Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy

JAR

VI

V samote, s tou do čierneho šálu zahalenou postavou v tichom kostole, Anna sa nemodlila. Kľačiac na kolenách, cítila v sebe len bolestné vzrušenie revolty. Prečo jej vrhol osud do srdca tento cit, prečo rozjasnil odrazu jej život, keď jej Boh odopieral mať z neho radosť? Niekoľko horských klinčekov bolo ešte vždy zachytených na jej páse, niekoľko perúťok ľpiacich na nej a ich vôňa borila sa s jemným pachom stariny a tymiánu. Pokiaľ tam boly so svojím pôvabom a rozpomienkami, nemohla sa modliť. Ale či sa jej chcelo modliť? Či si želala dumu tej utrápenej duše v tom čiernom šále, ktorá sa nepohla ani navlas odtedy, ako ju pozorovala, ako by sa jej úbohá bytosť bola celkom oddávala mieru, a dovolila životu povzniesť sa na chvíľu, cítiť úľavu v ničote? Ah, čo by to bolo, mať len samé lopotenie, život tak málo vzrušujúci so dňa na deň, s hodiny na hodinu, že len to kľačanie v túžobnom omráčení by bolo najväčšou rozkošou, ktorú by poznala? Bolo krásne videť ju, ale smutné. Annu zachvátila túžba ísť k svojej súsede a povedať jej: "Povedzte mi, čo vás trápi; veď sme obidve ženami." Stratila azda syna, nejakú lásku - alebo ani nie ozajstnú lásku, len nejakú ilúziu. Ah! láska... Prečo by mala hociktorá duša túžiť, prečo by malo hociktoré silou a radosťou kypiace telo pomaly vädnúť pre nedostatok lásky? Či jej nebolo na svete dosť, aby sa z nej ušlo aj Anne? Neublížila by mu, lebo by vedela, kedy by jej mal dosť; potom by iste mala dosť hrdosti a nehy a pustila by ho. Veď, on by sa jej iste nasýtil. V jej veku nemohla sa úfať, že by mohla pripútať šuhaja dlhšie ako niekoľko rokov - snáď len mesiacov. Ale či ho mohla vôbec pripútať? Mladosť bola taká tvrdá - nemala srdca! A rozpomienka na jeho oči sa vrátila - hľadiace hore, tekavé, temer divé - keď na neho spustila tie kvety. Tá rozpomienka ju naplnila akýmsi blúznením. Bol by stačil len pohľad, dotknutie a on by ju bol objal. Bola o tom presvedčená, ale neopovážila sa veriť tomu, čo toľko znamenalo. A odrazu tá muka, cez ňu musí prejsť, nech sa už stane čokoľvek, zdala sa jej priveľmi krutá a nezaslúžená! Vstala. Cez dvere vnikal šikmo ešte jediný lúč slnca: padal na jeden lebo dva yardy od tej kľačiacej vidiečanky a Anna hľadela, či sa priplúži k nej a dotkne sa jej, alebo slnce zajde za hory a on sa stratí? Do čierneho šálu zahalená postava, nie súc si toho povedomá, kľačala bez pohnutia. A slnečný lúč sa prikrádal bližšie. "Ak sa jej dotkne, bude ma milovať hoci len hodinku; ak zmizne priskoro..." Slnečný lúč sa prikrádal bližšie. Či táto šerá cesta slnečného svitu, s jej tancujúcimi zrnkami prachu naozaj bola nositeľkou osudu - bola veštbou lásky alebo tmy? A lúč pomaly sa dvíhal, slnce klesalo; vystúpil nad tú sklonenú hlavu, zakolísal v zlatej hmle a odrazu zmizol.
Nevidiac nič jasne, Anna neistým krokom vyšla z kostola. Prečo obišla na terase svojho muža a šuhaja, nebola by vedela povedať, - snáď preto, lebo mučení nepozdravujú svojich mučiteľov. Keď prišla do svojej izby, cítila sa smrteľne ustatou a ľahnúc si na posteľ, čoskoro zaspala.
Zobudil ju nejaký zvuk a poznajúc jemné klopanie svojho muža, neodpovedala, bolo jej ľahostajné, či vstúpi alebo nie. Vstúpil bez hluku. Ak nedá na sebe znať, že nespí, nezobudí ju. Ležala ticho a dívala sa, ako si sadá rozkročene na stoličku, kladie na jej operadle ruky do kríža, opiera na ne bradu a hľadí na ňu uprene. Závojom mihalníc nevdojak zúžila zreničky tak, že len jeho tvár bolo jasne videť - tým ostrejšie, lebo bola takto zvlášť osihotená. Nehanbila sa za túto obapoľnú prehliadku, pri ktorej mala takú výhodu. Nikdy neprejavil, čo sa v ňom skrýva, nikdy neodhalil toho, čo ležalo za tými jasnými satirickými očami. Azda to teraz uvidí! Ležala, hľadiac na neho s intenzívnou vzrušenou sústredenosťou, s akou človek pozerá cez zväčšujúce sklo na divý kvet, ako jeho malichernosť vzrastie na veľkosť skleníkovej kvetiny. Mala na ume túto myšlienku: teraz na mňa hľadí svojou naozajstnou bytosťou, lebo nemá príčiny obrňovať sa proti mne. Jeho oči na začiatku zdaly sa byť maskované obvyklou žiarou, jeho celá tvár s obvyklou ozdobnou formalitou: potom sa postupne zmenil, temer na nepoznanie. Jeho ozdobnosť, jasnosť rozplynuly sa na tom, čo ležalo pod nimi, tak ako sa inovať rozplynie na tráve. A jej duša sa v nej stiahla, ako by sa bola stotožnila s tým, čo on videl - niečo, čo sa prehliada, ničota. Áno, jeho tvár hovorila, že hľadí na niečo nepochopiteľné a tak na niečo, čo možno prehliadnuť, niečo, čo nemá duše; niečo, čo je iného a nižšieho druhu ako je mužský, o čo nemôže mať veľkého záujmu. Jeho tvár bola sťa by nezvučným priznaním nejakého záveru, ktorý je tak ustálený a intímny, že musí vyvierať z jeho najhlbšieho nútra - že musí byť instinktívne nezmeniteľným. Toto bola jeho naozajstná podstata! Mužský, ktorý opovrhoval ženami! Jej prvou myšlienkou bolo: A on je ženatý - aká suďba! Druhou: Ak on tak cíti, môžbyť, že tisíc iných mužských tiež tak cíti. Či som ja a ostatné ženy naozaj tým, za čo nás považujú? V jeho uprenom pohľade to presvedčenie - jeho rýdze presvedčenie - ju nakazilo a na chvíľu mu zdrtene podľahla. Ale potom jej duch zarevoltoval proti tomu s takou prudkosťou a krv v nej tak zvrela, že ťažko vedela ticho ležať. Ako sa opovážil o nej tak smýšľať, mysleť si o nej, že je ničím, viazaničkou bezduchých, nevysvetliteľných rozmarov, nálad a smyselností? Tisíc ráz nie! To bol on, ktorý nemal duše, on bol suchý a bezbožný; on, ktorý so svojou protivnou povznesenosťou mohol ju takto odsudzovať a s ňou všetky ženy. Ten uprený pohľad ako by v nej videl - vyfintenú bábiku s nápismi: duša, duch, práva, zodpovednosť, dôstojnosť, sloboda - všetko len púhe slová. Bolo to mrzké, bolo to hrozné, že ju videl byť takou! A v nej začala sa naozaj krutá borba medzi túžbou vstať, vykričať mu to a povedomím, že by to bolo hlúpe, nedôstojné a šialené prejaviť pochopenie niečoho, čo by nikdy nepripustil, alebo proste by to neporozumel, že jej to prezradil. A potom jej prišiel na pomoc nejaký cynizmus. Akou smiešnou vecou bol manželský život - žila s ním toľko rokov a nevedela, čo je na dne jeho srdca! Mala ten pocit, keby k nemu išla a povedala mu: "Milujem toho šuhaja," že by len spustil kútiky úst a povedal by svojím najsatirickejším hlasom: "Naozaj, to je veľmi zaujímavé!" - a nezmenil by ani v najmenšom svojej mienky o nej, len by sa utvrdil v presvedčení, že ju možno prehliadnuť, lebo je nevysvetliteľná, že je nejakým divným nižším tvorom, o ktorý sa veľmi nezaujíma.
