Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• ukážka
• Nikola Šuhaj lúpežník je baladický príbeh zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý rozpráva o "nezraniteľnom lúpežníkovi", ktorý bohatým bral a chudobným dával
• kniha je baladickým príbehom životnej púti podkarpatského zbojníka a horala, pripútaného k rodnému kraju; na zbojnícke chodníky je vyhnaný biedou, stáva sa hrdinom, ktorý bohatým berie a chudobným dáva; nakoniec Nikola hynie zradou tých, ktorým preukázal toľko dobrého, ale naďalej žije v povestiach a piesňach svojho ľudu

Koliba nad Holjatýnom

Keď pisateľ tohto rozprávania zhľadával v domovine Nikolu Šuhaja príbehy o tomto nezraniteľnom junákovi, čo bohatým bral a chudobným dával a ktorý nikdy nikoho nezabil, iba ak v sebaobrane či zo spravodlivej pomsty, nemal po svedectvách toľkých vážených a dôveryhodných ľudí žiadnu príčinu neveriť, že Šuhajovu nezraniteľnosť spôsobila zelená ratoliestka, ktorou mávajúc, odháňal četnícke strely ako hospodár v júlový deň rojace sa včely.

***

"Nie," vravel mi pastier na polonine nad Holjatýnom, "ľudia to hovoria, ale bolo to ináč."
A zatiaľ, čo si nad ohňom opekal plávku nastoknutú na vetvičke rakyty, rozprával mi onú osudnú udalosť, čo určila život Nikolu Šuhaja lúpežníka - príbeh viac hoden rozprávania za zimných večerov v chyžiach pri plameňoch bukových polien, než ten o zelenej ratoliestke! Hoden rozprávania! Lebo len tento jediný výraz možno použiť právom, hoci sa vnucujú div a zázrak. No tie sú vzaté z názvoslovia kresťanského a znamenajú vec výnimočnú a takú, ktorej sa treba diviť. Tu sa však nedejú veci výnimočné a netreba sa diviť ničomu. Źe v júli zreje obilie a v auguste konope je rovnako známe, ako že v kukurici žijú dobré víly mavky a pri bahnitých potokoch zlé rusalky. A že človek utonie, ak pri plavení dreva spadne z plte do rozvodnenej Tereble, je rovnako zrejmé, ako že zošalie, ak vkročí na miesto, kam bosorka vyliala zvyšok nečistého odvaru svojich bylín.
Holjatýnsky pastier začal príbeh Nikolu Šuhaja rozprávať v kruhu pastierov dobytka pri ohni, čo blčal vysoko k večernej oblohe, no dokončil ho na sene v tme koliby, lebo sa spustil dážď, mierny a vlahý, aké bývajú na začiatku júla.
Pastieri dofajčili svoje fajky s hrotitým mosadzným víčkom a v spánku oddychovali, na strechu bubnoval dážď, a za drevenou priečkou, kde spal dobytok, sa raz z toho, raz z onoho kúta ozvalo slabé zacenganie, slabunké a jemné, ako keď pramienok vody preskakuje okruhliak. To zvieratá vo sne chvíľami pohli hlavami a srdce zvonka na ich šijách ticho zavadilo o kovovú stenu. A tento zvuk, taký tajomný, dával farbu celej noci, lebo vzbudzoval zdanie, že sa tam z kúta do kúta ktosi zakráda, tajne načúva a ticho pritakáva. Tu je teda ten macbethovský príbeh o nezraniteľnom Šuhajovi, o lúpežníkovi Nikolovi Šuhajovi, čo bohatým bral a chudobným dával, a nikdy nikoho nezabil, iba ak v sebaobrane alebo zo spravodlivej pomsty. Lebo to sú cnosti všetkých zbojníkov celého sveta v krajinách, kde ešte vedia milovať lúpežníkov a ctiť ich ako národných hrdinov.
Stalo sa to za vojny na neznámom mieste neďaleko bojového frontu, kde sa týždne potĺkajú vojaci-ulievači, schovávajú sa pred poľnými žandármi a klamú ľuďom päťdesiatehodruhého pluku, že hľadajú dvadsiatyšiesty, a tým zas, že osemdesiatypiaty, balašagyarmatský. A k tomu patril aj Šuhaj a jeho kamarát, sedmohradský Nemec, strojník. Obaja sa vtedy ukrývali v chyži akejsi ruskej baby. Baba bola škaredá a jej chyža, utľapkaná z blata a s vysokou slamenou strechou, sa podobala smržu (smrčok), čo z čista jasna vystupuje z roviny, či skôr šišatému klobúku, pod ktorým je schované nečisté vajce, z ktorého sa jakživ nič poriadne nevyliahne. Mala dve dcéry, hlúpe, vlasaté, s nohami doštípanými od bĺch. Ale bolo to na samote, a pretože sa vojaci málo zaoberajú úvahami o kráse, a veľa tým, ako sa čo najlepšie zabaviť medzi dvoma výbuchmi granátov, tak si s dievčatami začali. Chodili s nimi pásť kravy a do jelšia na drevo, a v noci za nimi liezli po rebríčku do podkrovia.
