Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

IV.

Tam, kde sú teraz malatínske polia, stála pred päťsto rokmi hustá jedľová hora. Na vršku bola krčma, niže krčmy asi na tri strelenia horáreň - o Malatinej nebolo ešte vtedy ani slychu. Cez tieto hory bol hlavný priechod z Liptova do Oravy. O krčme každý vedel, a Janka Kramára, veselého hostínskeho, každý znal, kto len raz z Liptova do Oravy alebo z Oravy do Liptova prešiel. Jeho medovec bol rozchýrený až hen v desiatom vidieku, jeho dcérka Ľuboslavka bola krása, akej od tých čias tatranské kraje nechovaly, a jeho vľúdna ženička tiež vedela hostí prijať i obveseliť.
Dávno tu nebolo takých milých hostí ako dneska. Pán Jutay s Javorom, idúc do Oravy, neobišli malú Týň. Jutay sa už bol dávno znal s Jankom Kramárom, ale nerád chodiac po chodníkoch nepriateľských, obchodieval všetko, čo bolo Dončovo.
Oba hostia i s krčmárom sedeli za stolom; medovec bol pred nimi v kamenici, ale sa ho oni ešte nedotkli. Rozprávali o liptovskej shode. Janko síce bol v krčme panskej, rád prijímal len práve teraz vymyslené novokuté dukáty od čeľadi Dončovej - ale pamiatka trenčianskych časov nevyhasla v hlave jeho; neraz zvŕtajúc hlavou, vyjavoval nevôľu pred domácimi nad terajším svetom.
"No teda sme hotoví, Janíčko," skončil shovárku Jutay; "nepochyboval som ja o vašom slovenskom srdci."
"Srdce ste poznali," dodal Kramár, "a ruky vám vydajú svedectvo mojich slov! Očakávam túžobne, aby sa mi príležitosť nadhodila."
V tom vbehla dnu Ľuboslavka. Hostia sa začudovali nad krásou dievčaťa. Dcéra, keď otcovi povedala, že idú hostia, vzala ručník do rúk, ihlu medzi prsty a sadla si k obloku so šitím.
Kramár sa obrátil k Jutayovi a prerieknul so smiechom: "Zavoňal vlk baraninu, ide na ňu. Anton a Silvio idú do Oravy, popýtame od nich pas."
"Ak len stojí za prácu. Čo to za jedni?"
"Anton je opatrovník psov, s ktorými na poľovačku chodia; na jar sa ale ufá, že ho pán gróf do Oravy presadí za hradného."
"Ej, to je tiež veľký skok so psa na oravskú korunku! Musíme mu aspoň jeden schod podať, aby si nohy nezlámal. A ten druhý Slivko?"
"Silviom ho volajú. Ten len nedávno zo Zvolena prišiel, ale tým viac smelosti si dovoľuje. Tu hľa za mojím dievčaťom dobre sa nezbesnie."
"No veď ho my skrotíme."
"Nehajte ich mojim rukám, prosím vás," prehodil Javor; "poprobujem, či bysom im sám rady dať vedel."
"Nože ozaj, či si chlap?" rieknul Jutay.
Na dvore už bolo počuť tresk a buchot. "Aporta vino! Janko, to uhorskô," rozliehalo sa po horách. Jutay s Javorom, poobracajúc sa chrbtom do dverí, počali si upíjať medovec.
Vkročili, dnu Taliani. Rojty po pleciach, krátke po kolená nohavice, čižmy žlté svedčily, že sú cudzinci a špatnô lámania slovenčiny ošklivilo ich pred každým Slovákom.
Silvio ledva prah prekročil, už bol pri Ľuboslavke a obyčajným "mia cara Filipka" počal ju po lícach poštipkávať.
Ľuboslavka, ako by nik nebol pri nej, ani neodpovedala, ani sa neobzrela. Silvio počal tuhšie: čo jazykom nevládal, rukama si pomáhal, "mia Filipka, mia Filipka" ustavične vykrikujúc.
