Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

II.

Keď pán Jutay z Turíka vychodil, už bolo hodne do noci. Hviezdičky, ako by sa boly skúpaly vo večerných daždivých oblakoch, svietily jasno i hraly sa po nebeskej oblohe, a chtiac pocestným ešte lepšie chodníky osvietiť, spúšťaly sa dolu ako zlaté pásma. Potok hučal v svojom vzteku, mosty strhnul dolu, akoby nikoho z Turíka vypustiť nechcel; a ten koník tak sa spínal, tak rehtal, ako keby mu ľúto bolo za turíckym obrokom, i ponúkal pána svojho k návratu, a Jutay len potľapkal dlaňou hrivu jeho, popichnul ostrôžkami bok jeho, ukázal mu cestu stranou pravou, i uháňali v nočnom tichu k rozvlnenému Váhu.
Ale pozrimeže už bližšie na toho chýrečného pána Revúc. Videli sme ho už i v Turíku, i teraz ho mesiac objasňuje, povedzme, čo to bola za chlapina. Práve vchodil do tretieho kríža veku svojho, ako Slováci hovoria. Nebol vysoký, ale pekne vyrastený. Jeho reč, jeho chovania svedčily, že vyrástol ako slobodný zeman. Všetky ťahy jeho boly ako dákej panny. Okrúhla tvár, prostý nos, čierne oči, malé pery (gamby) spusteným fúzom ohradené, vlasy dlhé havranné krúžily sa ako stružlinky po obúch stranách tvári troška mužskou líčbou zatiahnutej. To boly ťahy obrazu, aký maliari radi maľujú a ženské vďačne obzerajú. Jeho prísny zrak ukazoval na veľkú odhodlanosť, a zase vľúdnosť jeho zdala sa byť viac výtokom dobrodružstva, ako pachtenia po cti a vysokých hodnostiach. Ducha bol pevného. Vychovaný od otca, ktorý s Matúšom Trenčianskym v užšom spojení žil a v bitke za slobodu pri Rosanovciach padnul, i syn jeho bránil právo potlačených, zastával svojich, a sám smrti a nebezpečenstvu sa nevyhýbajúc, nezľutoval, nesmiloval sa ani nad druhým. Taký bol pán Revúc, takô jeho chovania.
V myšlienkach plávajúc, keď na cestu vyšiel, popustil uzdu koňovi, a tento verný jeho spoločník, znajúc dobre, kade má ísť, nezastal len pri samom Váhu.
Na brehu stála búda z dosák složená. Jutay sa zaradoval, keď videl z ďaleka ešte v nej svetlo. Sišiel s koňa, uviazal ho na blízku vŕbu a sám pristúpil bližšie k oknu. Okolo vatry ležali prievozníci, ktorí si hovorom čas krátili. V kúte pod samými doskami ležal akýsi mních, v očiach jeho veľkosivých odbleskoval sa plameň ohňa rozjatreného; vlasy rozčuchrané a ustavičnô sa premykania prezradzovaly veľkú nevôľu jeho. Keď sa Jutay sblížil, chlapi povstávali, klobúky s hláv posnímali i vľúdne privítali prišlého známeho hosťa. Mních sa strhnul s miesta i pozdravil tiež Jutaya ako dobrý jeho známy; oba títo poslední tešili sa úsmechom, že sa spolu sišli.
"Ja som bol u vás, pane," hovoril mních, "a dozvediac sa, že ste do Turíka odišli, myslel som vás ráno tuná dočkať. Ozaj bych nebol myslel, že sa ešte dnes večer sídeme. Čože za príčina, že ste nevestu tak neskoro opustili?"
"Ticho o tom, velebný otec! Spomienkou na tie veci rozpajedíte ducha už dosť rozdráženého. Už je po všetkom. Ale prisahám Bohu, ktorý ma stvoril" - - i zaťal gamby medzi zuby, pomstu nehajúc na svojom výraze. Prse jeho sa zdvihly a prítomní poľakali sa všetci. Potiahnuc mnícha za ruku, vyviedol ho na šíro pole.
