazad, s dovedna stlačenými koncami prstov, s trošku na stranu naklonenou hlavou a s tým mdlým, satirickým úsmevom, ktorý nikdy nesiahal až po jeho oči. Áno, on podriemkával, zaspával; šuhaj nezbadajúc toho, pokračoval. Keď dokončil, pozrel nahor.
Aké vám mal oči! Druhí šuhaji by sa boli zasmiali; ale on hľadel temer smutne. Počula ho zahundrať: "Veľmi je mi ľúto, pane."
"Ah, Lennan, vy ste ma pristihli! Fakt je, že ma prednášky celkom vyčerpaly. Pôjdeme medzi vrchy. Boli ste už niekedy medzi vrchmi? Ako - nikdy! Mali by ste ísť s nami, eh? Čo na to povieš, Anna? Nemyslíš, že by ten šuhaj mal ísť s nami?"
Vstala a stojac, uprene hľadela na obidvoch. Či počula dobre?
Potom povedala veľmi vážne: "Áno; myslím, že by mal."
"Dobre; nech nás on vedie na štít Cimone della Pala!"

III

Šuhaj sa odobral a keď ho Anna pohľadom vyprevadila až na ulicu, stála chvíľu v pruhu slnečného svetla, ktorý vnikal cez otvorené dvere, s rukami pritisnutými k planúcim lícam. Potom zavrela dvere, oprela si čelo o tabuľu okna a znova a znova prežila scénu, ktorá sa práve odohrala. To znamenalo pre ňu viacej ako sa zdalo znamenať...
Hoci mala vždy Heimweh, najmä koncom letného semestra, tohoto roku to bol celkom iný pocit, ktorý ju prinútil povedať mužovi: "Rada by som išla medzi vrchy!"
Dvanásť rokov každé leto túžila za vrchmi, a nikdy si nežiadala ísť ta; teraz prosila o to, ale netúžila za nimi. Bolo to preto, lebo si náhle uvedomila divnú skutočnosť, že sa jej nechce odísť z Anglicka a tiež príčinu, prečo prosila, aby šli. Prečo potom riekla: "Áno, myslím, že by mal ísť!", keď práve preto chce odísť, aby sa mohla pozbaviť myšlienok na toho šuhaja? Život bol divným veslovaním medzi svedomitosťou a zúfalstvom; čudnou, pohyblivou, bolestnou borbou. Koľko času uplynulo odtedy, čo prišiel k nim prvý raz na olovrant, tichý a plachý a odrazu usmiaty, ako by bola celá jeho bytosť jasala vnútorným svetlom - od toho dňa, keď potom povedala svojmu mužovi: "Ah, on je anjel!" Naozaj, ani nie rok - na začiatku jesenného semestra minulého októbra. Bol celkom inakší ako druhí šuhajci; nie preto, že by bol zázračným chlapcom so strapatou šticou, že bol nedbale oblečený a mal obratný jazyk; ale pre niečo, - pre niečo... Ah! áno - pre niečo celkom iného; lebo to bol on, lebo zatúžila vziať mu hlavu do rúk a bozkať ju. Tak dobre sa pamätala na deň, keď ju prvý raz opanovala táto túžba. Dávala mu čaj; bolo to práve na začiatku jarného semestra; hladkal jej mačku, ktorá k nemu vždy prišla a povedal jej, že by chcel byť sochárom, ale jeho poručník má proti tomu námietky, preto sa to môže stať len potom, keď bude plnoletý. Lampa na stole mala ružové tienidlo, predtým práve vesloval - bol veľmi chladný deň - a jeho, ináč pobledlá tvár, teraz planula. Odrazu sa usmial a riekol: "Je to ošklivé: museť čakať na niečo, všakver?" A ona vtedy bola by temer vystrela ruky pritiahnuť k svojim perám jeho hlavu. Vtedy si myslela, že ho preto chcela bozkať, lebo by to bolo bývalo tak krásne byť jeho matkou - a naozaj bola by mu mohla byť matkou, keby sa bola vydala šestnásťročná. Ale teraz už vedela oddávna, že chcela bozkať nie jeho čelo, ale jeho pery. Bol v jej živote tým, čím je oheň v chladnom, nevyvetrenom dome; práve to chápala tvrdo, ako mohla toľké roky žiť bez neho. Chybel jej cez šesťtýždňové veľkonočné prázdniny; tak ju potešily jeho tri poloplaché, polodôverné lístky; bozkala ich a nosila pri sebe! A odpoveďou mu písala dokonale bezvadné epištoly svojou ešte vždy trochu podivnou angličtinou. Nedala mu tušiť svojich citov; myšlienka, že by to mohol zbadať, otriasla ňou nevýslovne. Na