A potom, keď cítila, že sa už nemôže dlhšie opanovať, vstal, išiel na prstoch k dverám, otvoril ich bez hluku a vyšiel.
Keď bol preč, hneď vyskočila. Bola pripútaná k človeku, pre ktorého ona, pre neho ženy nejestvovaly! Zdalo sa jej, že si nadobudla vedomosť temer posvätnej dôležitosti, kľúč ku všetkému, čo bolo tajomné a beznádejné v ich manželskom živote. Keď ňou v tajnosti a úprimne naozaj pohŕdal - jediný pocit, ktorý mohla mať pre tak suchého, tak úzkoprsého, od základu tak tupého človeka, bolo opovrženie. Ale vedela, že jej opovrženie nepohne tým, čo videla v jeho tvári; bol nepreniknuteľne ohradený múdrohlúpym presvedčením o svojej povznesenosti. Bol navždy opevnený a ona bola vždy len útočníkom. Ale - to teraz nebolo dôležité!
Obyčajne rýchla, temer nevšímavá, v tento večer sa dlho strojila. Jej krk veľmi opálilo slnce; váhala, či to má zakryť pudrom, alebo či si má nechať svoje cigánske zafarbenie. Rozhodla, že si ho ponechá, lebo videla, že jej ľadovcu podobné oči svojou farbou pod čiernym obočím a jej vlasy so svojimi čiernymi prekvapujúcimi plamennými odbleskmi, získavajú na kráse.
Keď zvonili na obed, prešla vedľa mužových dvier bez obvyklého klopania a šla dolu sama.
V dvorane si všimla niekoľkých členov tej anglickej spoločnosti z horskej útulne. Nepozdravili ju, zaujímajúc sa odrazu o tlakomer; ale cítila, že ju veľmi napnute pozorujú. Sadla si čakať, keď si vtom uvedomila, že šuhaj ide s druhej strany siene, skôr ako niekto, kto kráča vo sne. Nepovedal ani slova. Ale ako sa díval? A srdce jej začalo búšiť. Bola to chvíľa, za ktorou túžila? Ak áno, či má dosť smelosti zachytiť ju? Potom videla svojho muža sostupovať po schodoch a zdraviť anglickú spoločnosť, počula prízvuk ich preťahovaných hlasov. Pozrela na chlapca a riekla rýchlo: "Bol to šťastný deň?" Robilo jej to radosť udržať ten výraz na jeho tvári, z ktorého videla, že zabúdal na všetko, okrem jej zjavu. Zdalo sa, že jeho oči v tej chvíľke majú niečo posvätného, niečo z rozcíteného obdivu prírody a nevinnosti. Pre ňu bolo hrozné pomysleť na to, že za chvíľku ten pohľad zmizne; aby sa azda nikdy viac nezjavil na jeho tvári ten drahocenný pohľad! Jej muž sa teraz blíži! Ak chce, nech to vidí! Nech vidí, že niekto vie zbožňovať - že pre každého nie je nejakým tým nižším tvorom. Áno, musel videť šuhajovu tvár; ale jeho výraz jednako sa nezmenil. Nevšimol si ničoho! Alebo sa preca len ponížil natoľko, aby si povšimol?

VII

Pre mladého Lennana nasledoval podivný čas, v ktorom s chvíle na chvíľu nevedel, či je šťastný alebo nie - ustavične snažil sa byť s ňou, bol nepokojný, keď to nemohol docieliť a nešťastný, keď hovorila s inými a usmievala sa na iných; ale keď boli spolu, tiež bol nepokojný, nespokojný, trpiac pre svoju bojazlivosť.
V jedno vlhké ráno, keď ona hrala v hoteli na piano a on počúval, šťastný, že ju má pre seba, prišiel k nim mladý nemecký huslista - bledý, v hnedom kabáte, s dlhšími vlasmi a krátkymi fúzami - naozaj, temer zviera. Toto mladé zviera ju čoskoro požiadalo, aby ho sprevádzala - ako by niekto chcel počúvať jeho protivné husle! Každé slovo a každý úsmev, ktorý mu venovala, tak ho bolely, keď si pomyslel, že tento cudzinec ju väčšmi zaujíma ako on. Jeho srdce sa stávalo vždy smutnejším a smutnejším a myslel si: Ak ho má rada, nemalo by ma to mrzeť, ale mňa to mrzí! Ako by ma to nemrzelo? Bolo mu hrozne videť ju, ako sa usmieva a ako sa tá mladá šelma nad ňou skláňa! A hovorili nemecky, takže nerozumel, čo hovoria, a to ho rozžiaľovalo ešte neznesiteľnejšie. Ani nevedel, že sú možné také muky.
A potom sa mu pozdalo robiť jej tiež bolesti. Ale bolo to podlé - a potom, ako by jej mohol zapríčiniť bolesť? Ona si ho nevšímala. Nebol jej ničím - len chlapcom! Keby si o ňom naozaj myslela, že je len chlapcom, on, čo sa cítil tak starým - to by bolo hrozné! Prebleskla mu umom myšlienka, že ho snáď tým huslistom chce dráždiť. Nie, to by nikdy neurobila! Ale tá mladá šelma mala taký vzhľad, ako by vedela zneužiť jej úsmevov! Keby len chcel urobiť niečo, čo by bolo neúctivé, jaké by to bolo skvelé požiadať ho na prechádzku do hory a potom, keby mu povedal prečo, nabiť ho! Ale jej by nepovedal nič, nesnažil by sa za to získať odmeny. Odišiel by, kým by ho nezavolala zpäť. Ale myšlienka, čo by cítil vtedy, keby si miesto neho vážne mienila vyvoliť za priateľa toho mladého človeka, odrazu stala sa takou ozajstnou, takou páľčivou, takou desne bolestnou, že odrazu vstal a išiel k dverám. Či mu pred odchodom zo siene nepovie ani slova, nevynasnaží sa zadržať ho? Ak nie, bude po všetkom; bude mu jasné, že iný znamená pre ňu viacej ako on! Krátka cesta ku dverám naozaj zdala sa mu viesť na popravište. Obzrel sa. Usmievala sa. Ale on sa nemohol usmievať, priveľmi mu ublížila; odvrátiac hlavu, vyšiel a vyrútil sa holohlavý do dažďa. To, že cítil dážď na tvári, dalo mu jakési chmúrne zadosťučinenie. Čoskoro bude celkom premoknutý. Môžbyť, že ochorie. Tu, kde je ďaleko od svojich, akiste by sa mu ponúkla, že ho bude opatrovať. A snáď, snáď by sa jej zdal v chorobe zasa zaujímavejším, ako tá mladá šelma a potom... Ah! keby len mohol ochoreť!