"Ty, Rusín," vraví raz pri večeri baba Nikolovi, "ty budeš slávnym mužom svojej krajiny, budú sa ťa báť vojská i generáli," a naberala pritom zo spoločnej misy kolieska kvasených uhoriek s cibuľou, a vravela to tak, akoby hovorila o zákolesníku či o doškách na strechu. "Chcem, aby si si vzal moju dcéru Vasju."
Bodaj si oslepla, pomyslel si Šuhaj, vie teda všetko, to je mrzuté. Ale povedal: "Čože by nie?!" A potom, chytajúc sa poslednej nádeje: "A čo, ak ma zajtra zastrelia?"
Baba nič.
"A ty, Nemec," vraví, keď polkla sústo, "sa staneš najbohatším mužom svojej krajiny. Chcem, aby si si vzal moju dcéru Jevku."
"No!" povedal Nemec. "Len či z toho vyviaznem živý." A tiež na ňom bolo vidieť, že sú mu také reči milé ako osina v oku.
Rozumie sa, že vojakov ani nenapadlo sa s dcérami ženiť. Nikola už vtedy mal rád Eržiku, a aj Nemec mal doma dievča. Chceli sa len ulievať, mať sa dobre, a baba im dopriavala.
Bolo im odrazu pri večeri hrozne protivne. Jevka plnými ústami chrúmala uhorky s cibuľou a Vasja sa držadlom drevenej lyžice škrabala na zátylku, naháňajúc tam pod vrkočom nejakú voš.
"Ale ak ste ma oklamali, trikrát, sedemkrát vám beda," dodala baba, a to prekliatie bolo o to horšie, že ho vyslovila akoby ľahostajne a že sa pri ňom oči baby dívali cez vojakov na stenu povaly.
"Čožeby?" zabručal Nemec, ale len tak, že sa slušalo, aby čosi také povedal.
Ale na Šuhaja to ticho a podvečerný súmrak podivne siahli. Akoby ďaleko odtiaľ, nad jeho domovinou, niekto vyrezal kus ovzdušia a preniesol ho sem nad chyžu s vysokou slamenou strechou, a tam doma zostal kus prázdneho priestoru, bludné miesto v pralese, kade budú márne blúdiť medveď, jeleň i človek. Zreteľne cítil vôňu tlenia a živice, ako sem súčasne s tichom a súmrakom vnikali malými okienkami.
"Dajte mi svoje plecháče!" povedala baba.
S vojenskými miskami odišla a vrátila sa s nejakým odvarom.
"Vypite to!"
Nebolo to ani horké, ani sladké, ani dobré, ani zlé.
"Teraz sa vás nedotkne žiadna strela. Ani z pušky, ani z pištole, ani z dela, ani z guľometu."
Vyzeralo to ako obrad. Nikolu slabo zasvrbelo v chrbte.
Toho večera išli spať skoro. A tej noci k dievkam do podkrovia neliezli, len sa pred spaním v stodôlke na sene veľa zhovárali.
Aky nezmysel! Hneval sa Nemec. Či si naozaj myslí, že ich na takéto somariny nachytá? To nech si rozpráva hlúpym babám ako je sama, a nie starým vojakom. Má na seba poriadnu zlosť, že sa nechal tým nečakaným prekvapiť, že babe nepovedal svoju mienku a že to svinstvo vôbec pil. A treba povedať, že sa vskutku hneval, napriek tomu, či azda práve preto, že ho kdesi vnútri obťažoval hlas snažiaci sa mu našepkávať, že by predsa len bolo dobré, keby to bola pravda.
"Ujdime!" povedal Šuhaj.
Dobre! O pár dní môžu vypadnúť! Potrebujú tak oni babu!
Tých pár dní sa však poriadne pretiahlo. Tu bol pokoj a mier. Akoby žili sto míľ a sto rokov od vojny. Celý čas sem nikto neprišiel, a do štekotu ruských guľometov a blýskavíc ruských šrapnelov sa im nechcelo. Krásne bezpečie, zo všetkého najvzácnejšie, im stálo aj za zlé svedomie. Zase chodili s dcérami pásť kravy a do jelšín na raždie.