začiatku letného semestra sa jej zdalo, ako by život pozostával zo samých myšlienok na neho. Keby bolo pred desiati rokmi pri živote ostalo jej dieťa, keby ukrutná smrť - po jej smrteľnom zápase - nebola v nej navždy zabila túžbu mať druhé; keby roky nebola žila v povedomí, že od života už nemôže čakať nijakej teploty, a že láska je pre ňu skončená; keby ju život toho najkrajšieho starého mesta bol vedel uchvátiť - bola by mala dosť sily utlmiť tento cit. Ale nebolo na svete tej moci, ktorá by bola mohla obrátiť tento prúd. A ona tak prekypovala životom, bola si natoľko povedomá toho, že jeho sila zaniká v čírej ničote. Zavše jej bol hrozný ten cit, chceť žiť - najsť východ pre kypiacu energiu. Koľko sto prechádzok podnikla cez tieto roky, hľadajúc zabudnutie v Prírode - spechajúc, bežiac cez hory, polia, kde nechodili ľudia, hľadiac sa oslobodiť od pocitu ničoty, usilujúc sa cítiť tak, ako keď bola dievčaťom a mala pred sebou otvorený celý svet. Čo bolo z toho, že mala hrdú postavu, tak jasavo tmavé vlasy a žiarivé oči? Hľadala rozličné vyrazenia. Venovala sa dobročinnosti, hudbe, ochotníckym divadlám, poľovačke; opúšťala ich všetky rad radom a oddávala sa im zasa s novou náruživosťou. Poslúžilo jej to do istej miery. Ale tohoto roku aj to zlyhalo... Raz, v nedeľu, idúc od spovedi nevyspovedaná, skúmala samú seba. To bolo mrzké. Rada by bola zabila tento cit - musí ujsť pred týmto šuhajom, ktorý ju tak dojímal! Ak sa nebude ponáhľať, podľahne. Potom jej prišlo na um: Prečo nie? Život sa má prežiť - a neslobodno ho tupo predriemať v tomto divnom kultúrnom meste, kde v krvi tkvel vek! Život bol pre lásku - treba ho požívať! A v budúcom mesiaci bude mať tricať šesť rokov. Tricať šesť! Čoskoro bude stará, naozaj stará - a nikdy nepoznala náruživosti! Zbožňovanie, ktoré z distingvovaného Angličana urobilo hrdinu, o dvanásť rokov staršieho od nej, ktorý bol jej vodičom na štít Cimone della Pala, nebolo preca vášňou. Azda by sa ňou bolo mohlo stať, keby to bol chcel on. Ale on bol samá forma, ľad, knihy. Mal naozaj srdce, mal v žilách krv? Či bola ozaj radosť v tomto prekrásnom meste a v národe, ktorý v ňom žil - kde sa oduševnenie zdalo byť predpisom a bolo bez perutí, kde všetko bolo usadlé a mudrovaním urovnané, ako tie kaplny a kláštory? A jednako mať tento cit pre šuhaja - pre tak mladého, že by temer mohol byť jej synom! To bolo také - necudné! Táto myšlienka ju prenasledovala, nútila ju červeneť sa vo tme a zobúdzala ju v noci zo sna. Modlila sa zúfale - súc nábožná - prosila môcť sa stať zasa čistou, získať svätý cit materstva, byť prosto preniknutá sladkým pocitom, že pre jeho dobro by urobila a pretrpela všetko. Po týchto dlhých modlitbách cítila sa pokojnejšou, ospalou, ako by bola užila nejaký liek. Trvalo to zavše niekoľko hodín. Ale potom to všetko prišlo na ňu zasa. Nikdy si nemyslela, že ju on miluje; to bolo - neprirodzené. Prečo by ju mal milovať? To ju pokorovalo. Práve od tej nedele, keď sa vyhla spovedi, dumala nad tým, ako tomu urobiť koniec - ako sa vymaniť túžbe, ktorá ju tak silne držala v moci. Takto prišla na plán - ísť medzi vrchy, vrátiť sa ta, kde manžel vstúpil do jej života a skúsiť, či azda tam neodumre ten cit. Keby sa to nestalo, umienila si požiadať ho, môcť ostať tam medzi svojeťou, v svojej domovine. A teraz, ten šialenec - ten slepý šialenec - ten nadblázon - s jeho satirickým úsmevom, s jeho večnou priazňou, chce zničiť jej plán. Dobre, nech si on nesie následky; ona urobila všetko, čo len mohla! Zachytí aspoň tú štipku radosti, a hoci by tam hneď aj musela ostať, a toho šuhaja nevideť viacej nikdy!