Kráčal chytro listím, s ktorého kvapkalo, k úpätiu nízkeho kopca, ktorý sa dvíhal za hotelom. Cestička viedla dohora a on išiel po nej rezkým krokom. Pocit krivdy začal v ňom umierať; už sa mu viac nechcelo byť chorým. Prestalo pršať a vyšlo slnce; stúpal vždy vyššie. Vystúpi na vrchol prv, ako kto pred ním! To bolo niečo, čo vedel lepšie urobiť, ako tá mladá šelma! Po smrečine nasledovala zakrpatená tisina, za ňou zasa zakrpatená smrečina a holé balvany; po nich liezol, chytajúc sa tuhých kríkov, hrozne udychčaný, s bijúcim srdcom a s očami zaliatymi znojom. Teraz bol len na to zvedavý, či sa dostane na vrchol prv, kým klesne od vyčerpanosti. Myslel, že umre, tak mu divo bilo srdce; ale lepšie bolo umreť, ako zastať a byť premoženým niekoľko yardov od cieľa. Napokon klesol na vrchu na malej rovinke. Úplných desať minút tam ležal na tvári bez pohnutia, potom sa prevalil. Srdce mu už tak hrozne nebilo, vydýchol skvele, vystrel ramená na tráve, ktorá sa parila - cítil sa šťastným. Tu, hore, bolo báječne v tom horúcom slnci, ktoré zasa planulo na jasnebelasom nebi. Akým drobným sa zdalo všetko tam dolu - hotel, stromy, dediny, chaty, ako by to boly rozmarné hračky. Predtým nikdy necítil takej čistej radosti z toho, že je vo výške. Roztrhané dažďové mraky, ktoré sa v bielych ohromných kotúčoch šinuly pozdĺž vrchov na juh, boly ako voje obrov, ženúcich sa preč na vojenných vozoch s bielymi koňmi. Odrazu si pomyslel: "Keby som tak bol umrel, keď mi tak búšilo srdce! Či by sa bolo stalo to najmenšie? Všetko by sa pohybovalo, ako predtým, slnce by žiarilo, nebo by bolo belasé; a tie hračky tam, v doline, by sa tiež nezmenily." Jeho žiarlivosť pred hodinou nebola ničím - ako on sám nebol ničím. Čo to znamenalo, že ona bola milá k tomu človeku v hnedom kabáte? Či záležalo na niečom, keď celok bol tak veľký - a on len jeho malichernou čiastočkou?
Na kraji rovinky, chcejúc označiť najvyšší bod, upevnil niekto drsný kríž, ktorý sa ostro odrážal na belasom nebi. Pôsobil akosi krutým dojmom, bol neforemný a nehodil sa sem; bol to zlý kúsok, ako by ho boli sem dovliekli ľudia, ktorí mali len jednu myšlienku a nedbali, či sa sem hodí alebo nie. Práve tak by bol mohol niekto položiť jeden z tých balvanov do toho milého tmavého kostola, v ktorom ju pred niekoľkými dňami nechal, ako sem hore postaviť kríž.
Zvuk zvonkov a ňuchanie a žvýkanie ho prebralo; veľká šedivá koza prišla hore a oňuchávala jeho vlasy - vodca stáda, ktoré o chvíľku bolo celé okolo neho, vážne zvedavé, s divne žltými očami, ktoré maly podlhovasté zrenice, a so zvláštnymi bradami a chvostami. Nesmierne milé potvory - a k tomu priateľské. Ako by ich rád modeloval! Ležal nepohnute (naučil ho tomuto nevyhnutnému zachovaniu sa ku všetkým zvieratám jeho poručník rybár), kým vodca kôz oblizoval jeho krk. Že sa dlhý drsný jazyk dotýkal jeho kože, to mu skytalo príjemnú senzáciu: vzbudilo podivný, hlboký pocit kamarátstva. Premohol chuť pohladkať nos zvieraťa. Zdalo sa, že teraz všetky chcely obliznúť jeho krk: ale niektoré boly bojazlivé a dotyk ich jazykov ho šteklil, takže sa musel smiať a pri tomto divnom zvuku kozy ustúpily a hľadely na neho. Zdalo sa, že s nimi niet nikoho, ale potom, v neveľkej diaľke, zbadal nehybného pastiera, chlapca asi tak starého ako bol on, učupeného v tôni balvanov. Ako sa tu, hore, musí nudiť celý deň! Môžbyť, že sa rozprával so svojimi kozami. Tu, hore, by človek čoskoro mal divné myšlienky, poznal by bralá, oblaky a zvieratá a čo všetko znamenajú. Pastier čudne zahvízdal, a niečo, Lennan nevedel zrovna čo, sa stalo s kozami; - ako by vraveli: "Tu, pane." A potom pastier vyšiel z tône na kraj rovinky a dve kozy, ktoré sa pásly, vopchaly nosy do jeho ruky a obtrely sa o jeho nohy. Taká pekná skupina to bola proti nebu na kraji rovinky...
V ten večer po večeri vyprázdnili jedálňu na tanec, aby hostia v povetrí cítili slobodu a veselosť. A naozaj, čoskoro jeden pár začal sa točiť na vyleštených dlahách tým ospravedlňujúcim spôsobom, ktorý je zvláštnosťou hotelových hosťov. Potom skočily do kola tri páry Talianov - ustavične sa otáčajúc a hľadiac si do očí a niekoľko Američanov, posmelených ich príkladom, začalo vzdušne ustupovať a vykračovať. Dvaja z "anglických ťapákov", tváriac sa blahosklonne, vytratili sa von. Lennanovi sa zdalo, že všetci veľmi dobre tancujú, lepšie ako on. Či by sa mohol osmeliť požiadať ju o tanec? Potom zbadal, že k nej ide mladý huslista, ako ona vstáva, prijíma jeho rameno a mizne v tanečnej sieni. A oprúc čelo o tabuľu obloka, majúc trápny pocit porážky, hľadel do mesačného svetla a nevidel nič. Počul vysloviť svoje meno; vedľa neho stál jeho učiteľ.
"Vy a ja, Lennan, musíme jeden druhého potešovať. Tanec je pre mládež, eh?"
Na šťastie šuhaj instinktívne a cvikom bol zvyknutý neprezradiť svojich citov a byť milým, hoci by aj trpel.
"Áno, pane. Pravda, tam vonku je báječné mesačné svetlo?"
"Ah, naozaj báječné; áno. Keď som bol vo vašom veku, točil, krútil som sa s fantastickou ľahkosťou ako najlepší z nich. Ale postupne, Lennan, človek príde na to, že to nie je možné bez partnerky - v tom je prekážka. Povedzte mi - považujete ženy za zodpovedné bytosti? Rád by som poznal o tom vašu mienku."
Prirodzene myslel to ironicky - ale niečo bolo v tých slovách - niečo!
"Myslím, pane, že by ste mi mohli skôr vy povedať vašu mienku o tom."
"Môj drahý Lennan - nemám naozaj nijakej skúsenosti!"
To myslel, ako neláskavosť proti nej. Neodpovedal. Keby len Stormer odišiel! Hudba zamĺkla. Budú niekde vonku sedeť a rozprávať sa. Premohol sa a riekol: "Dnes ráno som bol na vrchu, za hotelom, tam, kde je ten kríž. Boly tam zábavné kozy."
A odrazu ju videl prichádzať. Bola sama - ružová a usmiata; zbadal, že jej šaty majú tú istú farbu ako mesačné svetlo.
"Harold, chceš tancovať?"
On povie "áno", a ona bude zasa preč! Ale jeho učiteľ sa len trošku poklonil, a riekol s obvyklým úsmevom: "Lennan a ja sme ustálili, že tanec je pre mládež."
"Niekedy sa starí musia obetovať, Mark, chcete tancovať?"
Počul, ako mu za chrbtom zahundral jeho učiteľ: "Ah, Lennan, vy ma zrádzate."
Najšťastnejšou chvíľkou v jeho živote bola azda tá cesta k tanečnej sieni. A škoda bolo nedôverovať svojmu tancu. Nebol síce skvelý, ale nemohol prekaziť jej tanec, ktorý bol taký ľahký, istý a bujarý. Bolo nádherné tancovať s ňou! Ale keď prestali hrať a oni si sadli, zbadal, že sa mu točí hlava. Cítil sa divne, naozaj veľmi divne. Počul ju povedať: "Čo vám je, drahý šuhaj? Ste taký bledý!"
Nevediac, čo robí, sklonil tvár k ruke, ktorú položila na jeho rukáv; potom už nevedel o ničom - zamdlel.

