Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

III.

Nový, predtým nevídaný duch sa objavil po údoliach slovenských. Kde prídeš, počuješ o pohyboch Trenčianskych; kde pozrieš, uvidíš namáhanie sa junákov trenčianskych. Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej ľudia slovenskí, ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery a národa.
Ale najväčšmi zo všetkých, ako hviezdy na širokom nebi, sa drží pár mužov, ktorí medzi ľuďmi rodov svojich robia plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji i v bitkách ligotavým svetlom svojím. Poznať ich môžeš ľahko medzi druhými, bo v radosti, vo víťazstve nezjaví sa úsmech, radosť, pohnutie zápalu na ich tvári; v porážke zas, alebo pri vypúšťaní duše a v smrti, alebo nad padlými telami bratov svojich nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú na seba, položia ruku na srdce, ukážu najprv hore prstom do neba, alebo v tú stranu, kde leží Trenčín, a mlčia. Ich tváre a postavy sú ako hlboké nešťastie, ako by z ich pŕs vymrel cit za všetko na svete, len nie za pamiatku svojich hlbokých bolestí, ktorých srdce nič iného nepreniká, len túžba za slobodou, za vydobudnutím práva. A často na poli bitky, kde ich zástupy, návalom nepriateľským prelomené, ustupovaly a v neporiadku utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko mužov, ktorí sa už po zraku poznali a v najväčšej tichosti bojovali bez všetkého znaku bojazlivosti pred smrťou alebo nebezpečenstvom, tak dlho, až zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom na nepriateľov. Často sa stávalo, že ľudia, proti nim bojovavší, zhliadnuc sa v zrkadle ich duší, ich tvárí, ani nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole bitky.-
Už je viacej nie tajomstvom, čo sú to za mužovia, už i jedna i druhá strana vedela, že je to spolok "bratov slovenských". Od vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch, o ich kamenno- tvrdých tvárach, o ich podujatiach; ale medzi všetkými si ľud najviac rozpráva o mládencovi, ktorý medzi spojencami svojimi najviac vyniká, a krik "Stanko, Stanko!" v bojoch väčších i menších čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov, ktorí, tými slovami, ako by železom odetí, vystupovali, i na jeho nepriateľov, ktorí, počujúc to meno, sa obzerali, od ktorej strany ide Stanislav. O nedlhú chvíľu sa stal vodcom "bratov slovenských", a starešinstvo, na Trenčíne sediace, s ľúbosťou pozeralo na svojho junáka, od neho čakajúc lepšiu budúcnosť rodov slovenských. A Stanislav od časov vstúpenia svojho do spolku "bratov slovenských" vedie si vážne, cit mužskosti a statočnosti vlastnej obtočuje jeho vysoké mladistvé čelo, tvár jeho je zrkadlom prísnosti, ktorá tak pekne svedčí pozoru mladému, keď sa ňou vyráža pohnutie srdca, vekom ešte neotupeného, za veci veľké, krásne. Ďorď Trenčiansky, ktorý býval i v rade, i na boli bitky vodcom, padol v bitke, a na jeho miesto je Sviatoš vyvolený za pána Trenčína a Stanislav za vojvodcu. Od tej doby málo vídať Stanislava zamysleného; tvár jeho horí, keď sa vidí zoči- voči s nepriateľmi. On je jediný medzi známymi bratmi slovenskými, ktorého líca zahoria ohňom v rozličných obratoch šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni na koníku, vyťahuje krk dohora a ako veštec pozerá dokola hádajúc, kde treba pomôcť, kde treba silu obrátiť, i oko jeho sa tak namáha ako ruka nepriateľa skoliť, i tvár, do ktorej krv udrela, i vydychovanie prudké svedčí o namáhaní jeho celej duše.
On očistil celú dolinu Považskú od Trenčína až po Dunaj od nepriateľov, a všadiaľ svitajú nádeje oslobodenia - nového žitia; len Dlugoš na Beckove ešte stojí, privinujúc k sebe ostatky svojich verných a ostatky pohanských bojovníkov, ktorých mu na pomoc poslali siedmi vodcovia, dolu po Uhorsku a Bulharsku panstvo svoje rozširujúci. Sviatoslav myslel, aby sa najprv všetko spojenie Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho syn, dumne pozerajúc s túžbou nekonečnou hore tou peknou, krásnou dolinou Váhu, kráča si na koníku ku Beckovu - za ním jeho spojenci.