Stojac v chmúrnej predsieni, kde mdlý zápach práchnivého dreva vanul povetrím, keď boly zatvorené dvere a okná, celá sa chvela utajeným šťastím. Byť s ním sama medzi vrchmi, ukázať mu všetky tie trblietavé alebo bieloskvúce štíty, ísť s ním na ich končiare a videť kráľovstvá sveta rozprestierať sa tam dolu; putovať s ním v borových lesoch, po holiach a vo vôni stromov a kvetov, kde páli slnce! Prvého júla; a bol len desiaty jún! Či bude ozaj ešte žiť tak dlho? Nepôjdu do San Martina, teraz pôjdu radšej do Cortiny - na nejaké miesto, ku ktorému ju nepútaju nijaké rozpomienky!
Odišla od okna a robila niečo s kvetinovou vázou. Počula bzučiaci zvuk, ktorý jej oznamoval mužov príchod, výstrahou, aby sa ľudia poriadne držali prv, ako k nim príde. V svojom šťastí bola k nemu láskavá a priateľská. Hoci by to ani nebol chcel, jednako jej urobil radosť. Sostúpil po schodoch, prekračujúc dva naraz, tváriac sa spôsobom, ktorý dobre poznala, že nie je pedagogom; a snímajúc s vešiaka klobúk, obrátil sa zpola k nej so slovami: "Báječný šuhaj ten mladý Lennan; úfam sa, že nás tam nebude nudiť!"
Zdalo sa, že sa mu hlas chveje od ľútosti, ako by prosil o odpustenie, že je pôvodcom toho impulzívneho pozvania. Vtom ju zachvátilo neodolateľné želanie zasmiať sa. Aby to utajila a mala sa na čo vyhovoriť, vybehla k nemu a pritiahla ho k sebe za okraj kabáta, bozkala ho na konček nosa. A potom sa rozosmiala. A on stál, hľadiac na ňu, s hlavou trošku nabok naklonenou a trošku vysunutými obrvami.

IV

Keď mladý Mark začul jemné klopanie na dverách, hoci bol už hore, ešte vždy bol ako vo sne - robilo mu to radosť hľadeť na vrchy, ktoré ležaly v rannom svetle ako obrovské šelmy. Ten, na ktorý mali vystúpiť, s hlavou vzpriamenou zrovna nad labami, zdal sa byť veľmi ďaleko. Odchýliac na niekoľko palcov dvere, šepkal: "Je už neskoro?"
"Päť hodín; nie ste ešte hotový?"
Bola to veľmi neslušná vec nechať ju čakať! A čoskoro bol dolu v prázdnej jedálni, kde ospalá slúžka už niesla kávu. Anna bola tam sama. Mala oblečenú belasú ľanovú blúzu, otvorenú na hrdle, krátku zelenú sukňu, a malý šedozelený klobúčik s čiernym perom z hlucháňa. Prečo nenosili ľudia vždy také pekné veci a nemali vždy taký nádherný vzhľad? A riekol: "Ste báječná, pani Stormerová!"
Neodpovedala dlho, takže napokon dumal, či nebolo neslušnosťou povedať také niečo. Ale ona naozaj zdala sa byť tak silnou a pružnou a šťastnou.