Až raz, skoro zrána, boli obaja na dvore. Nikola orezával a strúhal smrekovú haluz babe na hrablicu, Nemec sedel na zemi, opieral sa o prútený plot a hral na fúkaciu harmoniku. Z chyže vyšla baba, pristavila si k stodôlke rebrík a liezla po čosi do podkrovia. Vtom zadul vietor babe rovno pod sukne a celú ju obnažil. A ukázalo sa čosi veľmi podivné. Babina kostrč bola predĺžená a porastená srsťou. Ako kozí chvost.
Nemec, hlúpy Nemec, čo pozná len svoje stroje a svoje číselká, nič nevie a ničomu neverí, sa dal do hurónskeho smiechu.
Ale Šuhaj sa zarazil, lebo Nikola Šuhaj bol z Podkarpatska, a tam ešte žije Boh. A Nikola bol z kraja Oleksu Dovbuša, slávneho zbojníka Oleksu Dovbuša, ktorý sedem rokov so siedmimi stovkami chlapcov bojoval po krajine, bohatým bral a chudobným dával, a ktorého nemohli zraniť, iba ak striebornou guľkou, nad ktorou, skrytou v zrne jarnej pšenice, bolo odslúžených dvanásť omší. Nikola Šuhaj hneď vedel, že pred ním na rebríku stojí baba jaga, bosorka, povitrula, čarodejnica.
"Ublíži nám. Zabijeme ju," šepkal.
"Eh! Načo?" mávol rukou Nemec.
Ale vojakom na nejakom babskom živote nezáleží. Nazabíjali sa sami dosť a zabitých kamarátov už tiež videli až-až. Prečo nespraviť kamarátovi niečo k vôli? Najmä, ak s ňou má človek ešte nevybavený účet za to, že beztrestne útočila na jeho ľudský rozum?!
Keď nasledujúce ráno šla baba do stodôlky, utĺkli ju drúkmi a ušli.
Nejaký čas sa ešte túlali krajom, potom sa vrátili k svojmu pluku. K osemdesiatemupiatemu, balašagyarmatskému.
Zase strieľali, zase odnášali ranených na obväzisko a mŕtvych do šachiet, zase čuchali pripálenú vôňu zákopov a zase sa im žalúdky zvierali hladom. A zas, ako všetci poriadni vojaci, túžili po nejakom čistom priestrele, čo by im veľmi neublížil a pomohol im, ak už nie domov, tak aspoň na pár mesiacov za front. Že kedy bola nejaká baba, nejaká Jevka a Vasja, na to už dávno nemysleli.
Stalo sa, že náhodou práve oni dvaja hliadkovali v starom dubovom lese. Bolo to trikrát dvadsaťštyri hodín po pekelnom dni. Celé štyri hodiny revali delá, všetko bolo jednou bielou tmou dymu a zvíreného piesku, v ktorom blýskali ohne, tri útoky ruskej pechoty a jeden protiútok, tiel bolo na vozy, a keď bolo po všetkom, nebolo už ani síl si vydýchnuť, že z toho človek vyviazol so zdravými hnátmi. Teraz, po troch dňoch ticha, nasvedčoval nekľud tam naproti i prípravy vo vlastných zákopoch, že tanec začne znova. Schovať sa? Kam? Ujsť? Zo zákopov to už nejde. A do zajatia? Ani za boha!
"Ty, Šuhaj," vraví Nemec, ako tak kráčali medzi riedkymi kmeňmi, natiahol ľavú ruku, obrátil ju dlaňou nahor a zase preklopil späť, "už toho tu mám po krk. Nestrelil by si ma?" S takou vecou sa treba obrátiť na kamaráta, sám si to človek urobí len ťažko, iba ak cez bochníček chleba, ktorý zachytí zrnká prachu, ktoré by ináč spálili okraj rany a priviedli ho pred vojenský súd.
"Ty naozaj chceš?"
"Chcem."
Šuhaj mlčky prikývol.
Nemec priložil chrbát ruky na dubový kmeň a jeho biela dlaň vyzerala ako papierový terčík, do ktorého sa v škole učia strieľať vojaci.
Šuhaj pár krokov poodstúpil, namieril a tresol výstrel.
Uaaáá! zrevala vydesene dúbrava.
Kmene si rýchle prehadzovali silnú ranu, až ju vyhodili do roviny, kde doznela.
Vojaci na seba hľadeli trochu vyjavene.
Čo sa to stalo? ...
Rana šla mimo.
"Čo robíš?" hneval i čudoval sa Nemec.
Ale Šuhaj neodvetil, lebo v tej chvíli sa na zem znieslo čosi ohromné. Čosi, čo nemalo mena, lebo to bolo z iného sveta. Všetko naokolo stíchlo ako pod dotykom smrti a veci stratili farby. Nikolu Šuhaja premkla veľká hrôza.
"Ešte raz! Poď bližšie!"
Čo sa mu to zjavilo? Smrť? Osud? Boh?
"Čo čakáš? Strieľaj!"
