Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy
• najznámejšia kniha svetového sci-fi autora - Vojna svetov (dve časti: Príchod Marsanov a Zem v moci Marsanov) - je dramatickým príbehom okupácie Zeme mimozemšťanmi, ktorých planéta už bola preľudnená, preto pre seba hľadajú nové územia
• ťažiskovou lokalizáciou deja je Londýn, kde vypukne neúprosná panika a boj o prežitie pred neznámymi smrtonosnými zbraňami
• román je písaný takmer dokumentárnym štýlom, možno povedať, že ide o denník hlavného hrdinu, ktorý udalosti mapuje cez prizmu osudu jednotlivca a jeho blízkych v katastrofickej, maximálne vyhrotenej situácii; tá odhaľuje charaktery hlavných postáv v medzných situáciách a strháva vírom neočakávaného druhu nebezpečenstva
• hoci od Wellsových čias pribudlo množstvo podobnej katastrofickej sci-fi literatúry, Vojna svetov si svojou prelomovosťou vydobyla zaslúžené miesto medzi klasickými dielami

Príchod Marsanov

I. Predvečer vojny

V posledných rokoch devätnásteho storočia nebol by nik veril, že ľudské veci budú bystro a zblízka pozorovať bytnosti, vyspelejšie ako je človek a jednako tak smrteľné, ako je on sám; že jeho namáhania budú skúmať a bádať azda práve tak podrobne, ako keď on pod drobnohľadom pozoruje pohyblivé stvorenia, čo sa hmýria v kvapke vody. Ľudia na tejto zemi s nekonečnou ochotou starali sa o svoje malicherné veci, súc presvedčení, že vládnu nad všetkým. Nik nepomyslel na to, že staršie svety v priestore môžu byť pre ľudstvo zdrojom nebezpečenstva, a ak aj, tak myšlienku života na nich pokladali za nemožnú a pravde nepodobnú. Je čudné spomínať niektoré náhľady tých zašlých dní. Obyvatelia zeme väčšinou si predstavovali, že na Marse sú ľudia azda inferiórnejší ako sú oni sami a ochotní sú prijať výskumnú výpravu. Jednako intelekty, ktoré sú v pomere k nášmu rozumu také, ako je náš um, keď ho porovnáme s umom zvieraťa, intelekty nesmierne, chladné a nesympatické, hľadely cez vír priestoru závistlivými očami na túto zem a pomaly a iste snovaly plány proti nám. A na začiatku dvaciateho storočia prišlo veľké rozčarovanie.
Azda ani nemusím pripomenúť čitateľovi, že planéta Mars otáča sa okolo slnca v priemernej vzdialenosti 140.000 míľ a od slnca dostáva sotva polovičku toho svetla a tepla, ktoré dostáva Zem. Ak je v hmlistej hypotéze kus pravdy, musí byť starší ako je náš svet a život na jeho povrchu skrsol oveľa driev, ako vznikla naša zem. Keďže Mars sotva má sedminu objemu našej zeme, vychladol oveľa prv na stupeň teploty, v ktorej mohol skrsnúť život. Má povetrie a vodu a všetko, čo je k životu potrebné.
Ale človek je natoľko márnivý, natoľko zaslepený svojou márnivosťou, že do konca devätnásteho storočia neprišlo na um ani jednému spisovateľovi, že sa tam už dávno vyvinul intelektuálny život a vonkoncom aj nad zemskú úroveň. Tiež nik nevedel, že Mars, súc starší ako naša zem, sotva so štvrtinou povrchného priestoru a súc ďalej od slnca, musí nevyhnutne byť ďalej od začiatku života a bližšie k jeho koncu.
Postupné ochladanie, ktoré musí raz prísť na našu zem, u nášho suseda pokročilo už dosť ďaleko. Jeho fyzické podmienky sú dosť veľkou záhadou, ale toľko už vieme, že v jeho rovníkových oblastiach teplota je sotva taká, ako v našej najstudenejšej zime. Jeho povetrie je oveľa redšie ako naše, oceánov mu ubýva, takže pokrývajú len jednu tretinu povrchu a keď sa menia jeho pomalé čiastky roku, tvoria sa a topia sa na jeho póloch ohromné ľadovce a pravidelne zavodňujú jeho mierne pásma. Tento posledný stav vyčerpania, ktorý je nám posiaľ neuveriteľne ďaleký, stal sa pre obyvateľov Marsa páľčivým problémom. Rázny nátlak nevyhnutnosti zbystril ich rozum, rozšíril ich moc a zatvrdil ich srdcia. Skúmajúc priestor pomocou nástrojov a vynálezov, o akých sa nám ani nesníva, vidia v diaľke len 35,000.000 míľ smerom k slncu hviezdu nádeje, našu teplejšiu planetu, zelenú rastlinami a šedú vodami, s oblačným ovzduším, svedčiacim o úrodnosti, taktiež videli medzi plávajúcimi mrakmi pásy ľudnatej krajiny a plytké, loďami sa hmýriace moria.
A my, ľudské bytnosti, ktorí bývame na tejto zemi, musíme sa im zdať aspoň tak cudzími a malichernými, ako sa nám zdajú opice alebo lemurovia. Intelektuálna stránka človeka už pripúšťa, že život je ustavičným bojom o jestvovanie a zdá sa, že to isté veria aj obyvatelia Marsa. Ich svet už ďaleko zašiel v chladnutí a náš svet je posiaľ plný života, ale preplnený len takými tvormi, ktoré oni považujú za inferiórne zvieratá. Ich jedinou spásou pred zahynutím, ktoré sa valí s pokolenia na pokolenie, je: prebojovať sa bližšie k slncu.
Prv však, než ich prenáhlene odsúdime, musíme si pripomenúť, ako krute a nemilosrdne sme my sami kynožili nielen zvieratá, ako vyhynutých turov a dodov, ale tiež nižšie druhy ľudstva. Tasmaniani, hoci mali ľudskú podobu, boli celkom vyplienení vojnou, ktorú viedli európski vysťahovalci pädesiat rokov. Sme my takými apoštolmi milosrdenstva, že sa môžeme ponosovať na Marsanov, ktorí bojovali v tom istom duchu?

