Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Úvod

Moja knižka o Kysuciach (t.j. o povodí rieky Kysuce) vznikla z prednášky, ktorú som mal v rozličných mestách na Slovensku. Nazval som ju pokusom lekára o sociológiu hornatých krajov Slovenska.
Tento názov však platí s istou výhradou. Nehovorím v nej totiž o hornatých krajoch slovenských vôbec, ale iba o jednom, ktorý som poznal zblízka. Takto sa chcem vyhnúť zovšeobecňovaniu. Na druhej strane som istý, že nie sú jedny Kysuce, lež podobných kútov je na Slovensku veľa. Kysuce sú práve školským príkladom pre takýto sociologický pokus.
V svojom výklade opisujem i cestu, po ktorej som došiel k záverom, ktoré tu podávam.
A tu si vopred pýtam absolúciu v dvoch smeroch: po prvé, ak moje vývody budú znieť tvrdo a príkro voči obyvateľom oných našich krajov; a po druhé, ak môj výklad bude obsahovať viac osobných zážitkov a viac vlastného životopisu, ako je slušné a ako sa patrí na vecný a objektívny referát. -
Svoju knižku mohol by som ostatne nazvať ešte inak: od Tolstého k Marxovi.

1.

Keď som sa pred viac ako tridsaťpäť rokmi osadil ako lekár v Čadci, privítal ma tam Dušan Makovický, ktorý vtedy bol lekárom v Žiline, a neskôr sa stal osobným lekárom Leva Tolstého; pred dvadsiatimi dvoma rokmi odprevadil ho na jeho poslednej ceste z Jasnej Poľany. Nuž tento Dušan Makovický ma privítal slovami: "Budeš tu žiť medzi dobrým, neskazeným ľudom."
Vtedy mnohí z našej generácie rokov sedemdesiatych sme stáli pod silným vplyvom učenia Tolstého. Okľukou cez toto učenie pôsobil na nás i Rousseau. Medzi nami bolo - v súhlase s obomi týmito našimi učiteľmi - prijaté temer za bezpečnú pravdu, že čím menej je ľud a národ civilizovaný, alebo, ako sme sa vtedy vyjadrovali, civilizáciou pokazený, tým je zdravší na tele i duchu.
Chudoba, bieda nám nebola veľkým problémom; nevadila nám. Naopak. Ideálom Tolstého, a teda i naším, bol práve chudobný človek a niektorí z nás sami mali snahu "oprostiť sa", žiť jednoducho, priblížiť sa spôsobom života primitívnemu človeku.
A tak v kraji, kde som sa rozhodol pracovať ako lekár, na Kysuciach, stretali sa podmienky, ktoré sa Dušanovi Makovickému a rovnako i mne zdali ideálne: blízkosť k prírode, neskazenosť civilizáciou a nízky stupeň blahobytu. Predstavoval som si v súhlase s tým roľníkov, pastierov a drevorubačov, žijúcich tvrdo, ale plných prirodzenej múdrosti. Ľud spievajúci, zdravý a silný. Niečo na spôsob verša Jána Bottu: "To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece."
To bolo, čo som očakával. Opíšem, čo som našiel. Aspoň to hlavné a pre mňa rozhodujúce.
Z prvých zjavov, ktoré na mňa najmocnejšie zapôsobili, boli kysucké deti. Na nich voľajako najviac sa prejavovalo všetko to, čo znamenalo protiklad môjmu očakávaniu. - Bolo to práve, keď sa otvárala jar a tieto deti počali vyliezať na hradskú pred svoje stavania. Po dlhej kysuckej zime, ktorú strávili pri peci a za pecou, vylákané prvými teplejšími slnečnými lúčmi - bosé, v dlhých popolavých košieľkach, stávali pred prahy rodičovských domkov. Z ich špinavobledej pleti a zdurenej kože hľadela choroba. Pripomínali chlorotické rastliny, ktoré sklíčili voľakde v pivnici, kam slnko nemalo prístupu. A trvalo vždy týždne a týždne, kým tieto deti nadobudli koľko-toľko normálne zdravého výzoru.