Chôdza dolu vŕškom cez tisový les k rieke, prechod cez most a potom hneď cez senné lúky. Ako mohol starý Stormer ostať v posteli v takom ráne! Sedliacke dievčatá v belasých plátených sukniach shrabávaly už do kôp seno, ktoré nakosili mužskí. Jedna z nich, ktorá hrabala na kraji lúky, zastala a zakývala im furtácky. Mala tvár ako Madonna: veľmi pokojnú a vážnu a sladkú s jemnými obrvami - radosť bolo videť tú jasnú tvár. Šuhaj sa za ňou obzrel. Jemu, ktorý posiaľ ešte nikdy nebol preč z Anglicka, zdalo sa všetko zvláštnym a báječným. Chaty s dlhými, priestrannými, opálenehnedými drevenými pavlačmi, a nízko ovisnutými strechami, ktoré vyčnievaly ďaleko od stien; tie jasavé kroje sedliačok; vľúdne kravky, ktoré maly smotánkovú farbu a tupé, sťa by začmudenešedé ňufáky. Ešte aj vôňa povetria bola iná, toto rozkošné, krehké, páľčivé teplo, ktoré sťa by sa chvelo na povrchu zamrznutého ticha; a zvláštny slad všetkých miest na úpätí vrchov - pach borovicovej živice, páleného tisového dreva a všetkých kvetov lúk a tráv. Ale najsviežejší zo všetkých bol cit, ktorým prekypoval - nejaká hrdopýcha, pocit dôležitosti a čudná jarosť, že je s ňou sám, že je vyvoleným druhom takej krásavice.
Predbehli druhých pútnikov, ktorí šli tou istou cestou - mohutných neholených Nemcov s kabátmi, prehodenými cez plecia, ktorí vliekli ťažké alpské palice, niesli zelenkavé batohy a pochodovali hlúpo nepremenlivým krokom, zahundrúc, keď Anna a šuhaj išli okolo nich: "Aber eilen ist nichts!"
Ale oni nemohli ísť dosť rýchlo, udržať krok s duchom, ktorý ich pudil. Nebolo to ozajstné stúpanie do výšky - skôr prechádzka pre cvik na končiar Nuvolan; boli na vrchu pred poludním a hneď potom už sliezali, veľmi hladní. Keď vstúpili do jedálne útulne Cinque Torre, už boli v nej uvelebení Angličania, ktorí jedli omelety a hľadeli na Annu, dávajúc slabo na javo, že ju poznávajú, ale zato neprestali hovoriť hlasom poloospalej precíznosti, uštipkávajúc slabo, ale hybko zvuky, ako by nechceli byť, jednako však len boli rozvlačitými. Ďalekohľady mali väčšinou zavesené na pleciach a fotografické kamery povaľovaly sa sem a tam v chyži. Ich tvári si neboly ozaj podobné, ale divný zvädnutý úsmev a zvláštne vysunovanie obŕv, ich zdanlive robilo reprodukciami jedného typu. Aj ich zuby vynikaly trochu, ako by ich ovisnuté ústa boly vytlačily napred. Jedli ako ľudia, ktorí nedôverujú nižším smyslom, dávajúc prednosť tomu, necítiť chuti, ani vône.
"Z nášho hotela, šepkala Anna; a, objednajúc červené víno a "schnitzle", sadli si k stolu. Pani, ktorá sa zdala byť vodcom anglickej spoločnosti, teraz sa spýtala, ako sa má pán Stormer, úfa sa, že nie je chorý. Nie? Iba lenivý? Tak! Myslela, že je veľkým lezcom. Šuhajovi sa zdalo, že pani akosi neschvaľuje ich činu. Rozhovor mala len ona s pánom, ktorý mal pokrkvaný golier a ručník na klobúku, a nízkym, zavalitým pánom so šedivými fúzami v tmavej norfolkskej kazajke. Keď prehovoril niektorý mladší člen spoločnosti, jeho poznámka bola prijatá s oblúkovitým vysunutím obŕv a sklopením mihalníc, ako by niekto riekol: "Ah! Mnohosľubné!"