Ten hlas akoby vychádzal spod zeme, akoby zo vzdialených zákopov. A kamarátova dlaň bola ako papierový terčík, úžasne biela. Taká biela, že o takej hroznej belosti nikdy nikde nechyroval.
Šuhaj zacielil ako vo sne. Bol dobrý strelec, aký u brigády býva jeden, najviac dvaja. Major mu raz hádzal do vzduchu mince a on ich odstreľoval.
Stlačil spúšť.
Počul, ako v diaľke doznieva výstrel.
To sa kdesi nad Koločavou, nad Krásnou v jeho domovine ohlasovala búrka.
"Čo robíš, hovädo?" soptil kamarát, prezerajúc si čistú dlaň.
"Nevieš strieľať? Veď to, ty hlupák, bude nápadné, že odtiaľto počuť toľko rán!"
Šuhaj neodvetil. Prehodil cez plece remeň pušky a šiel.
Nemec za ním, mručiac nadávky.
Potom sa Šuhaj náhle obrátil. Bol bledý, no oči mu žiarili a jeho hlas znel veliteľsky.
"Teraz ty!"
"Ja teba? povedal Nemec. "No, pre mňa!"
"Ale nechoď ďaleko!"
"Kam ťa vziať?"
"Dosť, stoj! Do pŕs."
"Blázon!"
"Nie do pŕs! Mier na hlavu!"
"Somár!"
To sa vie, že kamaráta nestrieľame ani do pŕs, ani do hlavy, ale vojak namieril na plece, mieril presne a na dvanásť krokov. A na takú vzdialenosť sa nedá minúť.
Duby opäť zvrieskli výstrelom.
Šuhaj stál pokojne pri mohutnom pni a hľadel kamsi cez kamaráta, akoby sa ho to všetko ani netýkalo a akoby myslel na čosi celkom iné.
"Čo to?" zarazil sa Nemec, a už aj on trochu pobledol. Obracal zbraň v rukách a prezeral mušku.
"Poď, pôjdeme!" povedal Šuhaj.
Ďalej kráčali dúbravou, ktorej staré pne boli ďaleko od seba a medzi nimi veľa svetla, zeleného zdola a modrého zhora. A práve to bolo to divné - bol to iný les než predtým. Slnko sa už chýlilo k západu, no on sa rozžiaril. Vrásky kôry boli jasnejšie, zeleň listov svieža, a kroky sa borili do machu ako nikdy predtým. A ak zaznela pod nohou dubová halúzka, zvuk, ktorého sa ešte pred chvíľou báli, zazvonila jasne a veselo. Nepriateľ bol ďaleko. No bol vôbec nejaký? A bola vôbec vojna?
Šli vedľa seba dlhé štvrťhodiny mlčky. Až k večeru, už na rovine, keď dochádzali k zákopom, Nemec povedal:
"Ty tomu nezmyslu veríš?"
Chcel znieť drsne, no hlas bol máličko zadrhnutý.
Šuhaj nehol ani brvou.
A potom zas dlhé týždne žili ohavným životom v zákopoch a po táboroch. A zatiaľ čo si ostatní vojaci, dívajúc sa po letiacich granátoch, myslievali: "Ak granát padne tam do toho veľkého poľa za tou planou hruškou, vyviaznem z vojny živý ...", lebo ďalej si myslieť netrúfali, žili oni dvaja s podivnou príhodou v srdciach, o ktorej nikdy neprehovorili. Šuhaj preto, lebo hovoriť nebolo treba, a Nemec sa bál, že by musel sebe i kamarátovi klamať.
Potom sa rozišli a v živote sa viac nevideli. Nemca odkomandovali k telefónu, stotinu vystriedali a išla dozadu a potom zas do iných pozícií, ako to už chodilo vo vojne a ako sa ľudia sebe strácali.
Ale Šuhajova žena Eržika, jeho strarý otec Petro a jeho svokor Ivan Drač, ktorí zakúsili veľa prenasledovania, i všetci jeho priatelia, pokiaľ sa ešte po jedenástich rokoch neboja priznať k stykom s Nikolom, vám potvrdia, že na Nemca často spomínal a veľakrát prejavil prianie, sa ešte raz v živote s ním stretnúť.
Tak to rozprával v kolibe nad Holjatýnom pastier.
Iste, vravel to, poznajúc už výsledok Šuhajovho života, no ten príbeh nie je o nič menej poučný, než príbehy o Achillovi, Siegfriedovi, Macbethovi a Oleksovi Dovbušovi, či ako sa volali všetci tí, čo boli ukrátení osudom. Lebo ak už nechceme hovoriť o pojme tak odťažitom, ako je nesmrteľnosť, po nezraniteľnosti túžime všetci. No čert si vždy nájde dáku skulinu, kade prenikne aj k človeku ohradenému proroctvom a vierou a rozborí a rozmetá ich tak, že z nich nezostane kameň na kameni.