V súhlase s tým bola ohromná úmrtnosť detí v útlom veku, ako sa mi skoro ukázala pri lekárskej práci. Mnoho detí sa rodilo a veľa ich aj hynulo. Ak to bolo zrejmé pri lekárskej práci, bolo to ešte zrejmejšie zo štatistiky... Vtedy vychodili v Slovenských pohľadoch štatistické štúdie mikulášskeho pravotára dr. Emila Stodolu. Z nich som sa dozvedal, že sa v slovenských stoliciach rodí viac detí ako v ktorýchkoľvek druhých krajoch Uhorska, zato ich aj umiera viac: z 1.000 detí v prvom roku života zomrelo v r. 1900 - 1901 - 424, t.j. za rok 212.
To znamenalo, že smrť vtedy pustošila v slovenskom doraste neslýchaným spôsobom: do roka hynulo viac ako pätina všetkých živo narodených detí.
To znamenalo takú žatvu smrti, ktorá nútila spomínať oné úžasné mrhanie životom u nižších živočíchov: pätina detí v našich krajoch akoby sa rodila proste na to, aby poskytovala materiál pre takúto nesmiernu žatvu smrti v najútlejšom veku... Pritom detská smrť bola prijímaná tak prostodušne, že človeka s chúlostivejšími nervami až mrazilo. "Čože, veď je tých detí doboha," hovorievali matere. Iba tu i tu bola táto prostodušnosť zahaľovaná do náboženského kepienka: "Veď aj Pánbožko má rád šikovné dieťa," alebo, "keď krátko žije, aspoň hriechov nenarobí," a podobne. - Ak našim Hornotrenčanom nebolo možno vyčítať márnotratnosť a mrhanie v ničom - v tom pozemskom statku, ktorý sa volá ľudský život, boli ozaj márnotratní.
Čo ako smutné a trápne bolo prizerať sa na toto masové hynutie detí, popredku odsúdených na smrť - na druhej strane uspokojoval som sa ako-tak úvahami biológov a eugenikov, ktorí v takejto masovej úmrtnosti v prvom roku života vidia prírodný výber, slúžiaci vývoju a vzostupu rodu.
Príroda ako čo by nechala všetkých živých tvorov, medzi nimi aj ľudí, prechádzať cez sito tohto prírodného výberu. Ona ich stavia do viac-menej ťažkých životných podmienok, nechá na nich pôsobiť rozličné škodliviny, pomocou ktorých vyberá a životu zachováva iba to, čo im vie odolať, iba to, čo má dobrý koreň. Čím tvrdšie podmienky doľahnú na ľudské mláďatá, tým menej ich vyžije. Vyžijú už len tí najsúcejší, tí najhúževnatejší, tí s najlepšími zdravotnými vlohami, tí s najpevnejším koreňom. Len najsúcejší prežijú druhých, dospejú veku, kedy je im možné zakladať rodiny, vyviesť potomstvo a preniesť naň vlastný dobrý koreň. - Na tejto myšlienke mnohí sociálni a rasoví hygienici zakladajú svoju náuku o vzostupe a úpadku ľudského rodu. Vzostup podporuje všetko, čo sprísňuje prírodný výber. Všetko, čo ho zmierňuje, podporuje úpadok.
Podľa nich všetky tie snahy, smerujúce k zachovaniu čím väčšieho počtu útlych životov, sú vlastne v zmysle rasovej hygieny priamo škodlivé: dovoľujú menej zdatným mláďatám vyžiť, dospieť a prípadne sa množiť, a tak svoju menejcennosť preniesť na potomstvo.
Nuž týchto škodlivých snáh v našich krajoch nebolo. Prírodnému výberu bolo ponechané voľné pole. Tento prírodný výber v našich krajoch nielenže bol, ale bol nad pomyslenie krutý. Konal svoje dielo ako málokde - výsledkom mali by byť potom už ozaj "chlapci jak oltárne sviece", ako ich videl Ján Botto.
Dokiaľ prírodný výber bol pokladaný za hlavného a skoro jediného činiteľa vývojového i u ľudského rodu - dotiaľ bolo možno pozerať na veľkú úmrtnosť v dojčenskom veku ako-tak zhovievavo. Bolo možné hovoriť, že dojčenská úmrtnosť v našich pomeroch hrá akýsi ľudskejší úkol sparťanského Tajgetosu: vykoreňujúc všetko slabé a málo odolné, slúži takto vývoju.
Bolo možné sa s ňou zmieriť, kým bola viera v to, že umožňuje a podporuje vývoj "chlapcov jak oltárne sviece".