"Nič mi v živote nespôsobilo väčšej bolesti, ako pozorovanie náklonnosti ľudskej prírody ku krystalizovaniu," riekla veliaca pani a všetci mladí ľudia pohli tvárami nahor a nadol, ako by súhlasili. Ako sa podobajú perličkám, pomyslel si šuhaj, s ich malými hlavami, ovisnutými plecami a šedými bodkavými kabátmi.
"Ah! moja drahá pani," riekol pán s pokrkvaným golierom - "vy novelisti, si vždy robíte posmech z nádhernej vlastnosti konformity. Smútok našich čias tkvie práve v duchu pochybovačnosti. Nikdy nebolo viacej revolty, najmä medzi mládežou. Vážnym znakom národného úpadku je, že možno najsť samostatne súdiacich jednotlivcov. Ale to nie je predmetom..."
"Iste je to predmetom najpálčivejšieho záujmu celej mládeže." Mladíci zasa pozdvihli tvári a zakývali nimi s boka na bok.
"Moja drahá pani, sme priveľmi náchylní pripustiť, aby záujem, ktorý vzbudzujú veci, oslepil náš úsudok, bez ohľadu na to, či je hodno o nich diskutovať. Dopúšťame tieto špekulácie ovíjať sa vždy tesnejšie okolo našej viery, až ju napokon ochromia."
Ktorýsi z mladých ľudí sa odrazu ozval: "Madre..." a potom zamĺkol.
"Myslím," riekla pani, "že ma nebudete obviňovať z neviazanosti, keď poviem, že špekulácia zdá sa mi byť nebezpečnou len vtedy, keď sa do nej púšťa drsná inteligencia. Ak nám kultúra nemôže ničoho poskytnúť, tak jej radšej ani nemajme; ale ak jestvuje kultúra, ako myslím, že je nevyhnutne potrebná, tak potom musíme sa smieriť s nebezpečenstvami, ktoré prináša."
Mládež zasa pohla tvárami a zasa ten mladší z dvoch mladíkov riekol: "Madre..."
"Nebezpečenstvá? Či poznajú kultúrni ľudia nebezpečenstvá?"
Kto to povedal? Všetky obrvy sa posunuly nahor, všetky ústa spustily sa nadol a bolo ticho. Šuhaj uprene hľadel na svoju družku. Akým divným hlasom vyslovila túto malú poznámku! Zdalo sa, že v jej očiach zažiaril plameň. Potom riekol ten malý pán so šedivými fúzami sipiacim hlasom, ktorý znel tvrdo a kyslo: "Všetci sme ľudia, moja drahá pani."
Keď sa Anna zasmiala, šuhaj cítil, že mu prudko bije srdce. Bolo to ako by bol povedal: "Ah! ale vy nie - iste nie." A vstal nasledovať ju k dverám.
Anglická spoločnosť už zasa hovorila - o počasí.
Keď oni dvaja kráčali v tichu na nejaký kus od "útulne", Anna sa ozvala: "Nepáčilo sa vám to, že som sa zasmiala?"
"Myslím, že ste urazili ich city."
"Chcela som to urobiť - tí anglickí ťapáci! Ah, nehnevajte sa na mňa. Ale boli to všetko naozaj anglickí ťapáci, všakver?"
Podívala sa tak tvrdo do jeho tvári, že cítil ako sa mu krv ženie do líc a mal závratný pocit, že ich niečo ťahá napred.
"Títo ľudia nemajú krvi! Tie ich hlasy, tie ich vysokomyseľné oči, ktoré vás premeriavajú shora nadol! Oh! Mám ich práve dosť! Tá ženská so svojím liberalizmom je práve taká zlá, ako ostatní. Nenávidím ich všetkých!"
Aj on by ich bol rád nenávidel, lebo ich ona nenávidela; ale jemu sa zdali len smiešnymi.
"To nie sú ľudia. Necítia! Raz ich poznáte. Potom vám nebudú smiešnymi."
Hovorila tichým, temer snivým hlasom: "Prečo idú sem? Tu je to ešte mladé a teplé a dobré. Prečo sa nedržia svojej kultúry tam, kde nik nevie, čo je utrpenie a hlad, kde nebijú srdcia. Skúste!"