VIII

Šuhaj vo vývine - prepiata námaha ráno! To bolo všetko. Prebral sa veľmi chytro a šiel si ľahnúť hore, bez pomoci. Ako sa mohol tak opustiť! Nikdy nikto sa väčšmi nehanbil za svoju slabosť ako tento šuhaj. Teraz, keď bol naozaj trošku prechorený, nemohol zniesť myšlienky, že by ho mali ošetrovať. Temer neslušne odišiel preč. Až keď bol v posteli, spomenul si na výraz jej pohľadu, keď od nej odchádzal. Aký bol roztúžený a nešťastný, ako by prosila o odpustenie. Ako by jej mal čo odpúšťať! Ako by ho nebola urobila celkom šťastným, keď s ním tancovala! Ako by jej bol rád povedal: "Keby som aspoň na chvíľu mohol byť každý deň tak blízko vás, o iné by som sa nestaral, nech by sa robilo, čo chcelo." Môžbyť, že sa to osmelí povedať zajtra. I ležiac bolo mu akosi divne. Zabudol zavreť okenice a mesačné svetlo prúdilo do chyže; ale bol prilenivý, a priospalý zavreť ich teraz. Dali mu dosť hodne brandy, snáď mu je preto tak divne; nie že by bol chorý, ale akosi zmätený, ako by sníval, ako by bol stratil chuť pohnúť sa kedy. Len tam tak ležať a hľadeť na pel mesačného svetla a počuť z diaľky, ako tam dolu ešte hrá hudba a stále cítiť ešte jej dotknutie, ako sa pri tanci s ním vznášala a stále cítiť okolo seba sladkú vôňu kvetov. Jeho myšlienky boly sny, jeho sny myšlienky - všetko drahocenná neskutočnosť. A potom sa mu zdalo, že mesačné svetlo sa stúlilo v štíhly bledý stĺp - počul hučať a búšiť a prelud z mesačného svetla pristúpil k nemu. Prišlo to tak blízko, že cítil teplo na obočí. Potom musel zaspať tvrdým snom.
Koľko hodín bolo, keď ho zobudilo jemné klopanie a videl svojho učiteľa v dverách s čašou čaju?
Mladý Lennan sa už zasa dobre cíti? Áno, dobre, celkom dobre - hneď príde dolu! Je to veľmi láskavé od pána Stormera, že prišiel. Nepotrebuje naozaj nič.
Áno, áno; ale mrzákov a chromých treba ošetrovať!
Jeho tvár zdala sa šuhajovi v tej chvíli veľmi láskavá - len sa trošku usmieval - práve len trošku. A bolo to naozaj pekné od neho, že prišiel a stál, kým on pil čaj. Bolo mu ináč celkom dobre, len ho trošku hlava bolela. Pri obliekaní veľa ráz zastal a proboval spomínať. Ten biely, štíhly stĺp mesačného svetla? Bolo to svetlo? Bola to čiastka sna, alebo to bola ona, mohla to byť ona vo svojich šatách, ktoré maly farbu mesačného svetla? Prečo nebdel? Neosmelí sa opýtať, a nebude nikdy vedeť, či tá nejasná rozpomienka na teplo na obočí bola bozkom.
Naraňajkoval sa sám v miestnosti, kde tancovali. Čakaly ho tam dva listy. Jeden od poručníka, ktorý mu posielal peniaze a ponosoval sa na plachosť pstruhov; druhý od sestry. Mužský, s ktorým bola zasnúbená - bol to nádejný diplomat, pridelený k vyslanectvu v Ríme - sa obával, že mu skrátia dovolenú. Budú si tedy museť zaopatriť mimoriadne povolenie. Šťastie, že sa Mark tak skoro vráti. Lebo, proste on musí byť jej družbom. Jedinou družicou bude Sylvia... Sylvia Doonová? Veď je to ešte len dieťa! A obnovila sa mu rozpomienka na dievčatko vo veľmi krátkych ľanových šatočkách, s plavými vlasmi, peknými belasými očami, a tak bielou tvárou, že bola temer priehľadná. Pravda, to bolo pred šiesti rokmi. Už nebude mať šiat, ktoré ukazovaly jej kolienka, ani sa nebude báť býkov, ktorí tam neboli. Bolo to hlúpe byť družbom - mali si miesto neho vybrať niekoho iného. A potom zabudol na všetko - lebo ona bola vonku, na terase. Keď vybehol, stálo tam niekoľko tých "anglických ťapákov", ktorí na neho hľadeli akosi nedôverčivo. Naozaj, jeho zachovanie sa minulej noci mohlo sa im zdať iste čudným. Mužský z Oxfordu, ktorý zamdle v hoteli! V tom mohlo byť niečo zlé...
A keď k nej prišiel, osmelil sa.
"Bolo to naozaj mesačné svetlo?"
"Len mesačné svetlo."
"Ale bolo teplé."
A keď na to nič neodpovedala, mal práve taký ľahký, márnivý pocit, ako keď v škole vyhral pri závode.
Ale potom prišiel hrozný úder. Zjavil sa odrazu starý vodič jeho učiteľa, po vystúpení s nemeckou spoločnosťou. V Stormerovi sa prebudila ctižiadosť. Chce popoludní vyjsť k istej chate a nasledujúceho rána na niektorý štít. Ale vraj Lennan s nimi ísť nemôže. Prečo nie? Lebo minulej noci zamdlel, že nie je, ako to oni hlúpo hovoria "expertom". Ako by! - Kam ona smie ísť, musí on tiež! Zaobchodia s ním, ako by bol dieťaťom! Pravdaže vylezie na ten hlúpy vrch! Ani natoľko si ho nevšíma, aby ho vzala so sebou! Nemyslí si o ňom, že je dosť mužný. Myslí si, že nevylezie tam, kam vylezie jej - muž? A ak je to nebezpečné, nemala by tam ísť a jeho nechávať tu - to bolo proste kruté! Ale ona sa len usmiala, a on od nej odbehol, nevidiac, že celý ten jeho rmut ju robil len šťastnou.
A odpoludnia odišli bez neho. Aké hlboké, čierne myšlienky mal potom! Ako náruživo nenávidel svoju mladosť! Aké plány snoval, aby sa vrátila a videla, že je už preč - na ceste ku končiaru iného vrchu, oveľa nebezpečnejšieho a únavnejšieho! Keď nechceli, aby šiel s nimi, bude liezť sám. To pripúšťal každý, že je to nebezpečné. Tomu bude ona na vine. Potom ju to bude mrzeť! Vstane skoro a bude na ceste pred svitaním; prichystal si veci a naplnil fľašu. V ten večer mesačné svetlo bolo príšernejšie ako inokedy a vrchy zdaly sa byť duchmi. A ona bola hore, v tej chate, medzi nimi? Trvalo dlho, kým zaspal, premýšľajúc o svojich krivdách. Chcel prebdeť noc, aby mohol vyjsť o tretej hodine. Zobudil sa o deviatej. Jeho hnev sa stratil, cítil len nepokoj a zahanbenie. Keby sa nebol hneval a bol sa snažil využiť to, čo sa dalo, mohol ísť s nimi ku chate a prenocovať tam s nimi. Teraz si nadával do hlupákov a idiotov. Tú hlúposť by mohol, hádam, čiastočne napraviť. Ak pôjde hneď k tej chate, môže ich ešte dohoniť na zpiatočnej ceste a odprevadiť domov. Chytro vypil kávu a vyšiel. Najprv poznával cestu, potom sa mu stratila v hore, konečne ju zasa našiel, ale ku chate prišiel až okolo druhej hodiny. Áno, nejaká spoločnosť vyliezla na vrch - bolo ich videť a počuť, ako hore jodlujú. Ale nevrátia sa tou istou cestou. Ani reči! Sostúpia vraj na západ a pôjdu iným priesmykom. Budú doma prv, ako "junge Herr" sám.