Ale to som práve v našich hornotrenčianskych krajoch nevidel. Tých oltárnych sviec voľajako nebolo. A keď sa vyskytli, vyskytli sa skôr ako veľmi-veľmi zriedkavé výnimky.
V našich hornotrenčianskych krajoch, a menovite už na Kysuciach, pri lekárskej práci mohol som pozorovať všetko iné skôr než obzvláštnu telesnú zdatnosť. Pravidlom bol slabý organizmus, krehké zdravie, drobný vzrast a najmä slabá, ako my lekári hovoríme, labilná sústava nervová. O tejto vratkej nervovej sústave svedčil už ľudový názov pre všelijaké ťažkosti - "ľak". Zrejme zľaknutiu sa pripisovali storaké chorobné zjavy.
Tento "ľak" iste nebol svedectvom silných nervov nášho kysuckého ľudu.
Toto bol môj dojem z našich Kysučanov, ako som ho získaval z lekárskej činnosti.
Tento dojem bol na každom kroku potvrdzovaný zisťovaním príznakov pokročilej degenerácie medzi hornotrenčianskym obyvateľstvom. Koľko telesných i duševných zakrpatencov som stretával medzi našimi dedinčanmi! Veľa ich bolo medzi pastiermi, kraviarmi a kraviarkami, ale veľa sa ich bez zamestnania iba ponevieralo z dom do domu, od dediny k dedine, často sprevádzaní kŕdľom detí, proti ktorým sa oháňali palicou, alebo kameňom, alebo len neartikulovanými zvukmi. Takto sa potĺkali v svojom obmedzenom svete celý život, kým sa im nenašiel koniec voľakde v maštali, alebo na dvorku, alebo jednoducho v priekope popri hradskej.
Takáto vyslovená telesná i duševná zakrpatenosť vo svojich krajných prejavoch ďalší vývoj rodu neohrozuje. Takéto indivíduá sú obyčajne z kolobehu života celkom vyradené. Ale kde je veľký počet ľudí vyslovene slabomyseľných, tam žije vždy ešte nepomerne väčšie množstvo prechodných tvarov slabomyseľnosti, celá škála od prostej menejcennosti cez duševnú zaostalosť, tuposť, vrodenú zadubenosť až po úplnú blbosť. A tieto prechodné tvary už naskrze nie sú z kolobehu života vyradené. Ony doň zasahujú, ony sa ho činne účastnia, znižujúc tým duševnú a telesnú úroveň celého rodu. Účastnia sa ho i generatívne a takto ohrozujú aj úroveň budúcich pokolení.
Tohto zjavu, ktorý svojím smutným významom prevyšuje mnohé kladné stránky hornotrenčianskeho obyvateľstva, povšimol si taktiež Emil Stodola, ktorý v svojich štatistických štúdiách pred dákymi tromi desaťročiami tieto pozorovania potvrdil.
Stodola tam hovorí: Kým vo Švédsku, Veľkej Británii a v Nórsku, ktoré v tom ohľade stoja najhoršie, pripadá na 10 000 obyvateľov 34 - 39 slabomyseľných a choromyseľných - pripadá v stolici Oravskej na 10 000 duší 44, v Prešporskej 39, v Trenčianskej 31,3, vo Zvolenskej 28,4 idiotov. Teda len samotných idiotov, choromyseľných nerátajúc. Dr. Stodola v svojich štatistických statiach odporúčal túto otázku štúdiu slovenských lekárov.
Skutočne, kde sa berie v obyvateľstve neskazenom civilizáciou a prechodiacom cez husté sito prírodného výberu toľko prejavov pokročilej degenerácie, akým je takto rozšírená slabomyseľnosť? Odpovedal som si výkladom, ktorý bol na dosah ruky. Odpovedal som si tak ako väčšina vtedajšej slovenskej inteligencie, rechtorov a kňazov; odpovedal som si tak ako ktorýsi spisovateľ z roku 1875, keď napísal: "Kdeže sa podeli tí prekrásni a smelí valasi z lesov slovenských? Zahynuli v krčme, pálenka ich znivočila." Aj ja som si takto odpovedal. Odpovedal som si tak tým viac, bo mi boli známe pokusy a fakty, ktoré dokazovali, že určité jedy, medzi nimi práve alkohol, účinkujú priamo selektívne (výberove) na najzložitejšie bunky ľudského tela, k akým patrí zárodková plazma - semeno u muža a vajíčko u ženy. A že z takejto otrávenej zárodkovej plazmy vzniká pokazené, degenerované ľudské mláďa.
