Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka - prvá kapitola (kniha má celkom 10 kapitol)
• Jill Murphyová bola britská spisovateľka a ilustrátorka detských kníh
• svoje knihy začala tvoriť (doslova zošívačkou), keď mala šesť rokov
• prvýkrát publikovala ako dvadsaťštyriročná a najviac ju preslávila séria príbehov The Worst Witch (Najhoršia čarodejnica) a obrázkové knihy Large Family (Veľká rodina) pre menšie deti
• jej knihy sa dočkali aj televíznych a divadelných adaptácií
• bola považovaná za spisovateľku a ilustrátorku jedných z najpútavejších knižiek pre deti v Británii

Kapitola prvá

Akadémia slečny Krákavej pre čarodejnice stála navrchu vysokej hory porastenej borovicovým lesom. So svojimi nevľúdnymi sivými múrmi a vežami vyzerala skôr ako väzenie než škola. Zavše sa dali nad múrom nádvoria zazrieť študentky poletujúce na metlách ako netopiere, ale zväčša bolo miesto napoly skryté v hmle, takže pri letmom pohľade nahor, bolo budovu sotva vidno.
Všetko na tej škole bolo ponuré a tajomné. Boli tam úzke dlhé chodby a točité schodiská - a boli tam pravdaže aj dievčatá v čiernych školských úboroch, čiernych pančuchách, čiernych celých šnurovacích topánkach a sivých košieliach s čiernosivými kravatami. Ešte aj ich letné oblečenie bolo čiernosivo kárované.
Jediné farebné boli opasky na plášťoch - pre každú fakultu iná farba - a školský odznak predstavujúci čiernu mačku sediacu na žltom mesiaci. Pri zvláštnych príležitostiach, ako napríklad odovzdávanie cien alebo Halloween, sa nosila iná uniforma, ktorá pozostávala z dlhého habitu s vysokým špicatým klobúkom, ale aj tá bola čierna, takže to nebola žiadna veľká zmena.
V škole platilo toľko pravidiel, že sa skoro nič nedalo urobiť bez napomenutia, a testy a skúšky boli vari každý týždeň.
Mildred Virvarová bola v škole prvý rok a patrila medzi tých nešťastníkov, ktorí akoby priťahovali maléry. Ona ani nechcela porušovať pravidlá a pohoršovať učiteľov, ale akoby vždy, keď bola nablízku, sa čosi zomlelo. Mohli ste sa staviť, že Mildred bude mať klobúk nasadený obrátene a šnúrky topánok vláčiť po zemi. Chodbou nikdy neprešla bez toho, aby na ňu niekto nezakričal, a skoro každý večer písala trest alebo bola po škole (niežeby bolo kam ísť, aj keď ste smeli ísť von). Napriek tomu mala kopu kamarátok, hoci i tie sa v laboratóriu odvarov od nej radšej držali ďalej. Len jej najlepšia kamarátka Maud pri nej vždy verne stála pri všetkom, aj keby z toho na hlave vstávali vlasy dupkom. Tvorili komický pár, lebo Mildred bola vysoká a tenká, s dlhými vrkočmi, ktorých konce často mimovoľne cmúľala (ďaľšia vec, za čo ju napomínali), zatiaľ čo Maud bola malá a bacuľatá, nosila okrúhle okuliare a vlasy zopnuté vzadu do chvostíkov.
Hneď prvý deň v Akadémii dostala každá žiačka metlu a učila sa na nej lietať, čo trvalo dosť dlho a nebolo vôbec také ľahké, ako vyzeralo. V polovici prvého polroka potom ešte každá dostala čierne mača, ktoré cvičila viezť sa na metle. Bola to tradícia, iný zmysel to nemalo. Iné školy miesto mačiek rozdávali sovy - bola to teda len vec vkusu.