Keď to počul, na podiv mu odľahlo. Bolo to preto, že sa prešiel v samote, alebo že bol tak vysoko? Alebo jednoducho preto, že bol veľmi hladný? Alebo preto, že boli milí títo srdeční ľudia v chate a ich mladučká dcérka so sviežou tvárou, so zvláštnym čiernym súkenným klobúčikom s dlhými stuhami, baršúnovou šnúrovačkou a dokonalými jednoduchými spôsobmi; alebo preto, že hľadel na malé striebriste hnedé kravy, ktoré pchaly svoje široké čierne nosy do jej ruky? Čo mu mohlo odňať pocit nepokoja, a urobiť ho šťastným a spokojným?... Nevedel, že nové veci vždy fascinujú rozihrané šteňa... Po zákuske dlho sedel, probujúc nakresliť kravičky, pozorujúc slnečné svetlo na tvári tej driečnej devy, probujúc s ňou hovoriť po nemecky. A keď jej napokon povedal "Adieu" a ona povedala "Küss die Hand. Adieu!" trošku ho zabolelo srdce... Čudné a zvláštne je srdce mužských!... Jednako, keď sa blížil k domovu, ponáhľal sa, napokon až utekal. Prečo sa tak dlho bavil tam hore? Ona už bude doma, bude čakať, bude ho vyzerať; a tá mladá šelma, ten huslista, azda bude s ňou miesto neho! Keď prišiel k hotelu, mal práve len toľko času, vybehnúť hore, obliecť sa a zasa bežať dolu k obedu. Ah! Akiste boli ustatí - odpočívali v svojich chyžiach. Pri obede sa všemožne premáhal, a potom pred desertom odišiel a letel hore. Za chvíľku váhal: na ktoré dvere má zaklopať? Potom chúlostivo zaklopal na dvere pani Stormerovej. Neodpovedal nik! Tak sa ešte nevrátili. Nevrátili? Čo to mohlo znamenať? Alebo bolo možné, že obidvaja spali? Ešte raz zaklopal na ich dvere: potom zúfalo stlačil kľučku a chytro pozrel do nútra. Izba bola prázdna, uprataná, nedotknutá. Nevrátili sa. Obrátil sa a bežal zasa dolu. Hostia odchádzali od obeda a on sa zamotal do skupiny "anglických ťapákov", ktorí rozprávali o nešťastí pri lezení v Švajčiarsku. Počúval a odrazu sa naľakal. Ktorýsi z nich, ten územčistý ťapák so šedivými fúzami a sipejúcim hlasom mu povedal: "Dnes večer ste sami? Stormerovci sa nevrátili?" Lennan chcel odpovedať, ale niečo mu stiahlo hrdlo, mohol len zakrútiť hlavou.
"Myslím, že mali vodiča," riekol "anglický ťapák".
Lennanovi sa podarilo povedať: "Áno, pane."
"Stormer je, myslím, dokonalým expertom!" a obrátil sa k panej, ktorú "anglickí ťapáci" oslovovali: "Madre".
"Lezenie bolo pre mňa preto vždy pôvabné, že som mal pokoj od ľudí - vo vzdialenosti."
Matka mladých "ťapákov", prižmúrenými očami pozrúc na Lennana, riekla: "Pre mňa to bolo nevýhodou; rada sa stýkam so seberovnými ľuďmi."
"Ťapák" so šedými fúzami zahundral tlmeným hlasom: "To povedať je nebezpečnou vecou - v hoteli."
A potom hovorili ďalej, ale náhlym strachom prepadnutý Lennan už ani nevedel, o čom. V prítomnosti týchto, nad pospolité city tak povznesených "anglických ťapákov", nemohol prezradiť svojich obáv; veď už aj tak sa na neho dívali s nedôverou, že zamdlel. Potom pochopil, že okolo neho začali s úľubou špekulovať o tom, čo sa mohlo stať Stormerovcom. Sostupovanie bolo ošklivé, najmä istý priechod bol mimoriadne zlý. "Ťapák", ktorý už teraz nemal ukrkvaného goliera, riekol, že nesúhlasí s tým, aby ženy lozili po vrchoch. Je to vraj znamením času, ktoré zatracuje. Matka mladých "ťapákov" mu hneď protirečila: Súhlasila, že v praxi neobstoja, ale teoreticky nenahliada, prečo by nemaly liezť. Američan, ktorý stál v blízkosti, pomiatol všetkých výpoveďou, že by to mohlo rozvinúť ich chápavosť? Lennan odišiel k dverám na fronte. Na juhu práve vyšiel mesiac a zrovna pod ním videl ich štít. Aké vidiny mal! Videl ju ležať mŕtvu, videl ako k nej lezie v mesačnom svetle a dvíha jej ešte žijúce, ale napoly zmrznuté telo s nejakého nebezpečného miesta. Aj to bolo temer lepšie, ako neistota, kde je a čo je s ňou. Ľudia vychádzali do mesačného svetla, civejúc zvedavo do jeho strnulej tvári, ako tak hľadel uprene pred seba. Jeden, alebo dvaja sa ho spýtali, či nie je znepokojený a on odpovedal: "Oh, nie, ďakujem!" Čoskoro bude treba poslať niekoľko ľudí hľadať ich. Ako skoro? On bude, on musí byť medzi nimi. Teraz sa už nedá zadržať. A odrazu si pomyslel: Ah, to je preto, že som dnes bol tam hore a rozprával som sa s tou devou, to je všetko preto, že som na ňu zabudol.
A potom počul za sebou šum. Boli to oni, šli chodbou od bočných dvier - ona napredku s alpskou palicou a batohom - usmiata. Instinktívne sa skryl za nejaké rastliny. Šli okolo. Jej opálená tvár s vyčnievajúcimi lícnymi kosťmi a s hlboko zapadnutými očami, žiarila šťastím, usmievala sa ustate a jednako víťazne. Nemohol toho akosi zniesť; keď prešli, odplúžil sa do hory a vrhol sa do tmy, skrývajúc svoju tvár a dusiac hrozné, suché vzlykanie, ktoré sa mu dralo z hrdla.

IX

Na druhý deň bol šťastný, lebo celé odpoludnie ležal pri jej nohách v tôni tej istej hory, hľadiac hore cez tisové chvojky. Bolo to báječné byť len so samou Prírodou, ktorá bola taká živá a zaujatá a tak veľká.
Keď minulého dňa sostupoval od chaty, videl končiar, ktorý bol celkom taký, ako ženská postava s nejakým cez hlavu prehodeným rúchom, sťa najväčšia socha na svete; hľadiac na ňu zdola, premenila sa na postavu fúzatého mužského, ktorý mal nad očami ohnutú ruku. Či si to všimla? Či zbadala, že v mesačnom svetle alebo veľmi zavčasu ráno všetky vrchy sa podobajú zvieratám? Čo si najväčšmi želal v živote, bolo, aby vedel tvoriť podoby zvierat všetkých možných druhov, ktoré by boly verné - maly by - vydychovaly by ducha prírody, takže pri prvom pohľade na ne mal by človek všetky tie radostné pocity, aké má, keď pozoruje stromy, zvieratá a bralá, a niektoré druhy ľudí - ale nie "anglických ťapákov".
Tak bol celkom odhodlaný študovať Umenie?
Ó, áno, naozaj.
Tak tedy bude chceť odísť z Oxfordu!
Nie, ó, nie! Lenže raz sa to bude museť stať.
Odpovedala: "Niekto sa nedostane nikdy preč."
A on riekol chytro: "Pravda, nebudem chceť nikdy odísť z Oxfordu, pokým tam budete vy."
Počul ako ostro vdýchla povetrie.
"Ó, áno, budete. Teraz mi pomôžte vstať." A viedla ho na cestu, zpäť ku hotelu.
Ostal vonku na terase, keď ona už vošla, nepokojný a nešťastný hneď v chvíľke, keď odišla od neho. V jeho blízkosti ozval sa hlas: "Tak, priateľ Lennan - chmúrna duma a či diabolské pochybnosti, čo?"
ňVo vysokom, prútenom kresle, ktoré osihoťuje od sveta človeka, čo v ňom sedí, videl odpočívať svojho učiteľa: s hlavou naklonenou trošku na jednu stranu a s dovedna stlačenými koncami prstov. Ako tam sedel nehybne, robil dojem idolu a jednako - včera vyliezol na ten vrch!
"Len veselo! Raz si zlámete väzy! Keď som bol mladý, pamätám sa, cítil som to hlboko, že mi nebolo dovolené vystavovať nebezpečenstvu životy iných."
Lennan vykoktal: "To mi neprišlo na um; len som si pomyslel, že kam môže ísť pani Stormerová, tam môžem ísť aj ja."