Málo ich všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor rozviať môže do všetkých uhlov sveta, ale srdce v ich prsiach je hrdinské, dumné. Dlugoš poznal zástavu červeno- bielu, poznal i nenávidený dvojitý kríž, nad ňou sa vypínajúci, i videl, že jeho sily zničiť môžu pod zámkom jeho sa rozprestierajúcich spojencov Stanislava, a v dychtivosti náruživej, i v hneve nad panovaním kríža v tom okolí, nad ktorým Beckov vojvodil, sobral svoje sily v čas nočný, preplavil sa na pltiach potíšku na druhú stranu, a ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo na dve odporné strany, ktoré maly rozhodnúť osudy budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie od Trenčína, ale teraz, vidiac rútiaceho sa nepriateľa, dal zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno- biela zástava si zaihrala v povetrí a kríž, nad ňou sa vypínajúci, tíško pozeral Považskou dolinou, ako by dával požehnanie verným svojim.
I stal sa krik. Rady Stanislavove zvučaly tichým, tajomno- tichým šumotom; títo pozerali smutne, na tvárach tamtých ani smútku, ani ohňa radosti spozorovať nemožno - i hýbu sa napredok ako posvätenci smrti, ktorí znajú žiť, ale aj umierať. Ľudstvo Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá teraz v šialenosti svojej len z obyčaje bojuje, lebo to bolo zákonom bratstva slovenského, nijakej moci neustupovať.
I bol útok prvý, i bol útok druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol od skalistých pŕs trenčianskych junákov, ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska o jedinký končiar z mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch po širošírej hladine. A teraz znovu letí konníctvo odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych obtáča. Vtom z prostriedku vznesie dohora hlavu Stanislav, pozerá po svojich a volá "Za mnou!" i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad hlavou, až zahviždí v povetrí, ako by ju pálil bozk vychádzajúceho slnca, ktoré sa na nej odráža, a pekne-krásne utichuje krik na odpornej strane, lebo nemá kedy hlasmi hrdinnosť svoju ukazovať, keď zbroj ostrá, ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža kopije, i tisne vojsko, že nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať strely do pŕs Trenčianskych.
A kdeže sú tie veľké vlny vojska Dlugošovho? Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca pozerá zpod šedivého obočia okom vpadnutým smutne dookola, lebo jeho ľudia ho opustili, a on je v nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských, ale radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako obyčajne po víťazstve.
Stanislav dal zatrúbiť a na svojom koni popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel k Beckovu. Vrátnik nespúšťal mosta dolu.
"Dlugoš," ozve sa Stanislav, "káž most dolu spúšťať!"
Dlugoš neodpovedal.
"Dlugoš, ak ti je život milý, dávaj most dolu spúšťať!"
Zas neodpovedal.
"Ešte raz ti povedám: si v moci našej, rob, čo ti kážem - nečakaj súdu na Trenčíne!"
A Dlugoš, pozdvihnúc oči dohora, bez slova a odpovede chytil do ruky striebornú trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil po svojom spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov stúpal hore na zámok, zapichnúc na jeho vrcholku červeno-bielu zástavu s dvojitým krížom, ktorý vzbudzoval nádej v srdciach veriacich.

IV.

Na Beckove slávny súd. Stanislav sedí na povýšenom mieste, pri ňom ostatní jeho priatelia a pred nimi starý Dlugoš. Oslobodili mu sputnaté údy.
"Dlugoš," ozve sa Stanislav, "už je koniec tvojmu hospodáreniu, už prestane zlopovestné zúrenie tvoje proti vlastnej krvi. Pokor sa Bohu a ľutuj hriechy svoje!"
"Hračky detinské," usmievajúc sa vypovie starec. "Ty ma chceš súdiť, a brada tvoja sotva obronieva; ty ma chceš učiť pokoriť sa Bohu, ktorého neznám, ktorému sa modliť ma ani králi, ani búrky mnohých rokov prinútiť nemohli?!"