Koločava

Z jednej strany úzkeho údolia Strimba, s večne začadeným vrcholom, Stremenoš, Tisová, Dervajka a Horb, z druhej Bojarinský, Kvasný vrch, Krásna a Ruža. Lebo tu sú len hory. Ich bridlicové a drobové vrstvy boli zhúžvané ako kus nepotrebného papiera, skrútené, sprehýbané, zhnetené a vytlačené k oblakom. Hory, kopce a hory. Sú prervané stržami, roklinami, údoliami nie širšími než na rozpätie vojenského štvorstupu, tisícimi prameňmi a desiatkami vodných tokov, čo špliechajú po balvanoch prahov a v zelených priehlbniach majú priezračnosť drahokamov.
Tu zápolí o svoju dráhu Koločavka. Tam, kde pod drobivými skalami beží, aby splynula s Terebľou (už len beží, neskáče a neváľa sa premetmi), ťažiac zo starého víťazstva, ktorým vydobyla koryto a údolie široké najmenej sto krokov, leží Koločava.
Pod drobivou skalou beží rieka, pod stráňou oproti cesta. A medzi nimi je obec - dedina taká dlhá, že sa nemožno diviť, keď neznalého pocestného idúceho údolím okolo chyží a domkov so židovskými krámkami, a potom zas pozdĺž lúk a záhrad, a opäť okolo radu chyží, pochytí podľa jeho nátury zúrivosť či tupá odovzdanosť, lebo po hodine, po troch i štyroch hodinách chôdze stále dostáva odpoveď, že je v Koločave, v Koločave Negrovci, v Koločave Horbe a v Koločave Lazoch.
Meno Nikolu Šuhaja je však úzko späté s Koločavou Lazy a len o tej bude reč.
Je najvýstavnejšou a má gréckokatolícky kostol. Cesta tu stráca svoje meno, a obohnaná z oboch strán plotom a vysypaná riečnymi kamienkami, čo tak pekne chrapčia pod nohami ľudí i kráv, stáva sa ulicou. Plot, tu žŕdkový, tu latkový, tu pletený z lieskového prútia, je opatrený bránkami a prelezmi, čiže nižšími miestami, ktoré môže po dvoch lavičkách, pristavených kameňoch, či len tak prešplhať človek či preskočiť pes, nie však dobytok. Za plotom sú dvorce chyží, a medzi nimi a riekou Koločavkou záhrady. Tie v lete dávajú Koločave farbu, čo je zelená, červená a žltá, lebo záhony zemiakov a konope sú zelené, pnúci sa bôb rozkvitá krvavými kropajami, a stovky slnečníc, zrejúcich na okrajoch záhonov na pôstny olej, svietia zlatom. A žlté sú v pozdnom lete aj kvety rudbekií, čo na vysokých stonkách v trsoch prečnievajú ploty a objímajú všetky kríže na rázcestiach.
Tu žijú rusínski pastieri a drevorubači, židovskí remeselníci a obchodníci - chudobní Židia a zámožní Židia, chudobní Rusíni a ešte chudobnejší Rusíni.

***

Nikola Šuhaj sa vrátil.
Ušiel z vojny. Domov, do svojich hôr - lebo tie jediné stoja za to, aby sa po nich cnelo.
Koločava! Koločava!
Aké sladké meno a ako chutí na jazyku!
Stál na nočnej ceste a sal mliečnu vôňu Koločavy. Tma bola tvrdá ako kamenie a v nej pár okienok blýskalo žlto ako lístky kýzu v uhlí. Do ticha zneli duté údery driev mlynskej stupy, čo stĺka vlnenú tkaninu z domácich stavov a ktorú počuť len v noci. Tmou prešlo dievčatko nesúce z chyže do chyže na veľkej lopate žeravé uhlie. Malo osvietenú len tvár a hruď, ostatné telo nebolo vidno.
Koločava! Koločava!
Bolo s podivom, ako to všetko bol on sám - ten vzduch, čo nasával a vydychoval, tma so zlatými lístkami, ktorej bol súčasťou, i svietiace dievčatko, čo sa zjavilo len na chvíľu. Aj tupé údery mlynskej stupy vychádzali z jeho pŕs.