Alkoholizmus ako masový zjav v kraji, v ktorom som žil - to teda bol (vedľa detskej úmrtnosti) ďalší zjav, nad ktorým som sa zamýšľal.
Nie že by som nebol o ňom vedel z dávňajška. Vedel som, že na Kysuciach sa pije a menovite že sa pije pálenka. Ale o rozmeroch tohto pitia som si ani približne nevedel utvoriť predstavu...
V Čadci som býval temer v susedstve krčmy. A tak všetko to, čo súvisí s konzumom alkoholu, mal som akosi z prvej ruky.
Do tejto krčmy chodili menovite čadčianski kopaničiari. Každú nedeľu a sviatok, keď sa vracali z kostola, v krčme a v celom jej okolí to len tak hučalo. Podchvíľou bolo počuť opitý krik a podchvíľou krčma vychrlila zo seba kŕdeľ tackajúcich sa ľudí oboch pohlaví. Čadca v tých časoch bola priamo vychýrená, že tam ženy pijú práve tak a o nič nie menej ako chlapi. - Tieto hlúčky, ako ich vždy krčma vyvrhla, defilovali potom s opilým spevom a hurhajom popred moje obloky. Na sviežom povetrí sa účinky liehu ešte stupňovali: pod mojimi oblokmi klesali na ulici a ostávali tam ležať, dokiaľ žalúdok i mozog sa nezbavili svojho alkoholom presýteného obsahu. Muži a ženy, ženy a muži. - O chvíľu som vídal obyčajne tieto spité páriky alebo hlúčky na chodníku, ktorý oproti mojim oblokom viedol do vrchov. Boli to potom už len siluety tackajúcich sa chlapov v huniach a velikých širákoch a žien v dlhých plachtách, ako sa vtedy v Čadci nosievali. A tieto na obzore sa tackajúce siluety ako čo by boli akýmsi symbolickým znázornením toho, čím trpel a čím bol zamorený celý kysucký kraj...
Vtedy som bol presvedčený, že tento masový alkoholizmus je príčinou masovej degenerácie a pokladal som za svoju prvú lekársku povinnosť bojovať proti alkoholizmu.
Tento boj som si predstavoval v súhlase s väčšinou vtedajších ľudových pracovníkov ako kázanie, ako hovorenie do svedomia, a pravda, i presviedčanie o škodlivosti liehových nápojov na telo i na dušu. Slovom i písmom: v prednáškach, v novinách i v kalendároch. Myslel som, že stačí ľuďom, menovite mládeži, toto poučenie a osvietenie a prehovorenie do svedomia, a že otriezvenie príde potom už samo sebou. Napriek tomu - úspechu nebolo, a ako dnes vidím, ani nemohlo byť.
Márnosť alebo aspoň nepatrnú účinnosť osvetovej práce protialkoholickej som inštinktívne začal pociťovať, len čo som v povolaní i mimo povolania šiel za týmito čadčianskymi korheľmi na ich kopanice, ich dvory a stavania, len čo som sa oboznámil so spôsobom a podmienkami ich každodenného života.