"Nerúhaj sa, bo si už jednou nohou v hrobe a treba ti milosti božej, lebo si zradil krv vlastnú a pomáhals' ju potokmi vylievať, pomáhals' jarmo uvaľovať na ľud vlastný, ako raňajšia zora čistý, ako prvý kvet jari nevinný!"
"Nebuď taký náhly v súde, mladý panáčko, a neposudzuj tak zľahka viny iných ľudí. Ja som zradil ľudí, vás, pomáhal som na vás váľať jarmo, ale vy ste zradili bohov svojich, ktorí vás od počiatku ochraňovali a ktorí vám vždy na pomoci boli, kým ste vy ich nezradili, nezanechali, nezváľali, im sa nerúhali. Ktože je príčina vášho pádu, mladý panáčko? Vy sami, bo ste sa odrodili od otcov svojich i od ich svätostí, zlorečili ste tomu, čo oni vzývali, nohami ste šliapali ich nebo, ich potechu v starostiach, ich radosť v šťastí - a tak kto vás zradil, nezradil ani otcov svojich, ani krv svoju, lebo vy ste nie krv z ich krvi. Vy ste pokolenie odrodené, odštiepené. A že sme sa my s cudzími spojili? Oj, keď vám je ťažko teraz znášať utlačovanie, nám bolo ťažšie spojovať sa s cudzími. Ale musíš vedieť, že pomsta je sladká bohom - a pomsta tá sa vyplnila, a my sme šťastní, že sme to urobili. Teraz si plačte, vzdychajte, my sa vám smejeme, i bohovia sa vám smejú, bo keď ste nad tými, čo vás za toľko sto rokov chránili, ľútosti nemali, i oni vás zatratili naveky, a vy budete zatratení, budete opustení od celého sveta, budete opovrhnutí a potupení od všetkých národov až do skonania sveta, a duše synov vašich i s tisícerom pokolení budú vás preklínať, že ste ich vy zatratili naveky, že ste im vy požehnanie otcov zapredali, i budú sa im kálať srdcia, bude myseľ ich v zúfalstvo pohrúžená, a vy sa budete dívať na ich muky, na ich daromné sa namáhanie. To je vôľa bohov - a ty čo chceš odo mňa?"
A mužovia okolo Stanislava mlčia, trasú sa pred kliatbou starcovou, tí, ktorí takí nepohnutí, takí necitliví sa v smrti ukazovali. Zdá sa, ako by sa v tom jednom človeku šťastná predošlosť ozývala k synom nešťastlivým. A Dlugoš zakrútil okom a zase sa usmial nad tým mlčaním.
Stanislav vydýchnuc si povedal: "Mlč, starec šialený! Tvoje slová pália duše naše ako hady jedom svojím. Otcovia naši chcú len šťastie synom svojim, a tys' pomáhal uvaľovať na nich všetku zlosť sveta, i prekliaty si od otcov našich!"
"O tom pozdejšie, mladý šuhaj!"
"Dlugoš, pokor sa dobrovoľne moci trenčianskej!"
"Ja neuznávam nijakej moci, nijakého víťaza! Čo som robil, to som robil; nepotrebujem nikomu počty skladať. Rob so mnou, čo chceš."
"Ja nič iné nechcem, len aby si uznal vinu svoju a dobrovoľne priviedol spojencov svojich k tomu, aby, zanechajúc cudzích, k svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže."
Dlugoš s úsmechom zamumlal: "Nespomôže, pravdaže, nespomôže," a pozdvihnúc hlavu, riekol: "Rob, čo chceš; ja neodpovedám na žiadosti tvoje, a spojenci moji," a vtom pokrčil plecom, "tí nech robia podľa vôle svojej."
Stanislav smraštil obrvy, hnev šľachetný mu vystúpil na tvár a žily osinely na čele i vírily sa na priezračnej koži, oči sa skryly pod stiahnuté obočia, takže len dva blesky ako žihadlá z nich padaly na Dlugoša, tvár sa potrhávala náruživým pohnutím, ruka sa pozdvihla a cez pery sa mu vykradlo prísne slovo: "Sviažte ho - a hneď s nim na Trenčín!"