***

Od tých čias sa Nikola Šuhaj skrýval v lesoch a na poloninách.
Ak sa človek vie vyhnúť začarovaným miestam v pralese, kde v skalách či v čiernych močiaroch konajú svoje nekalosti nečistí duchovia a zlomyseľné rusalky, je tu bezpečne ako už nikde na svete. Prales nezradí. Sú tu priervy, strže a rokliny, široké plochy vývratov, z ktorých práchnivejúcich kmeňov sa ženú k slnku húštiny, ktorými neprenikne ani jeleň. Tu chcú nájsť Nikolu? Uletel mi z hrste vtáčik, ľudia, chyťte mi ho! Pralesy voňajú tichom a tlením. A táto vôňa, čo mu v živote vždy znamenala pocit bezpečia, ho ešte nikdy neoklamala.
Spával v opustených kolibách alebo na horských lúkach v oborohoch.
Oboroh je architektonický tvar dávajúci ráz Verchovine - ako komín továrni, gotická veža stredovekému mestu alebo minaret Východu. Sú to štyri stĺpky, vztýčené v rohoch štvorca, a na ne je posadená drevená strieška, ktorá sa dá kolíkmi posunovať hore a dolu podľa toho, ako sa pod ňou dvíha či klesá hranol sena, čo sa sem ukladá. A medzi strieškou a senom je dosť miesta na dobrý nocľah, teplejší a bezpečnejší než lôžko zajačice vo vrbici. Nuž, nech prehľadajú desaťtisíc oborohov na horských lúkach Verchoviny!
Tu žil Nikola Šuhaj. Nebolo pastiera, čo by mu odoprel mlieka na uvarenie kukuričnej kaše, alebo valacha, čo by mu v kolibe nedal žinčice. Do zimovky 'Na potoku' mu otec nosil chlieb a Eržika preňho doma ukrádala kukuričnej múky, lebo Dračovci boli zámožní. A ak na nich čakal v lese, búchal sekerou o kmeň stromu, aby poznali, kde sa ukrýva. Čo Nikolovi záležalo, že ho prenasledujú žandári? Smial sa, keď mu to v kolibách rozprávali pastieri, i keď mu to s ustrašenými očami (aké boli krásne!) opakovala Eržika. Len nech ho naháňajú! A ak chcú strieľať, uvidí sa, kto okúsi olovo.
V Koločave slúžil žandársky strážmajster Lenard Béla, a ten po Nikolovi pásol ako po škodnej. Mal ctižiadosť odovzdať tohto zbeha kráľovi a dlhoval to i cti svojho klobúka s kohútím perím. Šuhaj bol v jeho okrese prvým zbehom a mohol sa iným stať zlým príkladom.
Prehliadky v Šuhajovej chyži boli neúspešné. Šuhajovým deťom daromne rozdal kornút cukríkov.
A volať Petra Šuhaja znova na stanicu bolo beznádejné. Biť vojaka z frontu sa bál a možno práve preto od neho len počul: Neviem, nevidel som, nepočul som, naozaj nič neviem. O Eržike nemal zdania, lebo pôvab jej tajomstva ju naučil mlčať. Zato hovorili pastieri z polonín 'Na potoku', z Ruže a Krásnej, z Ďorďavy, Bojarinského i zo Zapodriny, a on im sľúbil i pohrozil zároveň. Ak mu privedú Nikolu, dostanú na pálenku. Ak nie, pôjdu hneď k odvodu a na front.
Lenard Béla sa v tom čase podobal lovcovi naháňajúcemu rysa. Celé dni bol v horách, skúmal stopy na bahnitých miestach, prezeral opustené koliby, a s ďalekohľadom vysedával na vŕškoch, odkiaľ je doďaleka vidieť. Z večernej čakanej sa nikdy nevracal bez nádeje na ďaľší deň a v noci sa mu o Šuhajovi snívalo. Až ho raz uvidel - na Krásnej, kráčajúceho naprieč poloninou, nie na viac než na tristo krokov. Kto pozná vzrušenie poľovníka - napoly zľaknutie, napoly šťastie a ľahký závan hrôzy zo smrti - keď prvýkrát na dostrel uzrie zver, čo už tak dlho stopuje?
Nadísť Šuhajovi lesom bolo už neskoro. Tak za ním Lenard, mieriac mu na nohy, poslal z karabíny pozdrav. Šuhaj sa otočil, skôr zvedavo než vyľakane, nechal na seba, poskytnúc strelcovi plný terč, vypáliť ešte raz, a potom sa dal rýchlo k lesu, nasledovaný nezmyselnou zúrivou paľbou bledého lovca.