Nesmierne rozrušený šuhaj nevedel, či to búšila krv v jej srdci a či v jeho ruke. Bol rád, alebo ľutoval, že pustila jeho ruku?
"Ach, dobre! Tento deň nám však nemôžu pokaziť. Odpočiňme si."
Sadli si na kraji tisového hája, kde rástlo množstvo drobných hôrnych klinčekov s čipkovanými okrajmi a s najsladšou vôňou sveta; za chvíľku vstala natrhať si ich. Ale on ostal tam, kde bol a v ňom vírily zvláštne pocity. Belasé nebo, hebká zeleň tisiny, vrchy, to všetko už nebolo pre neho tým, čím bolo skoro ráno.
Vrátila sa, majúc plné ruky drobných klinčekov, roztvorila prsty a nechala ich padať. Spŕchly na jeho tvár a krk. Nepocítil ešte nikdy takej báječnej vône, neprenikol ho nikdy taký divný pocit, aký mu vnukly. Zachytily sa mu vo vlasoch, na čele, na očiach, jeden sa dostal do záhybu pier; hľadel na ňu uprene cez ich čipkované lupienky. V jeho očiach muselo byť v tej chvíľke niečo divé, niečo z toho pocitu, ktorý svieral jeho srdce, lebo úsmev umrel na jej tvári; odišla, stála s tvárou odvrátenou od neho. Zmätený a nešťastný sbieral rozhádzané kvety; a nevstal prv, kým ich do jedného neposbieral, potom jej ich placho doniesol ta, kde ešte vždy stála, upierajúc zrak do hĺbok tisového lesa.

V

Čo vedel o ženských, aby ich mohol pochopiť? Keď chodil do ľudovej školy, nepoznal ani jednej, s ktorou by bol mohol hovoriť; v Oxforde len túto jednu. Doma cez prázdniny ani jednu, okrem svojej sestry Cecily. Dva koníky ich poručníka, rybačka a starožitnosti jeho rodného kraja, robily ho nedružným, takže jeho malý dom na panstve v Devonshire, s čiernymi dubovými panelmi a kamenným múrom ohradeným divým parkom pozdĺž riečneho brehu, nepoznal celoročne iných spodničiek ako tých, ktoré nosila Cecily a stará slečna Tringová, ich guvernantka. V tom čase bol chlapec tiež plachý. V jeho minulosti, ktorá nemala úplných devätnásť rokov, nebolo ničoho, podľa čoho by bol mohol súdiť. Nepatril k tým šuhajom, ktorí vždy myslia na dobývanie. Sama myšlienka dobývania zdala sa mu hrubou, malichernou, ukrutnou. Bolo by muselo byť veľa znamení, aby mu bolo prišlo na um, že sa do neho zaľúbila ženská, zvlášť keď išlo o tú, ktorú si vážil a ktorá sa mu zdala utešenou. Lebo pred každou krásou sa koril a myslel si o sebe, že je hlinou. Krása bola tou čiastkou života, ktorá bola vždy nevedome posvätnou a ku ktorej bolo treba blížiť sa s trasením. Čím väčšmi obdivoval, tým väčšmi sa chvel a stával sa plachým. A preto po tom divom momente, keď si natrhala tých sladko voňajúcich kvetov a obsypala ho nimi, bol v rozpakoch; a idúc vedľa nej domov, bol tichší ako inokedy, neobratný až do hĺbok duše.
Ak bolo rozvírené jeho srdce, ktorého sa predtým nedotkla strasť, čo muselo byť v jej, ktoré tak dávno tajne túžilo po úsvite takejto rozvírenosti? Bola tiež veľmi tichá.
Idúc na kraji dediny okolo kostola s otvorenými dvermi, riekla: "Nečakajte na mňa - zabavím sa tu chvíľku."