A ako začal tie slová vyhovárať, otvorily sa dvere - a dievčina krásna ako obraz oka božieho, krásneho slnca, objavila sa na prahu paloty, pozrela veľkým uslzeným okom svojím dookola, počula tichý, nenáruživý, ale prísny, až dušu párajúci hlas Stanislava, skríkla a ako splašená srna letela do náručia otca svojho, i útlym, snehovým ramenom svojím odhŕňala ozbrojených mužov, Dlugoša pojímajúcich. Dlugoš ovesil hlavu a začal sa triasť na celom tele; Stanislavova tvár sa vyhladila, obledla, oko stĺpkom spočinulo na krásnej devici, ktorá v zarmútenosti svojej bola ako obraz utrpenia a tým samým dostávala nadľudskú krásotu. Milena pozdvihla oko, i premerala Stanislava od hlavy do päty v jednom okamžení, a pritú1iac sa k otcovi Dlugošovi, povedala ako by pošepky: "Otec môj, čo ti je?"
"Čo mi je, dieťa moje?" povie hlasom pevným. "Chcú ma nútiť pokoriť sa bohom cudzím, chcú ma nútiť vyzradiť spojencov mojich a chcú ma odviesť preč od teba, ty ruža staroby mojej, abys' i ty nevinná zahynula a padla v obeť náruživostiam ľudským!"
A Milena, počujúc slová jeho, nezaplakala ako ženská, ktorá, uchvátená prvým pocitom a bolesťou, si rady dať nevie, nestratila smelosti, ale, ako by nekonečnou dôverou sama k sebe, k celému svetu naplnená, ostala spokojnou, pohliadla na Stanislava a hlasom tichým povedala otcovi svojmu: "Neboj sa, otec môj, nič sa ti nestane. Pozri len na toho mládenca, pred ktorým stojíš, a poznáš, že srdce jeho nie je tvrdé, tvár jeho je pekná, junácka, a nie je schopná nízkosti - a nízkosť je s nešťastlivými ukrutne si zahrávať."
"Daj pokoj, dieťa moje!" odvetí Dlugoš. "Oni žiadajú zhubu moju..."
"Len pokorenie a kajúcnosť žiadame, starec pyšný!" zavolá Stanislav.
"Vďaka, vďaka ti!" zavolá vo vytržení Milena. "Znám ja, že tvoje oko, z ktorého veľkomyseľnosť žiari, vie čítať v duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie."
Po tomto, obrátiac sa k otcovi, povie: "Otec, poddaj sa, zanechaj sny mámivé, zanechaj tvrdosť svoju, veď ti jej viac netreba. Pôjdeme, chytiac sa za ruky, ta, kde nás slnce božie zavedie, kde nás nedostihne ruka nepriateľská, kde budeme pokojne žiť a zabúdať na všetky starosti sveta."
"Nemýľ sa, dievčina!" vypovie Stanislav. "Tvoj otec musí napraviť, čo v živote svojom pokazil, on musí pomáhať liečiť rany, ktoré ľudu vlastnému zadával cez také mnohé roky!"
Ale Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: "Ty znáš lásku, mladý človeče: veď si mal otca i matku; a kvôli mojej láske k starému otcovi ho prepustíš - a on vám nič viac neuškodí z lásky ku mne. Však cítiš i ty..."
Stanislav sa odvrátil a odpovedal: "Nehovor mi o tom."
"Ale ťa smiem prosiť o milosť, smiem dúfať, hľadiac do tváre tvojej, že nezatratíš ľúbosť dieťaťa ku svojmu roditeľovi!"
"Nech sa pokorí a zmaže vinu svoju!"
A starý Dlugoš, ktorý sa od počiatku, ako ho mali ešte dnes odvádzať na Trenčín, zachmúril, teraz pomaly k sebe prichádzať začína i vypovie: "Dobre, nie tebe, ale tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem žiadostiam tvojim - ale mi daj len jeden deň na premyslenie; môže byť, že skloním krk svoj pred Bohom tvojím, možno, že zradím spojencov svojich - a môžbyť, že radšej zahyniem, ako by to urobil! Ale daj mi deň na premyslenie, nechaj ma slobodného do toho času na Beckove."