"Ah! Popri všetkom obdive nemôžeme celkom pripustiť - všakver - keď príde k činu?"
Šuhajova lojálnosť vybuchla v plameni: "To nie je to. Myslím, že pani Stormerová je práve tak dobrá ako hociktorý mužský - len - len..."
"Nie natoľko dobrá ako vy, eh?"
"Sto ráz lepšia, pane."
Stormer sa usmial. Ironická šelma!
"Lennan," riekol, "hyperbole nedôverujte."
"Pravda, viem, že nie som dosť zbehlý v lezení," vybuchol zase šuhaj, "ale - ale - myslel som, že kde ona smie nasadiť svoj život, môžem ho aj ja."
"Dobre! To sa mi páči." Povedal to celkom bez ironie, takže šuhaj bol odzbrojený.
"Ste mladý, brat Lennan," pokračoval jeho učiteľ, "tak, čo myslíte, v ktorom veku začne byť mužský rozvažitým? Len na jednu vec treba vždy pamätať - že ženské si nevolia tú lepšiu stránku, nie sú zmužilé."
"Myslím, že sú ženské na svete to najlepšie, čo len byť môže," vychrlil šuhaj.
"Kiež by ste si dlho podržali túto mienku." Jeho učiteľ vstal a ironicky si poobzeral kolená. "Trochu sú meravé." Riekol. "Povedzte mi potom, keď zmeníte svoje náhľady."
"To nikdy neurobím, pane."
"Ah, ah! Nikdy je dlhé slovo, Lennan. Idem si po trochu čaju," a opatrne odišiel, usmievajúc sa, ako by si robil žart zo svojej dolámanosti.
Lennan ostal tam, kde bol, s planúcimi lícami. Učiteľove posledné slová ako by boly zasa namierené proti nej. Ako mohol mužský hovoriť také slová o ženách! Ak boly pravdivé, nechcel o nich nič vedeť; ak neboly pravdivé, bolo ošklivé hovoriť ich. Musí to byť hrozné, nemať nikdy veľkodušnej myšlienky a museť byť vždy satirickým. Je hrozné byť takým, ako tí "anglickí ťapáci"; len iný, veď starý Stormer bol oveľa zaujímavejší a inteligentnejší - oveľa; ale práve tak "povznesený"! "Niekto sa nedostane nikdy preč!" Myslela snáď - od tej povznesenosti? Práve dolu pod ním bola sedliacka rodina, ktorá kosila a hrabala trávu. Človek si môže predstaviť, ako by to robila ona, bola by pri tom utešená s farebným ručníčkom na hlave; človek si môže predstaviť robiť ju hocičo jednoduché - ale nemohol si predstaviť, že by Stormer robil niečo iné, ako to, čo práve robil. A šuhaj odrazu sa cítil veľmi zle, skľúčený týmito hmlistými zábleskami životov, ktoré boly nedobre umiestené. A rozhodol sa, že keď bude starý, nebude taký ako starý Stormer. Nie, bude radšej ako zviera, nie taký!...
Keď vstúpil do svojej chyže obliecť sa k obedu, v poháre vody videl veľký záhradný klinček. Kto ho tam dal? Kto ho ta mohol dať, keď nie ona? Mal tú istú vôňu ako lesné klinčeky, ktoré mu sypala na hlavu, ale hlbšiu, bohatšiu - dojímavú, tmavú, sladkú vôňu. Pritisol k nemu pery prv, ako si ho pripevnil na kabát.
Večer bol zasa tanec - teraz bolo viacej párov; a pri piane ešte aj husle; ona mala čierne šaty. Predtým jej nikdy nevidel v čiernom. Bola napudrovaná, chcela tým na tvári a krku zakryť opálenú pleť. Keď zbadal ten puder, trošku to ním otriaslo. Nepomyslel na to nikdy, že sa dámy pudrujú. Ale, keď to robila ona - muselo to byť v poriadku! Nespúšťal s nej očú. Videl točiť sa okolo nej mladého nemeckého huslistu, tancovať ho s ňou dva razy, prizeral sa ako tancuje s druhými, ale hľadel na to všetko bez žiarlivosti, bez nepokoja; ako by vo sne. Čo to bolo? Bol snáď začarovaný do zvláštneho stavu darovaním toho kvietka, ktorý mal na kabáte? Čo ho robilo šťastným, keď s ňou tancoval, hoci aj obidvaja mlčali? Nečakal na nič, čo ona povie alebo urobí - nečakal na nič, netúžil po ničom. Aj keď s ňou vyšiel na terasu, aj keď sišli pod svah a sadli si na lavičku nad pole, kde dedinčania kosili trávu, ešte vždy nemal iného pocitu, ako to tiché, snivé zbožňovanie. Noc bola čierna a snivá, lebo mesiac ešte vždy bol nízko za vrchmi. Malá kapela hrala ďalší valčík; ale on sedel nehybne, bez myšlienky, ako by mu bola odňatá sila činu a myšlienky. Ako rozvoniaval ten kvet na jeho kabáte v bezvetrí! Odrazu mu prestalo biť srdce. Nahla sa k nemu, cítil ako sa jej rameno pritislo k jeho ramenu, ako sa jej vlasy dotkly jeho tvári. Potom zatvoril oči a obrátil sa tvárou k nej. Cítil ako priľnuly jej pery k jeho ústam v rýchlom, žeravom bozku. Vzdychol a vystrel ramená. Nebolo tam nič, len povetrie. Len šum jej šiat na tráve. A kvet - i ten zmizol.

X

V tú noc Anna nespala ani minútu. Bola to ľútosť, ktorá jej bránila spať, alebo mámor rozpomienky? Ak cítila, že jej bozk bol zločinom, nepovažovala ho za hriech proti mužovi, alebo proti samej sebe, ale proti tomu šuhajovi - za vraždu ilúzie, niečoho posvätného. Ale jednako len cítila šialené šťastie a neprišla jej na um myšlienka chceť napraviť ten čin.
Jednako len bol ochotný dať jej trochu lásky. Hoci aj málo, v porovnaní s jej láskou, ale jednako len trošku. Nemohol mať iného smyslu ten pohyb jeho tvári so zatvorenými očami, ako by ním chcel priľnúť k jej hrudi.
Hanbila sa za drobné manévry posledných dní - hanbila sa za to, že sa usmievala na toho mladého huslistu, že tak neskoro prišla s hôr, že mu dala ten kvet, že ho od toho večera povedome obliehala, keď jej muž vošiel a hľadel na ňu, nevediac, že aj ona hľadí na neho? Nie; naozaj sa nehanbila. Kajala sa len pre ten bozk. Bolela ju duša, keď na to myslela, lebo to bola smrť, konečné vyhasnutie jej materských citov; prebudenie - kto vie čoho - v tom šuhajovi. Lebo ak bola tajomná ona jemu, čím jej bol on so svojou chtivosťou a snivosťou, svojou mladistvou teplotou a svojou nevinnosťou? Keby tým bola zabila v ňom dôveru, sotrela pel, srazila hviezdu? Mohla by si to odpustiť? Mohla by niesť povedomie, že ho urobila takým, akí sú iní mladíci, ako ten mladý huslista? Len cynickým šuhajom, hľadiacim na ženskú spôsobom, ktorý menovali "fair game"? Ale, či ho ona mohla takým urobiť - stane sa kedy takým? Oh, iste nie, lebo by ho tak nebola milovala od prvej chvíle, keď ho prvý raz videla a pomenovala ho "anjelom".
Po tom bozku, po tom zločine, ak to bol zločin, nevedela, čo urobil vo tme, kam išiel - môžbyť, že sa ponevieral, môžbyť, že hneď išiel do svojej izby. Prečo sa zháčila, prečo ho tam nechala, prečo sa mu vymkla z náručia? Nechápala toho. Nebol to stud, nebol to strach; môžbyť, že to bola úcta, k čomu? K láske, - k ilúzii, k tajnosti, k všetkému, čo robilo lásku krásnou; pre mladosť a jej poéziu; len pre tú tichú čiernu noc a pre vôňu toho kvetu - tmavého kvetu vášne, ktorá ho s ním sblížila a ktorý mu zasa vzala, čo teraz celú noc mala blízko hrdla a ráno zvädnutý dala do svojich šiat. Tak dlho túžila, tak dlho čakala na tú chvíľu - ký div, že nevedela, prečo urobila práve toto a nie iné!