Na kopanice, ktoré ležali neraz vysoko vo vrchoch, "kam ani vrana nedoletí", ako to kopaničiari sami radi hovorievali, viedli príkre, podivne rozvetvené a málo schodné chodníčky. Tieto chodníčky znamenali jediné spojenie so svetom - prakticky vlastne skôr úplnú odlúčenosť od sveta. Zhluky drevených stavísk s oblôčkami, ktoré by prikryl kysuckým širákom, dvoríky s bezodným blatom a s hnojiskami, ktorých zápach miernila vädnúca čečina, slúžiaca pravidelne za stelivo miesto slamy. Chaty tu i tu ešte dymné, to je také, kde nebolo pece ani komína, ale jednoduché ohnisko prostred izby, nad ktorým visel z povaly na reťazi kotol. Keď sa kúrilo, bolo treba pootvárať dvere a dym sa valil nimi von. Dnu štípal ľudí do očú a okiadzal trámy povaly i múry. Z času na čas padali z povaly hrudy sadzí ako čapica. Pritom - v zime - voda v hrnku na dlážke stojaca mrzla. Kde nebolo takýchto dymných chát, tam boli domy obyčajne bez komína: dym sa viedol z pece alebo sporáka pod strechu a tam potom vychodil vikierom, škárami medzi šindľami, slovom kadeľahšie. Svietilo sa kadiacim olejovým kahančekom alebo len smolničkami. - Dlážka bola napospol iba z hliny, ktorá sa často premieňala na blato. V obytnej izbe neraz ste našli kravu, teľa alebo kozu - takto naši dedinčania aspoň na zimu pritúlili svoje hoviadko. - Posteľ - skladište najšpinavších handár, o ktorých si ťažko bolo predstaviť, na čo ešte mohli slúžiť. - Raňajky, obed a večera - zemiaky a kapusta. To boli jediné dary trpasličích gazdovstiev, polí, skôr záhonov, ako sa i volali. Chleba nebolo. Boli len akési pagáče z múky, ku ktorej bola primiešaná múka kukuričná. Nebolo zväčša ani soli a mnohí upotrebúvali na varenie soľ denaturovanú, určenú pre dobytok. - Kopaničiari mohli na svoje role vyvážať hnoj iba za snehu, a to ešte len hnoj čečinový, ktorý beztak nebol mnoho hodný a z ktorého sneh, keď sa topil, ešte poslednú dobrotu vyplavil. Tuším len pre tento hnoj chovali kopaničiari jalovičky čadčianskych mäsiarov za úžerníckych podmienok. - Z týchto rolí vynášali každoročne vždy nové a nové spústy kameňa. Ale kameňa bolo bez konca. Prívaly dažďa opierali sa do šľapají po statku a z holých pasienkov zmývali z roka na rok vždy novú vrstvu zeme. Niekde sa obnažovala holá skala, kde vraj pred niekoľkými rokmi ešte bola roľa alebo pastvisko. Táto zem nerodila a nestihla vyživiť svojich obyvateľov, uťahaných márnou robotou. Chlapi tu boli zodratí a vychudnutí, ženy zmorené i prácou i mnohými pôrodmi a dlhým pridájaním, ktoré zabezpečuje pred novým tehotenstvom a najmä poskytuje dieťaťu najlacnejšiu potravu.
Mnohí z obrábateľov tejto kamenistej pôdy nakoniec zanechávali túto svoju živiteľku, aby šli kraj sveta, alebo po drotárke, alebo pracovať niekde v amerických majnách, alebo na repy, na Dolnú zem, do Čiech, do Rakúska a do Nemecka.
Takéto pomery neboli však iba na kopaniciach, ale poväčšine i v samotných dedinách. -
Ako vyzeral tento prakticky temer negramotný ľud po stránke duševnej a mravnej? Keď odhliadnem od vplyvu degenerácie a alkoholizmu, zdali sa mi Kysuce ako rezervácia, kde chovali ľudí ostavších na detskom stupni vývoja. Kysučania - to boli veľké deti; v dobrom i v zlom. Títo Kysučania vedeli byť detsky prítulní a priamo nežní. Ale tí istí Kysučania vedeli, celá dedina i s ženami a s richtárom na čele, do smrti ubiť turistu, ktorý prišiel s fotografickým aparátom a o ktorom usúdili, že im chce so svojimi skielkami vypáliť dedinu. - Chválorečníci našej stariny hovorili o akomsi hlbokom náboženskom cítení nášho ľudu. Miesto hlbokého náboženského cítenia videl som iba akúsi čudnú zmes najnemožnejšej, najhrubšej povery a temer práve tak nemožnej viery, ktorá nijako nezasahovala do sféry vôle a konania. Tento ľud vychovaný v kresťanskej mravouke sa navzájom naháňal pred súdy za bagateľ, bil po hlavách a bodal do rebier proste z najnekresťanskejšej susedskej nevraživosti. Pritom nebolo na ňom nič jánošíkovského. Ich duchovní pastieri naopak na nich chválili pokoru, túto najpochybnejšiu z kresťanských cností - de facto bola to cez celé ganerácie vypestovaná otrockosť ducha a fatalizmus, ktorý chválorečníci našej stariny volali odovzdanosťou do vôle božej. - Prosím, aby ste mi nevyčítali, že azda náš hornotrenčiansky ľud ohováram. "Nehaňte ľud môj," bolo šľachetným výkrikom básnika romantickej, ale vo feudalizme ešte hodne väziacej doby a generácie. Príkazom dnešnej doby, dnešnej generácie je - pozrieť sa pravde do očí, nech je akákoľvek. A najmä hľadajúc príčiny, ísť až k samým koreňom. Vtedy i odpudzujúce zjavy sa vám ukážu v inom osvetlení.