+++

Marsania si vypočítali svoj sostup s obdivuhodnou dômyselnosťou - ich matematická veda zrejme prevyšuje našu - a pripravovali sa temer s dokonalou jednomyseľnosťou. Keby nám to dovolili naše prístroje, boli by sme ich shon videli ešti v devätnástom storočí. Ľudia, ako Schiaparelli, pozorovali červená planétu - je čudné mimochodom, že Mars cez nesčíselné storočia menovali hviezdou vojny - ale sa im nepodarilo vysvetliť pohyblivé zjavy, ktoré tak správne zaznamenali. Cez celý ten čas sa asi Marsania pripravovali.
V roku 1894, v čase opozície, na osvetlenej strane hviezdnej plochy zbadali jasnú žiaru; najprv ju videli v lickskej hvezdárni, potom ju videl Perrotin v Nizze, a potom aj iní pozorovatelia. Anglickí čitatelia sa o nej dozvedeli z odborného časopisu "Nature", zo dňa 2. apríla. Náchylný som mysleť, že Marsania práve vtedy liali a osádzali ohromné delo, z ktorého na nás potom strieľali. V čase dvoch nasledujúcich opozícií bolo videť pozdĺž miesta, kde sa ukázala žiara, posiaľ neobjasnené znamenia.
Je tomu teraz šesť rokov, ako sa na nás privalila tá pohroma. Keď sa Mars blížil k opozícii, Lavelle z Jávy rozčulil všetky hvezdárne senzačnou zvesťou o ohromnom výbuchu sálajúcich plynov na planete. Stalo sa to dvanásteho okolo polnoci a spektroskop, ktorý hneď použil, ukazoval žeravé plyny, hlavne vodík, rútiaci sa k zemi nesmiernou rýchlosťou. O štvrť na jednu nebolo už nič videť z toho ohnivého výbuchu. Učenec ho pripodobnil k ohromnému záblesku plameňa, odrazu prudko vychrleného z planéty "ako keď delo vychrlí horiaci plyn".
Ukázalo sa, že toto porovnanie je mimoriadne priliehavé. Jednako to na druhý deň noviny vôbec nespomínali, okrem "Daily Telegraphu", v ktorom bola len malá poznámka a svet nemal ani potuchy, že sa nad ním vznáša najvážnejšie nebezpečenstvo, aké kedy hrozilo ľudstvu. Môžbyť, že by som sa o výbuchu nebol ani dozvedel, keby som sa v Ottershaw nebol stretol so známym hvezdárom Ogilvym. Bol mimoriadne rozčulený touto zvesťou a v rozčúlení ma pozval pozorovať s ním v noci planetu.
Hoci sa od toho času všeličo stalo, jednako si túto noc pamätám celkom jasne; tmavé, tiché observatorium, zatienená lampa, vrhajúca na dlážku v kúte slabé svetlo, pravidelné tikanie teleskopu, malá škára v povale - obdiaľna hĺbka posypaná hviezdnym prachom. Ogilvy zmizol v tme a bolo len počuť, ako prechádza cez izbu. Keď som sa podíval ďalekohľadom, zbadal som tmavobelasý kruh a malú, okrúhlu planetu, ktorá v ňom plávala. Zdala sa mi byť takou malou, jasnou a pokojnou. Bola koľkosi ploskatá so sotva badateľnými priečnymi pruhmi. Ale bola taká malá, tak striebriste teplá, ako špendlíková hlavička. Zdalo sa, že sa trochu trasie, ale naozaj pohyboval sa len teleskop vlivom hodinového stroja, ktorý udržiaval planetu v dohľade.
Pozorujúc, zbadal som, že hviezda rastie a zasa sa zmenšuje, že sa blíži a vzdiaľuje, ale to sa zdalo len mojim ustatým očiam. Bola od nás vzdialená na štyricať milionov míľ - viacej ako 4,000.000 míľ priestoru. Málo ľudí si uvedomuje tú nesmiernu diaľku, v ktorej plávajú odrobiny hmotného vesmíru.
Pamätám sa, že v blízkosti planety boly tri malé svetelné body, tri teleskopicky nesmierne ďaleké hviezdy a všade okolo nej bola nepreniknuteľná tma prázdneho priestoru. Viete, aká je tá tma v mrazivej, hviezdnej noci? V teleskope zdá sa ešte hlbšou. V tom čase pre mňa neviditeľná, lebo bola tak vzdialená a malá, letiac rýchlo a nepretržite neuveriteľným priestorom, blížiac sa každú minútu o niekoľko tisíc míľ, rútiac sa tá Vec, ktorú na nás soslali, Vec, ktorá mala na zem doniesť toľko vojen, pohrôm a smrti. Vtedy som o nej nemal ani tušenia; nikto z obyvateľov zeme nemal ani tušenia o blížiacej sa strele.