A teraz, ako sa má s ním stretnúť, ako pozreť do jeho očí? Už nebude mať ten priamy pohľad, ktorý mala tak rada? Ona bude museť viesť, tvoriť budúcnosť. Stále si opakovala: nebudem sa báť. Už je to raz tak! Vezmem to, čo život ponúka. Na svojho muža voskrz nemyslela.
Ale hneď, ako vzhliadla šuhaja, zbadala, že sa stalo niečo nemilé, od toho bozku, a že to prišlo zvonka. Prišiel síce k nej, ale neriekol ani slova, celý sa triasol a podal jej telegram, ktorý obsahoval tieto slová: "Vráť sa hneď. Svadba čoskoro. Čakáme ťa pozajtre. Cicely." Slová sa jej slievaly pri čítaní a tvár šuhajova sa zahmlila. Potom, premôžuc sa, riekla: "Prirodzene, musíte ísť. Nemôžete chybeť na svadbe svojej sestry."
Bez námietky pozrel na ňu a ona ťažko mohla vydržať ten pohľad - zdalo sa, že vie tak málo a opytuje sa tak veľa. Riekla: "To nič - len niekoľko dní. Vrátite sa sem, alebo my prídeme k vám."
Jeho tvár sa hneď vyjasnila.
"Naozaj prídete skoro k nám, hneď - keď vás pozvú? Potom by som nedbal - ja - ja..." A potom zamĺkol, zalknúc sa.
Riekla zasa: "Pozvite nás. Prídeme."
Chytil ju za ruku; stískal a stískal ju v obidvoch dlaniach, potom ju hladkal jemne a riekol: "Oh, blížim jej."
Zasmiala sa, hoci jej bolo do plaču.
Za niekoľko minút bude sa museť vybrať na cestu, aby zachytil jediný vlak, ktorým sa mohol zavčasu dostať domov. Išla s ním, pomohla mu baliť. Srdce mala ako z olova, ale nevydržiac hľadeť na jeho tvár, veselo hovorila o jeho návrate, opytujúc sa na jeho domov a ako sa ta ide, vraviac o Oxforde a budúcom školskom roku. Keď mal všetko zabalené, ovinula ramená okolo jeho krku a na moment ho pritúlila k sebe. Potom odbehla. Obzrúc sa vo dverách, videla ho tam stáť práve tak, ako keď odtiahla svoje ramená. Mala vlhké líca; idúc dolu schodmi, osušila si ich. Keď sa cítila v bezpečnosti, vyšla na terasu. Bol tam jej muž. Povedala mu: "Chcel by si ísť so mnou do mesta? Mala by som si tam niečo kúpiť."
Vysunul obrvy, usmial sa slabo a išiel za ňou. Pomaly šli s vŕšku do dlhej ulice mestečka. Ani sama nevedela, o čom rozprávala celý čas a ustavične si myslela: "Jeho koč pôjde okolo - jeho koč pôjde okolo."
Niekoľko kočov rachotilo okolo. Konečne jachal aj on. Sedel a hľadel uprene rovno pred seba, takže ich ani nezbadal. Počula hovoriť svojho muža: "Hallo! Kam to jachá náš mladý priateľ Lennan so svojou batožinou - robí dojem mladého ľva v rozpakoch?"
Skúsila odpovedať jasným a pevným hlasom: "Azda sa niečo stalo; alebo je to svadba jeho sestry."
Cítila, že jej muž na ňu hľadí a rada by bola vedela, jaká je jej tvár, ale vtom slovo "Madre" zavznelo jej z blízkosti do ucha a už boli obklopení malým stádom "anglických ťapákov".

XI

Tá dvanásťmíľová cesta v koči bola pre šuhaja najhoršia čiastka cestovania domov. Vždy je to ťažké, ticho sedeť a trpeť.
Keď Anna predošlú noc odišla od neho, ponevieral sa vo tme maninou, nevediac kam ide. Potom vyšiel mesiac a on sa našiel pod strechou stajne v blízkosti chaty, kde bola tma a vládlo ticho, a pod ním bola v doline dedina, obielená mesačným svetlom - jej strechy a veže boly, sťa by naozajstné trblietavé svetlá.
Keby ho tak obyvatelia chaty boli videli, ako tam sedí, na senom pokrytých doskách, opretých o stajňu, vo večernom úbore, s tmavými, rozcuchanými vlasmi bez klobúka, boli by sa na neho divne pozerali; ale boli to ľudia, ktorým bol sen skvostom...
Teraz mu to bolo všetko uchvátené, prenesené do nejakej ohromne ďalekej budúcnosti. Či ozaj bude možné pohnúť poručníka k tomu, aby ich pozval do Hayle? A či naozaj prídu? Jeho učiteľ asi nebude chceť navštíviť také celkom vidiecke miesto - ďaleko od kníh a všetkého. Zakabonil sa, mysliac na svojho učiteľa, ale k tomu ho nútil zmätok a nie iný cit. A jednako, keby ich ta nemohol prilákať, ako prečaká tie celé dva mesiace do začiatku budúceho semestra? Jeho myšlienky točily sa ustavične v kruhu, kým kone jachaly, unášajúc ho od nej vždy ďalej a ďalej.
Vo vlaku to bolo lepšie; ten zástup cudzincov ho rozptyľoval, zaujímaly ho nové tvári a nové kraje; a potom spanie - cez celú dlhú noc, cez ktorú bol schúlený v svojom kúte, celkom vyčerpaný. A na druhý deň viacej nových krajov, viacej nových tvárí; a jeho nálada sa pomaly z utrpenia a zmätku premenila na pocit, že je mu sľúbené niečo radostné, čomu sa môže tešiť. Potom napokon Calais a nočná plavba na mokrom parníčku, letná búrka, ktorá mu vrhala do tvári vodný prach, vlny,ktoré sa belely v čiernom mori a divý zvuk vetra. Ďalej do Londýna, skorá cesta cez ešte ospalé sídelné mesto, zahalené v augustovej hmle; anglické raňajky - kaša, kotlety, marmeláda. A konečne vlak domov. Mal by jej na každý prípad aspoň napísať list, a vytrhnúc kartu z náčrtkovej knihy, začal: "Píšem vo vlaku, prepáčte mi kostrbaté písmo..."
Potom už nevedel, ako má pokračovať; lebo všetko, čo by chcel povedať, bolo také, že sa mu nikdy ani len nesnívalo písať o niečom podobnom - o svojich citoch, čo by v slovách vyznelo hrozitánsky; a potom, keď nesmel nič také písať, čo by nemohol hocikto čítať, o čom má písať?
"Bola to taká dlhá cesta," písal konečne, "z Tyrolska" (neodvážil sa napísať "od vás"). "Myslel som, že nebude mať konca. Ale napokon - totiž čoskoro sa skončí. Premýšľal som veľmi mnoho o Tyrolsku. Bolo tam utešene, - najkrajší čas môjho života. A teraz, keď je už po tom, snažím sa nájsť útechu v myšlienkach o budúcnosti, ale nie práve o bezprostrednej budúcnosti - tá nebude práve najradostnejšia. Dumám o tom, aké sú tie vrchy teraz. Pozdravte ich, prosím, srdečne mojím menom, najmä tie, ktoré sú podobné ľvom, ktoré si vždy prídu ľahnúť do mesačného svetla - z tohoto ich asi nepoznáte" - nasledovala kresba... "A toto je kostol, v ktorom sme boli a kde niekto kľačal. A toto majú byť tí ,anglickí ťapáci', hľadiaci na toho, kto prichádza domov veľmi neskoro s alpskou palicou - lenže som lepšie vedel nakresliť tých ,anglických ťapákov', ako toho s alpskou palicou. Chcel by som byť teraz ,anglickým ťapákom' v Tyrolsku. Úfam sa, že čoskoro dostanem od vás list, a dozviem sa z neho, že sa vystrájate na cestu domov. Môj poručník si bude iste želať, aby ste nás navštívili. On nie je najhorší, keď ho človek pozná a potom bude doma aj pani Doonová, jeho sestra a jej dcéra, ktorá tam ostane po svadbe. Bude to doma celkom nechutné, ak neprídete Vy a pán Stormer. Želal by som si napísať všetko o tom, čo cítim pri myšlienke na utešený čas, ktorý som strávil v Tyrolsku, ale to si musíte, prosím, predstaviť..."