V tom čase, o ktorom hovorím, moje skúsenosti medzi kysuckým obyvateľstvom znamenali pre mňa, pravda, stratu ilúzií na celej čiare. Predovšetkým však zakolísala téza o prednosti primitívneho stavu a chudoby. Ak oplývanie blahobytom - povedal som si - je nepriateľské správnemu vývoju človeka, je mu azda priaznivejšia tá bieda, nekonečná a bezvýchodná bieda, ktorá kmásala našich kysuckých dedinčanov?
A tak pozvoľna chudoba v mojich očiach strácala všetku svoju prednosť a mravnú cenu. Ba masová chudoba postupne sa mi stávala priamo hrôzou. Časom som priamo znenávidel všetky mravokárne kázania a idealistické horlenia. Ak si nevieme rady s touto materiálnou biedou, potom všetko naše kázanie nestojí fajku dymu.
Pravda, vtedy sa mi ešte zdalo, že hlavnú príčinu tej biedy znám: že je ňou práve alkoholizmus. Vždy znova som sa vracal ku nemu a ešte vždy som pokladal za svoju prvú povinnosť (spolu so svojimi priateľmi) proti nemu pracovať. Keď už nie mravným horlením, nuž aspoň triezvym presviedčaním a výpočtami.
Avšak čím viac som navštevoval našich dedinčanov a najmä kopaničiarov v ich príbytkoch, čím viac som poznával spôsob života týchto ľudí doma a zase pri práci - tým viac som začínal pochybovať o tom, že skutočne alkoholizmus je vlastnou príčinou tohto ich sociálneho a zdravotného stavu. Čím viac som pozoroval úplnú bezútešnosť ich života, tým viac sa mi núkala domnienka, že vari sme na mýlnej ceste všetci my protialkoholickí kultúrtrégri.
Akosi sme vypustili zo svojho rozpočtu, že jedným z hlavných účinkov alkoholu je, ako to medicína hovorí - že alkohol je euforikum. To znamená, že (aspoň v začiatkoch svojho účinkovania) dáva opojenému pocit ľahkosti, spokojnosti, zabudnutia. Všetky biedy a trampoty dňa ako keby boli z mozgov zotreté a miesto vedomia tejto biedy nastupuje akási náhražka radosti zo života. Takýto stav sa volá eufória a prostriedok, ktorým sa jej docieli - euforikum. A takýmto prostriedkom je práve alkohol. Toto sme voľajako nevzali do úvahy. Čo ak primárna, pôvodná príčina biedy je nie alkohol, ale práve naopak: bieda s tým pocitom naprostej a bezvýchodnej úbohosti života, uprostred driny, špiny a blata, v akom sa topili naši dedinčania, ak táto bieda je práve príčinou alkoholizmu? Čo ak lieh je práve prostriedkom, ako z tohto skľučujúceho pocitu čo len na chvíľu uniknúť opojením? Všetko jedno, že toto opojenie je klamné a že po ňom nasleduje návrat do skutočnosti tým ťažšej a tým bezvýchodnejšej. Všetko jedno, že modrý pondelok je horší ako všetky druhé robotné dni v týždni.
Ak je to tak, potom by sa, pravda, všetko obrátilo. Alkoholizmus by sa ukázal nie príčinou biedy, ale následkom. V takom prípade by málo osožilo nielen mravné horlenie, ale i striezlivé presviedčanie. V takom prípade jediná pomoc od alkoholizmu ako od masového zjavu by bola - odstránenie mravnej biedy a bezútešnosti života...