"Blažko, ja som zneuctený! Dobre ste vy prorokoval a ja blázon nechcel som rečiam vašim veriť. Ako ľudia hovorili, že pán Turánsky nechce ma za zaťa mať, vskutku je tak. No ale nič to! Nájdeme ešte cestu, ako sa ja k svojej cti zase dostanem. Znáte čo, otec? Hľaďte daktorú nedeľu k nám prísť, odbavíme služby božie v našej kapličke, a isteže vyvedieme zámeru našu, o ktorej sme už tak dávno hovorievali. Nebojte sa, nebudem mať teraz proti nej nič."
Mních vyjasnil tvár, s milým úsmechom a očima do zeme sklopenýma pokrucoval hlavou, akoby mu to dosť čudno bolo.
Jutay videl, že mu nedôveruje, vzal ruku jeho do dlane svojej i dal mu slovo, hovoriac: "Tu je ruka moja na to. Ako ten Kriváň, nedbajúc nič ani na čas, ani na hromy, ktoré sa na jeho čelo sypú, pevne stojí, vysmievajúc sa všetkým živlom, tak i ja, nedbajúc na nebezpečenstvá, pevne sa opriem a stroskotám všetko, čo mi protivného v cestu sa postaví. Nielen k vám pristupujem vo veci tejto, ale si žiadam, abysme úkol náš čím skorej začali a vyviedli. Uvidíte, že som stály v sľube svojom a hrozný v pomste."
"Nemal som najmenšej pochybnosti o vás, pane," prehovoril zas mních, "lebo som znal vášho otca; duch jeho, ktorý nás na Trenčíne posilňoval, vôľa jeho, ktorá nás rozjatrovala, nemohla v jeho vlastnom dieťati vyhynúť."
"Pousilujem sa, otec, aby sa duch jeho nežaloval na nezdárneho syna. On bojoval za slávu v nádeji, ja budem za ňu bojovať v pomste. Ale, otec, či ste už dáke prípravy porobili? Máme ľudí k tomu?"
"Máme," dosvedčil Blažko, "páni zemänia sú zväčša na našej strane. Ráno pôjdem ešte do Sv. Jána k pánu Bogomírovi, azda i ten k nám pristane -"
"Nie," skočil mu do reči Jutay, "toho nehajte, to bol od maličkosti môj nepriateľ a duša jeho ľahko by zradu ukovala. Radšej Lehockovcov!"
"Aj tí sú naši, i so svojimi chlapmi. Ufám sa, že i vy zo svojich dakoľko privábite."
"Ja za svojich ručím" -
"Nezaručujte sa, pane," chytro povedal Blažko, "žiadnemu sa do srdca nazrieť nemôžeme. Práve v tejto veci by sa nám shovoriť treba bolo. Vy ma chcete mať u seba daktorú nedeľu. Dobre. Dotiaľ zkusujte svojich ľudí, a ku ktorým úplnú dôveru mať budete, privolajte ich potom k sebe. Len Javora nehajte to je dobrá chlapina."
"A silný ako storočný dub; môžem sa pýšiť, to je moja pravá ruka."
"No tak!" prisvedčil velebný mních. "Ja prídem pred tým dňom s dobrými priateľmi, urobíme shodu a pri službách božích ju i ľudu nášmu oznámime. Prídem teda undecima S. Trinitatis, v tú nedeľu po Štefane. No bude tak?"
"Bude!" dosvedčil dôrazne Jutay.
Keď sa zase do búdy navrátili, oheň už zhasínal - chlapi spali. Naši hostia tiež sa uložili na pripravené im podľa možnosti miesta i spali spokojne do bieleho dňa.
Ráno Blažko k Mikulášu, a pán Jutay, keď sa previezol, vyhodil sa na koníka, pobehnul kúštik, zas zastal, obzrel sa ešte raz k Choču, a neviem či za Blažkom pozeral, a či ozaj k Turíku - vzdychnul si, a potom, popichnúc bystrého svojho vraníka, ponáhľal sa do Revúc.