V tmavom pološere kľačala len jediná postava, vidiečanka s čiernym šálom - báječné ticho. Rád by bol ostal. Tá kľačiaca postava, polotmou letiaci úsmev slnca! Váhal dosť dlho, chcel videť, ako sa Anna spúšťa v tichu na kolená. Či sa ozaj modlila? Zasa mal ten vírivý pocit, ktorý mal, keď hľadel na ňu, ako trhá kvety. Bola taká nádherná, keď tam kľačala. Bolo to neušľachtilé cítiť takto, kým sa ona modlila, zvrtol sa tedy rýchlo. Ale ostrý, sladký, páľčivý pocit nemizol. Zavrel oči, aby sa zbavil jej obrazu - ale on stal sa hneď desať ráz viditeľnejším, jeho pocit desať ráz silnejším. Vystupoval k hotelu; tam, na terase, bol jeho učiteľ. A bolo to dosť divné, že v chvíľke, keď ho zbadal, nebol vo väčších rozpakoch, ako keby to bol býval domovník hotela. Zdalo sa mu, že Stormer akosi veľmi mnoho neznamená; a zdalo sa, že si toho ani veľmi neželá. Okrem toho bol starý - temer pädesiatnik!
Mužský, ktorý bol taký starý, robil charakteristickú pózu - ruky mal vo vreckách norfolkského kabáta s hlavou trochu naklonenou na jednu stranu, ako by sa chystal niečo skúmať. Prehovoril, keď prišiel Lennan a usmial sa - ale nie očami.
"Tak, mladý človek, čo ste urobili s mojou ženou?"
"Nechal som ju v kostole, pane."
"Ah! Ona to robieva. Popreháňala vás? Nie? Tak poprechádzajme a porozprávajme sa trošku."
Takto sa prechádzať s jej mužom a hovoriť s ním, zdalo sa mu celkom prirodzené, neprekážalo to voskrz jeho pocitom a nezväčšovalo jeho studu, že ich má. Len sa tomu trošku čudoval, že sa mohla za neho vydať, ale len trošku - len trošku. Toto počudovanie bolo celkom ďaleké a akademické - ako jeho počudovanie v dávnych časoch nad tým, že jeho sestru môže baviť hra s bábikami. Ak mal nejaký pocit, bolo to len želanie odísť, a ísť zasa dolu vrchom, ku kostolu. Zdalo sa mu chladno a cnelo sa mu za tým dlhým dňom, ktorý s ňou strávil, ako by tam, hore, bol nechal samého seba chodiť vedľa nej celé hodiny, alebo ležať vedľa nej v slnci. O čom hovoril starý Stormer? O rozdiele medzi gréckym a rímskym ponímaním cti. Vždy v minulosti - zdalo sa, že prítomnosť považoval za zlý útvar. A šuhaj riekol: "Stretli sme sa vo vrchoch s niekoľkými anglickými ťapákmi, pane."
"Ah, tak! S nejakou zvláštnou fajtou?"
"Niektorí boli pokročilí a niektorí nie; ale, myslím, všetci boli naozaj jednakí."
"Rozumiem. Myslím, že ste povedali - ťapáci?"
"Áno, pane, z tohoto hotela. Pani Stormerová ich tak pomenovala. Boli tak hrozne povznesení."
"Celkom."
V znení toho krátkeho slovíčka bolo niečo neobyčajné. A chlapec hľadel uprene na neho - prvý raz sa mu zdalo, že pred ním stojí naozajstný mužský. Potom sa mu krv valila do líc, lebo sa ukázala ona! Pôjde k nim? Aká bola báječná, opálená slncom, a kráčala tak, ako by práve šla na vychádzku. Ale do hotela šla bez toho, že by bola k nim obrátila hlavu. Urazil ju, ublížil jej? Ospravedlnil sa a šiel do svojej izby.
Zasa stál pri okne, z ktorého ráno hľadel na vrchy, ležiace ako ľvi v kalnom svetle, stál a díval sa na slnce, zapadajúce za vysoký obzor. Čo sa s ním stalo? Cítil sa inakšie, celkom inakšie. Bol to iný svet. A opanoval ho ten najzvláštnejší pocit, ako by mu zasa kvety padaly na tvár a na krk a ruky, cítil šteklenie ich mäkko čipkovaných lupienkov, páľčivú sladkosť ich vône. A sťa by bol počul jej hlas povedať: "Skúste!" a bol cítil zasa búšiť jej srdce pod svojou rukou.