Aká hanba! Také čosi robí poľovníka veľmi nešťastným, spôsobuje mu nepokojné noci, núti ho prezerať mušku na puške i patróny, streľbou do terča sa presviedčať o zdraví ruky i oka, byť v pokušení veriť čarám, o príhode mlčať a zhrýzať sa tajnými prísahami.
Prenasledovanie Šuhaja sa stalo Lenardovi vášňou. Jedného daždivého týždňa zo správ pastierov usúdil, že sa Šuhaj ukrýva v prázdnej kolibe 'Na potoku'. Prestrojil sa za ženu. Obliekol si konopnú košeľu so zásterou, na biele onuce si remienkami pripol opánky, na hlavu si uviazal červenú šatku a na krk navliekol šnúry sklenených perál. Vydal sa do lesov. Cez plece mal prehodené dvojité vrecko, akoby do hôr niesol ovciam soľ alebo pastierom kukuričnú múku. Obecný sluha šiel lesom za ním.
Nikola ženu zďaleka pozoroval. Keď videl, že mieri priamo ku kolibe a že je vzdialená už len sto krokov, vyšiel s puškou:
"Stoj, lebo strelím!"
No žena šla ďalej, mávajúc len rukou, akoby vravela: Eh, človeče, nerob hlúposti, chcem sa ťa len čosi spýtať.
Došla k nemu, vytrhla z vrecka revolver, udrela ho ním do nosnej kosti, skočila mu na krk, vytrhla mu pušku a jej pažbou ho udrela do hlavy. Z lesa vybehol sluha a skopali a zbili Šuhaja tak, že im zostal pod rukami. Zmámeného a v putách ho potom viedli do Koločavy. Lenard, ktorý v lese nechal uzlík so žandárskou uniformou, sa teraz do nej prezliekol, a kráčajúc dedinou za Šuhajom, mal v tvári odlesk hrdého vnútorného úsmevu, ktorý je u poľovníkov výrazom dokonalého šťastia.
Ďaľší deň šiel závodčí so Šuhajom do Chustu a vlakom ho odviezol do Balašagyarmatu.
Balašagyarmat?
Uhorský kráľ mal vtedy pramálo zmyslu pre hrdinské činy ctižiadostivých strážmajstov a vojakov potreboval inde, než pred divíznymi súdmi a v garnizónnych väzeniach - na to bolo času dosť po vojne, ak pravda, v nádeji na milosť, zatiaľ svoje zločiny neodčinia hrdinskou smrťou. Z pochodovej stotiny ušiel Šuhaj znova, s novou zbraňou a novým strelivom. Nebolo sa treba rozhodovať - tak ako neotáľa mladý vlk, čo sa utrhol z reťaze, a s natiahnutým chvostom a ňucháčom beží tam, kam ho ženie pud. Do hôr! K Eržike!
Tak v pralesoch, stržiach a na poloninách medzi horami Ťapesom, Kamjonkou, Stiňakom, Strimbou, Krásnou a Bojarinským stará honba na vlka začala znova, len na širšom území, vedená s väčšími silami a vášnivejšia než prv.
Strážmajster Lenard dostal z Volového posily. Lenže v hlavnej pasci v Sucharskom lese, v temnom, začarovanom mieste, ktorému sa ľudia vyhýbajú, nezostala škodná, ale jeden z lovcov.
"Nestrieľajte! zvolal Nikola, keď proti sebe zbadal žandárske chocholy.
No oni vystrelili.
Teda aj on.
V čiernom močiari zostal ležať mladý žandársky závodčí. Mal čisto prestrelenú hlavu.
Vtedy sa Nikola stával Nikolom Šuhajom.
V šírom kraji od Ťapesu po Stiňak a od Kamjonky po chustskú rovinu nebolo chyže, kde by mu odopreli prístrešie alebo lyžicu kukuričnej kaše. On jediný sa dokázal vzoprieť biede. Nikola! Hrdina Nikola! Len on mal pravdu, všetci ostatní klamali. A dokiaľ každý, kto má zdravé päste, nepôjde za ním do hôr, a dokiaľ nebudú pobití všetci tí žandári, notári, lesníci a bohatí Židia, konca nebude.
Utekaj, Nikola! Bi, strieľaj, zabíjaj, za seba i za nás! A ak zahynieš, len jedenkrát ťa matka zrodila, len jedenkrát umrieš.