"Urob mu to, urob mu to, keď nie preňho, mne kvôli, mládenec jarý!" zodvihnúc ruky, pýtala Milena Stanislava.
"Nech sa vám stane!" bola odpoveď.
Búrlivá, čierna noc nastala po bitke i po súde beckovskom; vietor hvižďal v oblokoch stien zámkových i zavýjal divými hlasmi v susedných horách, a bujná, neukrotená obrazotvornosť mládencova divné si maľovala obrazy. Duša, bojom naplnená, sama v sebe bojujúca, tmavé nepojaté túžby v skrytosti pŕs svojich chovajúca, zdala sa počuť hneď brinkot zbrane, hneď víťazné, hneď žalostné volanie, i hneď zas kliatby najsvätejších vecí. Stanislav leží na posteli, kožami zveri divej pokrytej, a líce jeho horí, blesk lampy, ktorá na stole horí, blyskot očú jeho preráža; hneď vstane a počúva, ako by počul hlasy, o pomoc volajúce, a brinkot zbrane; hneď zasa si líha, mysliac, že je to len výtvor pobúrených smyslov. Ale zrazu zajajká niekto pri dverách, búcha, búcha na ne i volá: "Otvor, otvor, skoro, skoro!"
Ako splašený jeleň skočil Stanislav ku dverám, otvoril ich - a Milena, celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: "Skoro, poď, utekaj, zle s tebou tu i s ľuďmi tvojimi! Skoro, skoro, už sa sem valia!"
"Čo ti je, deva pobúrená? Stanislav sa nebojí nebezpečenstva! Čo je zle s ľuďmi mojimi?"
"Môj otec dnes naschvál bitku prehral, aby vás prilúdil na Beckov; teraz tajnými, vám neznámymi vchodmi priš1i jeho spojenci hore a vraždia ľudí tvojich i tešia sa na smrť tvoju!"
Stanislav neobledol, nezatriasol sa strachom, neponáhľal sa utekať, ale, skrižujúc ruky na prsiach, oprel zrak svoj na tvár dievčiny, pokýval hlavou a zasmial sa smiechom šialenca volajúc: "Ha, a ty ma chceš vyslobodiť? Ty, čo si pomáhala oslobodiť otca svojho, aby si nás uvrhla do záhuby?"
A potom, vzdychnúc bolestným hlasom a päsťami si tvár prikrývajúc, vypovedal: "Och, kebys' vedela, čo zahynie s pádom naším, koľko století to nevystaví, čo táto chvíľa znivočila!"
A zatým, strhnúc so stola svoj široký meč, úsmešným hlasom rečie: "No, poď, abys' mala zásluhu u otca, že si ty vydala smrti nádeju Slovenska!"
"Stanislav, Stanislav! Ja som neznala o úmysloch otca, a bohovia vidia, že by som, zhliadnuc raz teba, nebola ani slova na jeho oslobodenie povedala, bo nízkosť nenávidím; bohovia vidia, že by som na teba požehnanie celého sveta vyliala."
A potom, kŕčovite sa ovesiac na ruky jeho, schytila lampu so stola a ťahala ho silou von.
"Poď, poď - počuješ tie zvuky, počuješ? Už sa sem hrnú - počuješ ich kriky? Skoro, skoro; keď ty zahynieš - zahynie i Milena."
A Stanislav, bolesťou nad stavom svojím premožený, dal sa viesť, až prišli k otvoru tajnému. Tu vtislo dievča lampu do rúk jeho, a on, ofúknutý studeným povetrím temnej chodby, po prvý raz sa spamätal, a vidiac skutočnosť, uhliadnuc pred sebou trasúcu sa pannu, podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným pozorom a vypovedal: "S Bohom ostaň, ty ruža sveta tohto; Boh ťa zachovaj takú čistú, takú nevinnú, takú krásnu na dlhé roky! A keď kedy žalostné, smutné myšlienky preniknú prsia tvoje, rozpamätaj sa na Stanislava!"
A tým zmizol.