V tú noc zasa vyšľahol plyn zo vzdialenej planety. Videl som to. Červenkastý záblesk na okraji, nepatrné vzdmenie obrysov, práve keď chronometer bil polnoc. Oznámil som to Ogilvymu a on zaujal moje miesto. Noc bola dusná a ja som bol smädný; išiel som, tápajúc nešikovne v tme, k malému stolíku, na ktorom stál syfon. Ogilvy užasnute kričal nad oblakom dymu, ktorý sa k nám blížil.
V tú noc z Marsu odišiel ešte jeden posol smerom k zemi, o niekoľko sekúnd po prvom. Pamätám sa, ako som tam sedel pri stole a pred očami sa mi mihaly zelené a červené kolesá. Bol by som si rád zapálil cigaru a voskrz som sa nebál chvíľkového záblesku, ktorý som zbadal, a netušil som, čo mi donesie. Ogilvy pozoroval až do jednej hodiny, potom to nechal. Dolu vo tme sa odrážal Ottershaw a Chertsey, kde spalo pokojne niekoľko sto ľudí.
Bol zaujatý úvahami o životných podmienkach na Marse a posmieval sa vulgárnej myšlienke, že sú tam bytnosti, ktoré nám dávajú znamenia. Myslel si, že na plenétu spŕchol hustý dážď meteoritov, alebo, že tam vybuchujú sopky. Vysvetľoval mi, ako je to nemožné, aby sa organický vývoj na blízkych planetách šinul tým istým smerom.
"Okolnosť, že sú na Marse nejaké živé, ľuďom podobné bytnosti, má sa ako jedno proti milionu," riekol.
Sto hvezdárov videlo v tú noc plameň a zasa nasledujúcu noc okolo dvanástej a nasledujúcu noc zasa a tak desať nocí jedna za druhou. Nik na zemi sa nepokúsil vysvetliť, prečo výbuchy prestaly po desiatom dni. Môžbyť, že plyny, ktoré vznikaly pri výbuchu, staly sa Marsanom nepohodlnými. Husté mraky dymu alebo prachu, viditeľné zo zeme len silným teleskopom ako malé, šedé, pohyblivé škvrny, plávaly jasným ovzduším planety a zahalily jej známe obrysy.
Napokon denné časopisy prejavily záujem o tieto poruchy a tu a tam sa objavily populárne články o sopkách na Marse. Humoristický časopis "Punch", ak sa pamätám, upotrebil ich k nejakej podarenej politickej satire. A strely, ktoré na nás Marsania vystrelili, neočakávane sa rútily s rýchlosťou mnoho míľ za sekundu prázdnym, nekonečným priestorom, hodina za hodinou, deň za dňom bližšie a bližšie. Teraz sa mi to zdá celkom neuveriteľným, že ľudia chodili za svojimi malichernými vecami, nedbajúc na nebezpečenstvo, ktoeré sa nad nimi vznášalo. Pamätám sa, akú radosť mal Markham, keď si zadovážil novú fotografiu planety pre obrázkový časopis, ktorý vtedy vydával. Dnešní ľudia nemajú ani poňatia o mnohých podnikavých časopisoch devätnásteho storočia. Ja sám bol som celkom zaujatý učením sa jazde na kolese a písaním do rozličných časopisov, pojednávajúcich o možnostiach rozvoja mravných myšlienok postupom civilizácie.
Jedného večera (prvá strela bola vtedy vzdialená sotva na 10,000.000 míľ) šiel som so svojou ženou na prechádzku. Na nebi bolo plno hviezd a ja som jej vysvetľoval znamenia Zodiaku a ukázal som jej Mars, podobajúci sa jasnej svetelnej čiarke, blížiacej sa k zenitu, ku ktorej bolo obrátených toľko teleskopov. Noc bola teplá. Keď sme prichádzali domov, stretli sme spoločnosť spievajúcich a vyhúdajúcich výletníkov z Cherstsey alebo Isleworthu. Horné okná domu boly osvetlené a ľudia sa poberali na odpočinok. Zo vzdialenej železničnej stanice bolo počuť hrmot posunovaných vagónov, zvonenie a rachot, vzdialenosťou tlmený temer v melodiu. Moja žena ma upozornila na žiariace, červené, zelené a žlté signály, čnejúce na stĺpoch k oblohe. Všetko bolo také pokojné a bezpečné.