***

Záver

***

V úzkych údoliach, na stráňach, kde lesy nechali kúsok miesta lúkam či hore na poloninách, žijú ľudia. Bývajú v chyžiach podobných domkom na stračej nôžke alebo, ak sú v skupinách, rodinke kozákov pod brezami. Muži voňajú vetrom a ženy dymom izieb. Sú pastiermi a drevorubačmi, lebo dosiaľ nedospeli do štádia poľnohospodárstva a pluh v týchto krajoch ešte nevynašli. Potomci pastierov, uprchlých do týchto neprístupných hôr pred nájazdmi tatarských chánov do ukrajinskej roviny, prapravnuci rebelantských nevoľníkov, ušlých pred korbáčmi a šibenicami podstarostov a atamanov pána Jozefa Potockého, pravnuci vzbúrencov proti vydieračstvu rumunských bojarov, tureckých pašov a maďarských magnátov, otcovia, bratia a synovia po zabitých na jatkách rakúskych cisárov, a sami týraní židovskými úženíkmi a novými českými pánmi. A všetci napospol v jadre duše lúpežníci, lebo to je jediný spôsob obrany, aký poznajú. Obrany, čo pomáha - na týždeň, na mesiac, na rok, či na dva roky, ako u Nikolu Šuhaja, či na sedem, ako u Oleksu Dovbuša. Čo na tom, že je drahá, stojac nie menej než život? Je vari život večný? Len raz ťa matka zrodila, len jedenkrát umrieš. A v každej krvinke ich žíl je nejasné spomínanie krívd minulých i pálčivé vedomie krívd dnešných, a v každom ich nerve je divá túžba po slobode. Je to túžba Dovbuša, túžba Šuhaja. Pre ňu ich milujú.

***

Sláva Nikolu Šuhaja žije. V Koločave, kde sú jeho priatelia a kde mládež, čo ho nikdy nepoznala, ešte nedorástla do prvých panenských venčekov z margarét a prvých vybíjaných opaskov, dosiaľ možno pod Šuhajovou zbojníckou slávou vycítiť ľudskú tvár podobnú Nikolovej. Ale za hranicami Koločavy vyrástla jeho postava do tajomnosti. Jeho činy a strelecké kúzlo sa zmenili na slová piesne, jeho zelená ratoliestka a poklady, ktoré, keby sa odkryli, by oslnili svet, na úžas zimných večerov, keď vonku sneží a v peci blkocú bukové polená. Nikola Šuhaj sa premenil na rozprávku. Na rozprávku o boji za slobodu. Lebo bol priateľom utláčaných a nepriateľom pánov, a keby žil, nebolo by na svete toľko biedy. Ach, kiež by aj oni mohli bohatým brať a chudobným dávať! Kiež by aj oni mohli mstiť ľudskú krivdu! Ach, mať tak jeho zelenú ratoliestku a jeho poklady! Za modravých nocí, keď nad hlavou stoja hlbiny ľadovcového jazera hviezd a v pralese tancujú bludičky, premáhajú pastieri svoj strach a žehnajúc sa trikrát krížom, odvažujú sa do hlbín lesa, aby si označili miesto tajomných svetiel a zajtra tu mohli pátrať po Šuhajových pokladoch. A za šerejúcich večerov, keď pri plameňoch ohňa pred kolibou zjedli kukuričnú kašu, vyberajú zo záhrenia svoje sopilky a striedajúc slohu piesne so slohou hry na píšťalu, do hustnúceho súmraku spievajú:

Zakukala kukulienka
zelenému háju:
Čo ťa už nevídať,
Nikola Šuhaju?

A to je koniec rozprávania o Nikolovi Šuhajovi lúpežníkovi.
Ledaže by sme sa chceli vrátiť až k počiatku tohto príbehu, ku kolibe nad Holjatýnom a spomenúť na to, že si Šuhajovo vnútro vždy bolo vedomé jednoty s týmito horami, s ich lesmi a bystrinami, s ich medveďmi, stádami a ľuďmi, s mrakmi a blýskavicami, so všetkým, od semena konope, čo zasievame, až po smutnú pieseň sopilky a myšlienku, s ktorou ulíhame na lôžko. A že sa nemýlilo, vraviac: 'Neumriem'.
Nikola Šuhaj žije. Žije v týchto horách a s nimi. A bude žiť. Nevravme 'večne', lebo tomu slovu dnes rozumieme ešte menej, než mu rozumeli naši zbožní pradedovia, a spokojme sa s prostým: 'dlho'. A tak malo Nikolovo hovoriace vnútro rovnako pravdu ako holjatýnski pastieri, ktorí, majúc na mysli len život osobný, museli proroctvo o nezraniteľnosti zúžiť na nezraniteľnosť strelou a ponechať tak škáru, ktorou by mohol prekĺznuť čert ľudskej smrteľnosti.