Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Hore háj, dolu háj, pod hájom studničky,
koho hlávka bolí, napi sa vodičky.
Nad nimi dievčina vodičku by pila -
lež sa tá vodička studená zmútila:
"Vodička, vodička, nože sa usadni,
hlávočka boľavá, nože mi ochladni! -
Kebys' sa, vodička zmútená, usadla,
ver' by mi aj hlávka boľavá ochladla,
ale sa vodička len mútnejšie valí
a tá moja hlávka ohnivejšie páli."
Hora mi je hora, i zdola i zhora,
ak by kvet zalúčil do prostriedku mora.
Ešte sa ten kvietok na vrch vymorduje
a tou šírou vodou ku brehu pripluje,
pripluje, pripluje ako tá kačička -
a ja tu zahyniem bez cesty, chodníčka.
Zahyniem, zahyniem ako makový kvet,
nezná ma, predsa ma naháňa biedny svet!
Ruža som ja, ruža, zoravá ružička,
čo na ňu neprší dážď ani rosička,
čo ju nezohrialo slniečko ani raz,
slniečko ani raz, štípe ju zimný mráz,
zimný mráz ju štípe, vietor vzteklý kníše,
lístky zamrznuté, kvietky opŕchnuté!"
Neplač, dievča, neplač, veď azdaj nemáš zač,
slzy nevylievaj, radšej si zaspievaj!
"Spievam si ja, spievam, smutná moj' pesnička
ak na suchej skale tá suchá trávička.
Tá suchá trávička vždy jednak šuchoce,
to žiaľne srdiečko vždy smutne tlkoce!
Keď si ja aj spievam v očkách mi slzička,
oj, tá mi splakuje moje bledé líčka!
Zaspievam, zaspievam, horko - neveselo!
Srdiečko sa mece, vari by von chcelo?
Chcelo by, chcelo by na zelenú lúčku -
buďže, ty srdiečko, len raz potichučku!"
Zasiali fialku do hustej tŕniny,
do hustej tŕniny, do tvrdej skaliny.
Načo ste ju, ľudia, načo ta zasiali
do tých hustých tŕňov na tie tvrdé skaly?!
Či už nieto miesta v tej ostatnej hriadke,
v tej ostatnej hriadke, vo vašej záhradke?
Či už nieto miesta na svete iného,
že ste ju hodili do tŕňa hustého?
Keď aj skáľa zmäkne, tŕňa ju zadusí:
prečože tak márne tu zahynúť musí?
Načože ju, ľudia, nadarmo sejete,
keď jej útle kvietky voňati nechcete?
Fialôčka rastie, nevidí tŕninu -
už sa tie jej púčky mladušké rozvinú.
Fialka úbohá, nerozrastajže sa,
nerozrastajže sa, nerozvíjajže sa -
bo ti konáriky tŕne dopichajú,
lístky roztrhajú, kvietky rozstrapkajú!
Fialka len rastie - ach, beda, prebeda!
Čo je raz súdené, to sa zmeniť nedá!
Kvietočky jej vädnú, lístočky padajú -
viacej ľudia zlosti, ak ľútosti majú.
Nespievaj, nespievaj! dosť už žiaľu bolo,
aleže sa obzri, dušička, okolo!
Dievča sa obzrelo, šuhajka zazrelo -
od veľkej žalosti srdce jej zamdlelo,
srdiečko zamdlelo, líčko ozemnelo -
a očko splakalo, šuhajka vítalo.
Šuhajka vítalo sladkými slzami
a on ho uvítal svojimi iskrami,
lesklými iskrami vyjasnil to očko,
svojimi prsami prebudil srdiečko. -
Srdiečko prebudil vriacimi prsami,
líčko vymaľoval sladkými ústami. -
Zaspievaj si, dieťa, prišiel brat zo sveta,
zaspievaj pred svetom, nakoj sa ozovie,
veď je spev jedinké potešenie tvoje!
Zaspievam, zaspievam, otvorím ústičká,
nech sa on vyleje z mojeho srdiečka,
z mojeho srdiečka, zbitého bôľami
ako zo studničky, zabitej skalami.
Keď skalu vytrhnú, vodička vyskočí,
šíro sa rozleje, po tichej úboči.
Fialôčka mladá v hustom tŕní vädne,
nie jeden kvietoček zvädlý z nej odpadne -
ten vietor ňou hádže po ostrej tŕnine,
ej, kedy už, kedy tá múka pominie.
Nevädni, fialka, celky bez nádeje,
vetríčok tichučko ponad teba veje. -
Nešumie to vietor, lež to orol letí -
orlíčok mladušký obráni tvoj' kvety!
Rozdrúzgal tŕninu, nahrabkal zemôčku,
tak si on potešil svoju fialôčku.
Orlík ju zastáva hustými krídlami
pred tým prudkým dažďom, pred hrádom, víchrami!
Hlboká je voda naprostred Dunaju,
čo Pán Boh usúdil, to ľudia neznajú -.