Vtedy dostala sa mi do rúk Grotjahnova sociálna patológia a v nej citát z knihy Engelsovej "Die Lage der arbeitenden Klasse in England" z roku 1845. V tomto spise hovorí Engels: "Pálenka je im - t.j. anglickým robotníkom - temer jediným zdrojom radosti a všetky okolnosti ich k nej približujú. Robotník sa vracia z práce ustatý a vyčerpaný, nachádza svoj byt neútulný, vlhký, nevľúdny a špinavý. Potrebuje súrne akúsi vzpruhu, musí mať niečo, aby jeho práca stála za námahu, aby mu vyhliadka na trpký zajtrajšok bola znesiteľná. Jeho skleslá, bezradostná a hypochondrická nálada, ktorá vyplýva už z jeho zdravotného stavu, najmä zo zlého trávenia, sa ešte pre jeho všeobecný životný stav, pre neistotu jeho existencie, pre jeho závislosť od všetkých možných náhod a pre jeho bezmocnosť podniknúť čokoľvek na zlepšenie svojho postavenia zhoršuje do neznesiteľnosti. Jeho telo, oslabené zlým vzduchom a zlou stravou, si nástojčivo žiada nejaké dráždidlo zvonka. Jeho potreba družnosti môže byť ukojená iba v krčme, lebo nemá iné miesto, kde by sa mohol stretávať so svojimi priateľmi, a pritom všetkom by robotník nemal podliehať pokušeniu alkoholu a nemal by vedieť odolať jeho lákavosti? Naopak, je to morálna a fyzická nutnosť, že za takýchto okolností veľká väčšina robotníkov sa musí oddať alkoholizmu. A odhliadnuc od fyzických vplyvov, ktoré ženú robotníkov do pijanstva, pôsobí tu ešte príklad prostredia, zanedbaná výchova, nemožnosť chrániť mladistvých pred pokušením, v mnohých prípadoch priamy vplyv pijanských rodičov; ktorí svojim deťom sami dávajú pálenku, vedomie, že v opojení aspoň na niekoľko hodín zabudnú na biedu a trampoty života, a ešte sto iných okolností, takže sa robotníkom ani nemôže zazlievať ich záľuba v pálenke. Pijanstvo tu prestalo byť neresťou, za ktorú by bol zodpovedný nerestník, stalo sa zjavením, nevyhnutným a neodvratným dôsledkom určitých podmienok, ktoré pôsobia na objekt bez vlastnej vôle."
Keď som čítal toto miesto z Engelsovho spisu, stalo sa mi to, čo sa človeku neraz stáva: hútate a rozmýšľate o nejakej veci hore-dolu, a neviete si s ňou rady. A naraz jediné slovo alebo jediná veta vám ju osvetlí: bez veľkých dôkazov a štatistických a iných dokladov proste cítite - že je tomu tak.
"Musí mať niečo, aby jeho práca stála za námahu, aby mu vyhliadka na trpký zajtrajšok bola znesiteľná."
V citovanom mieste Engelsovho spisu treba iba miesto niektorých slov nahradiť slová z nášho slovníka, miesto anglický robotník povedať kysucký kopaničiar a všetko druhé ostáva v platnosti. Ba platnosť sa ešte len stupňuje, pretože masová bieda kysuckého dedinčana je azda ešte hlbšia a bezútešnosť jeho života je ešte bezútešnejšia než londýnskeho proletára. A tie stimulancie a tie euforiká sú kysuckému kopaničiarovi dostupné nie denne, ale iba pri istých príležitostiach: pri furmanke, na krstinách, na svadbe a pohrebe, a najmä už v nedeľu a sviatok po omši. Ba ono sa to aj akosi dobre rýmuje: najprv dôkladná dávka duchovného ópia, dávajúca nádej na večnú blaženosť, a potom aspoň tri deci materiálneho euforika, zabezpečujúceho blaženosť čo len na dáky okamih...
A tak sa mi vtedy akosi razom stalo jasným, že napriek všetkým úvahám o tom, ako alkohol zapríčiňuje pauperizmus, predsa len prvotnou príčinou je - bieda.
Iste Engelsovi neprišlo ani na um popierať dialektickú jednotu príčiny a následku, spätné účinkovanie alkoholizmu na hmotné postavenie. Ale tak ako Engelsovi hmotná masová bieda bola zdrojom každej inej masovej biedy - tak i pre mňa stala sa základnou otázkou, otázkou všetkých otázok.
Z týchto príčin - pravdaže aj z iných - som sa úplne a nenávratne rozišiel s oným idealistickým názorom, ktorý za základ spoločenských javov pokladá idey, duševné a mravné pohnútky - a prijal som historický materializmus, podľa ktorého práve naopak, spoločenské javy majú základ v hmotných, materiálnych pomeroch a podmienkach.