"Ale čo bych ja bola vaša Filipka? Menom mojím ma zovte, ak chcete dobre pri mne obstáť!"
"No, no, no, non si! Netrhaj sa, jašterička! Filipka si, Filipka! Nevieš, kto je to? Buzarona maladetta! Vari som ti o nej ešte nerozprával? Počkaj, poviem ti, budeš počúvať!"
Ľuboslavka sa schytila, ale ju Silvio za ruku lapil i musela nevoľky sedieť. "To je, vidíš, tam u nás jedna grossa signora, veľká pani, ako vy voláte, dakedy bola chudobná vdovička, s praním šiat sa živila, ale bola pekná, jaj pekná, ako - ako - ty! Len škoda, vydala sa za jednoho murenino; ten sa teraz do jej krásy nazerá, ako ja do tvojej. No nie si Filipka? Tak ti to meno svedčí!"
"Ďakujem vám za takú Filipku, to tiež musí byť ako druhé vaše ženské."
"Veru za jej vernosť neručím, ale z toho bych ani tebe testimonio nechcel dať. Ha, ha, ha - nošak - čo?"
"Pane, usporte si takých rečí; viete, kde ste?" rozhorlila sa Ľuboslavka.
"Hľa, hľa, akoby sa ti hnevalo, že či viem, kde som? V grófskej krčme, io sono. My Taliani hovorievame, že krčmárska statočnosť a panenská cnosť na tenkej nitke visí - si si, dolcissima!"
Javorovi bolo dosť počúvať. Pozdvihnul sa s lavice, a prikročiac k Talianovi, tak ho zpakruky pľasknul, že ho hneď krú zaliala. Anton, vidiac kamaráta v nešťastí, nehal víno na svojom stolíku, chcel Javorovi to zaucho vrátiť, ale ten stupiac mu obratne na nohu, tak ho v prse búšil, že sa hneď prevalil; jednou nohou mu na prse stúpil, druhou mu hlavu tak skaličil, že hneď dýchať prestal. Silvio to nevidel, lebo sa všetko ako z ihračky stalo, nemo, bez slovíčka. Možno, žeby bol Anton kričal na svojho kamaráta, ale mal chlebom a bryndzou celkom zapchaté ústa, čo len vtedy vypustil, keď to prežrieť v stave nebol.
Keď s tým Javor bol hotový, pristúpil k Silviovi, ktorý utiahnuc sa do kútika a "porco de bacho" ustavične mumľajúc, krú, čo mu cíckom ústami a nosom tiekla, zastával. Lež prišiel rad i naňho. Chytil ho Javor za plecia: "No, ty Slivčeník, či ako ťa volajú, poď za pasy," pri tom ho tak stisknul, že spišťal, ako kacúr keď mu na chvost stupia. Ale sa predsa bál obrátiť, len skrčeno celkom nad zemou hlavu majúc, čakal, čo ďalej bude. Javor so smiechom lapil ho za vlasy, hlavu mu na prse sotil, a malý Silvio väzy vylomil. Čo mu chybelo, to Javor valaškou dovŕšil.
"Aj, tys' dobrý mäsiar," prerieknul celkom spokojne Jutay; "ak nám tak i ďalej pôjde, to nebude mať kto na bráne zatrúbiť, keď sa Donč navráti."
"Chlap si," dodal Kramár. "Čo budeš piť?"
"Najprv týchto odpratajme, potom sa uhostíme." Vyhodil jedného na plece, zavliekol niže krčmy. O chvíľku boli oba zahrabaní - a po hodine bolo zas tak ticho v krčme, akoby sa tam nič neobyčajného nebolo prihodilo. Len malá Ľuboslavka zbľadla, vypustila šitia z ruky, nevedela čo má myslieť, čo má robiť. Bála sa slovka preriecť, bála ľútosť ukázať, keď pri tom otcovu spokojnosť spozorovala.
"Slavka moja, tys' nič nevidela, maj jazyk za zubami," pohrozil jej otec prstom. "Nehovor ani matke o tom nič aspoň do času."