A práve tak, ako ju nevedel osloviť, teraz zasa nevedel, ako sa má podpísať, a napísal len "Mark Lennan".
Hodil list do skrinky v Exetery, kde musel nejaký čas čakať, a jeho myseľ ešte väčšmi skákala z minulosti do budúcnosti. Teraz, keď sa blížil k domovu, začal rozmýšľať o svojej sestre. Za dva dni bude v Taliansku a zasa ju neuvidí dlhý čas; a celý kŕdeľ rozpomienok začal za ním vystierať ruky. Ako spolu chodievali v záhrade, ohradenej stenou a po kroketovom ihrišti; a ona mu rozprávala povesti, s ramenom ovinutým okolo jeho krku, lebo bola o dva roky staršia a tak vyššia ako on. Ich prvý rozhovor na začiatku každých prázdnin, keď sa k nej vrátil, prvý čaj - s neobmedzeným množstvom marmelády - v starej pracovni s gotickými oknami a kvetovanými záclonami - len on a ona a stará Tingle (slečna Tinglová, stará guvernantka, jej úloha sa teraz skončí) a zavše to dieťa Sylvia, keď tam náhodou bola so svojou matkou. Cecily ho vždy pochopila, keď jej vysvetľoval, že škola je nanič, lebo tam nikoho nezaujímajú vtáci a zvieratá, ak len nie pre zabitie; ani kreslenie, ani jakékoľvek tvorenie, no, nič poriadne tam nikoho nezaujíma. Robili spolu vychádzky, ponevierajúc sa vedľa rieky alebo parku, kde všetko bolo tak pekne divé - strapaté duby a ohromné balvany, o ktorých starý kočiš Godden hovorieval: "Tak sa mi vidí, že tie sem musela doplaviť povodeň, pán Mark." Tieto a tisíc iných rozpomienok ho obkľúčilo. A keď sa vlak blížil k ich stanici, dychtivo sa chystal vyskočiť a pozdraviť ju. Tamhľa bol ten zimozeleň na zábradlí pri platforme nad čakárňou, toho roku bol pekný - a tamhľa ona sama stojí na nástupišti. Nie, to nie je Cicely. Vystúpil s tichým pocitom, ako by tie rozpomienky boly bývaly lživé. Bola to deva, ktorá sťa by nemala viacej ako šestnásť rokov, a mala na hlave čepček proti slncu, ktorý skrýval jej vlasy a polovičku jej tvári. Mala oblečené belasé šaty a zimozelenové kvety za pásom. Zdalo sa, že sa na neho usmieva a čaká, že sa on na ňu tiež usmeje a preto sa na ňu usmial. Potom prišla k nemu a riekla: "Som Sylvia."
Odpovedal jej: "Oh, ďakujem, je to pekné od teba, že si prišla naproti."
"Cecily je zaujatá. Je tu len kočiarik. Máš veľa batožiny?"
Vzala jeho ručný kufrík, ale on jej ho vzal; potom vzala vak, ale i ten jej vzal; potom išli ku kočiariku. Pri ňom stál malý kočiš a držal koňa so striebristými škvrnami, čiernou hrivou a dlhým chvostom.
Riekla: "Nebude ti to proti vôli, keď budem poháňať? Učím sa."
A on odpovedal: "Oh, nie, voskrz nie."
Vystúpila na kočiarik; zbadal, že jej oči hľadely rozčúlene. Potom doniesli jeho batožinu a umiestili ju s ostatnými vecami v pozadí; vysadol k nej.
Riekla: "Pusťte, Billy."
Kôň sa dal do behu pod rukou malého kočiša, ktorého vysoké čižmy sa zaskvely, keď vyskočil nazadok. Prebrnkli okolo rohu zo staničného dvora a on zbadal, že má trošku pootvorené ústa, ako by to bolo narušilo jej rovnováhu, potom riekol: "Ťahá dosť dobre."
"Však je rozkošný?"
"Je naozaj dobrý."
Ah, keď príde ona, bude ju voziť; vyjachajú si sami v kočiariku, a ukáže jej celú krajinu vôkol.
Prebrali ho slová: "Oh, viem, že sa splaší." A odrazu sa kočiarik prudko sviezol na stranu. Kôň cválal.
Prebehli vedľa prasaťa.
"Či nie je teraz báječný? Mala som ho šľahnúť, keď sa tak vyhol."
"Radšej nie."
"Prečo?"
"Lebo kone sú kone a prasce sú prasce; je to prirodzené, že sa kôň prasaťu vyhne."
"Oh!"
Potom sa na ňu stranou pozrel. Ťahy jej tvári a brady boly veľmi jemné a dosť príjemné.
"Vieš, že som ťa nepoznal!" riekol. "Tak hrozne si vyrástla."
Bolo ticho, kým sa ozvala: "Dobre ťahá, pravda?"
"Mám poháňať ja?"
"Áno, prosím."
Vstal a vzal opraty, a ona sa prešmykla popod ne pred neho; jej vlasy voňaly ako seno, keď do neho nežne buchla.
"Cecily sa bála, že neprídeš." A odrazu dodala: "Akí sú to ľudia tí starí Stormerovci?"
Cítil, že sa veľmi červenie, zajakol sa a odpovedal: "Len on je starý, ona nemá viacej ako tricať päť."
"To je už stará."
Nepovedal: "Pre také dieťa, ako si ty, je to vek!" Miesto toho sa na ňu podíval. Je naozaj takým dieťaťom? Zdala sa byť dosť vysokou (na dievča) a nie práve chudou a bolo niečo priame a mäkké v jej tvári, sťa by si želala, aby k nej ľudia boli prívetiví.
"Je veľmi driečna?"
Otázka ho natoľko rozrušila, že sa už teraz nečervenal. Ak povie "áno", bude sa zdať, že rozchyruje do sveta svoje zbožňovanie; a povedať niečo menej, to by bolo zasa veľmi nelojálne. Preto povedal: "Áno," dávajúc pozor na zvuk svojho hlasu.
"Myslela som si to. Máš ju veľmi rád?"
Zasa sa boril s tou vecou v hrdle a zasa riekol: "Áno."
Bol by chcel nenávideť to dievča, ale akosi nemohol - bola taká mäkká a dôverčivá. Teraz hľadela uprene pred seba, majúc trošku otvorené pery, tak to prv zrejme nezapríčinila bujnosť Bolera; jednako boly pekné a pekný bol tiež jej krátky, rovný noštek a briadka; bola veľmi pekná. Jeho myšlienky letely nazad k tej druhej tvári - tak skvelej, tak plnej života. Odrazu zbadal, že si ju nevie predstaviť - stalo sa mu to prvý raz od toho času, ako odišiel, že sa mu nevynorila v duši.
"Oh! Hľaďže!"
Jej ruka ho ťahala za rameno. V poli na druhej strane živého plota letel k zemi jastrab, ako kameň.
"Oh, Mark. Oh, oh. Už ho chytil."
Zakryla si tvár obidvoma rukami a jastrab s mladým králikom v pazúroch šinul sa znova do výšky. Bol taký krásny, že veľmi neľutoval králika; ale bol by ju chcel pohladiť, potešiť a riekol: "To je už raz tak, Sylvia; vieš, králik je už mŕtvy. A to je celkom prirodzené."
Sňala ruky s tvári, ktorá, tak sa zdalo, chce plakať.
"Chudák králiček! Bol taký maličký!"