Slečna Krákavá bola veľmi staromódna riaditeľka, ktorá nedala na žiadne novotárske nezmysly a svoje čarodejnice učila zachovávať všetky obyčaje, čo platili za jej mladých čias. Na konci prvého ročníka dostala každá žiačka výtlačok Štandardnej knihy zaklínadiel, tri palce hrubú knihu viazanú v čiernej koži. Vlastne ani nebola určená na používanie, lebo v triedach používali lacnejšie vydanie, ale rovnako ako mačky, bola súčasťou tradície. Každoročné udeľovanie cien bývalo jedinou akciou roka, iba v piatom, poslednom ročníku, väčšina žiačok ešte dostávala Vyššie čarodejnícke osvedčenie. Nezdalo sa však. že by sa Mildred mohla niekedy dostať až tak ďaleko. Bola v škole len dva dni, keď na nádvorí vrazila s metlou do múra, napoly ju zlomila a dokrčila si klobúk. Metlu opravila hrčou lepidla a lepiacej pásky, a hoci to bolo škaredé a metla sa občas ťažko ovládala, našťastie stále lietala.
Samotný príbeh začína v polovici prvého polroka, v noci pred rozdávaním mačiatok.
Bola skoro polnoc a škola bola ponorená do tmy, len jedno úzke okno slabo žiarilo, osvetlené svetlom sviečky. Patrilo izbe Mildred, kde v pyžame s čiernosivými pruhmi sedela na posteli a čochvíľa zadriemala. Na druhom konci postele sa v sivej flanelovej nočnej košeli a čiernej vlnenej šatke cez plecia chúlila Maud. Každá žiačka mala rovnakú, veľmi prostú izbu so skrinkou na šaty, železnou posteľou, stolom a stoličkou a uzučkým oknom, aké kedysi dávno používali na hradoch lukostrelci. Okolo holých stien sa tiahla tyč na vešanie, z ktorej visel pruh plátna s citátom z Knihy zaklínadiel, a počas dňa aj zopár netopierov. U Mildred v izbe bývali tri malé chlpaté, ktoré boli veľmi priateľské. Zbožňovala zvieratá a tešila sa na ďaľší deň, keď bude mať vlastné mača. Vlastne sa na to rozdávanie tešila každá a všetky strávili večer žehlením svojich najlepších šiat a vytláčaním preliačin na svojich najlepších klobúkoch. Maud bola príliš rozrušená a nemohla zaspať, vkĺzla preto do izby k Mildred, aby sa s ňou o tom porozprávala.
"Ako ho budeš volať, Maud?" opýtala sa Mildred ospalo. "Polnoc," povedala Maud. "Znie to tak dramaticky."
"Ja z toho celého mám obavu," priznala Mildred, cmúľajúc koniec vrkoča. "Som si istá, že zase vyvediem čosi príšerné, trebárs že mu pristúpim chvost, alebo že na mňa pozrie a radšej vyskočí z okna. Zaručene sa čosi pokazí."
"Neblázni," povedala Maud. "Veď vieš, že so zvieratami ti to ide. A chvost mu nepristúpiš, lebo ani nebude na zemi. Slečna Krákavá ti ho len podá, takže sa nemáš čoho báť."
Kým Mildred stihla odpovedať, rozleteli sa dvere a v nich stála ich triedna učiteľka slečna Metlová v čiernom župane a s lampášom v ruke. Bola to vysoká, strach naháňajúca dáma s ostrou, chudou tvárou a čiernymi vlasmi stiahnutými vzadu do tak pevného uzla, až jej to napínalo čelo.
"Dievčatá, nie je už trochu neskoro ponocovať?" opýtala sa uštipačne.
Dievčatá, ktoré si vyľakane skočili do náručia, keď vošla, sa od seba odtiahli a oči upreli na zem.
"Ak sa chcete zúčastniť zajtrajšieho rozdávania mačiatok, tak sa teraz budete správať ako treba," pokračovala slečna Metlová ľadovo.
"Áno, slečna Metlová," povedali obe dievčatá pokorne.
Slečne Metlová významne pozrela na Mildredinu sviečku a vyšla na chodbu s Maud pred sebou.
Mildred rýchlo sfúkla sviečku a vkĺzla pod prikrývku, ale zaspať nemohla. Za oknom počula húkať sovy a kdesi v škole vo vetre vŕzgali nechané otvorené dvere. Pravdupovediac, Mildred sa potme bála, ale to sa nesmie nikto dozvedieť - veď kto kedy počul o čarodejnici, čo sa bojí tmy?