Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Príchod Marsanov

II. Padajúca hviezda

Potom prišla noc, keď padla prvá hviezda. Na východ od Winchestru skoro ráno vysoko v ovzduší bolo videť plamennú čiaru. Muselo ju zbadať niekoľko sto ľudí a pokladať ju za obyčajnú padajúcu hviezdu. Albin ju opisoval, že za sebou nechávala zelenkavý pruh, ktorý žiaril niekoľko sekúnd. Denning, naša najväčšia meteoritová autorita, ustálil, že prvý raz sa zjavila vo výške nejakých devädesiat alebo sto míľ. Zdalo sa mu, že padla od neho na východ asi na sto míľ.
V tú hodinu bol som práve doma, píšuc v pracovni a hoci jej francúzske okná obrátené sú tiež na Ottershaw a ich žaluzie boly vytiahnuté (lebo som v tom čase rád hľadel na hviezdne nebo), jednako som ničoho nevidel. Jednako najpodivnejšia vec, ktorá kedy prišla na zem z vonkajšieho priestoru, musela práve vtedy padnúť, keď som tam sedel, a bol by som ju iste videl, keby som bol pozrel dohora vtedy, keď slietla. Niektorí, čo ju videli leteť, hovoria, že sa blížila so syčiacim zvukom. Ja som nepočul nič. Veľa ľudí z Berkshire, Surrey a Middlesexu muselo videť jej pád a väčšinou si muselo mysleť, že sletel zasa meteorit. Tak sa zdá, že v tú noc sa nik nestaral o to, videť padlú masu.
Ale úbohý Ogilvy, ktorý videl padajúcu hviezdu, a ktorý bol presvedčený, že niekde na lúkach medzi Horsellom, Ottershawom a Wokingom leží meteorit, vstal veľmi skoro ráno s úmyslom najsť ho. A naozaj našiel ho skoro po úsvite neďaleko pieskových jám. Úder projektilu urobil okolo seba ohromnú dieru, piesok a štrk prudko sa rozfŕkol po vresovišti na všetky strany, tvoriac hromady vo vzdialenosti poldruhej míle. A na východe vresovište začalo horeť a riedky, belasý dym vinul sa v úsvite.
Sama Vec medzi rozptýlenými troskami borovice, ktorú pri padnutí rozdrúzgala na kusy, bola celkom pochovaná v piesku. Nezasypaná časť mala podobu veľkého, oblepeného valca, ktorého povrch mal tenký, šupinatý, mäkký obal. V priemere mohla mať tricať yardov. Priblížil sa k mase, prekvapený jej rozmermi a ešte väčšmi jej tvarom, keďže väčšina meteoritov je viacej či menej celkom okrúhla. Letom cez povetrie bola ešte vždy natoľko rozžeravená, že nebolo možno k nej bližšie pristúpiť. Nepretržitý zvuk vnútri jej valca pripisoval nerovnomernému vychladaniu povrchu; lebo vtedy mu ešte neprišlo na um, že by mohol byť dutý.
Ostal stáť na kraji jamy, ktorú vec vyryla, hľadiac strnule na jej čudný úkaz, ohromený najmä jej neobyčajným tvarom a farbou a už nejasne tušil smysel jej príchodu. Včasné ráno bolo zázračne tiché, a slnce, ktoré smerom k Weybridgu práve ožiarilo borovice, bolo už páľčivé. Nepamätal sa, že by v to ráno bol počul spev vtákov, vánok sa ani len nepohol, jediné zvuky zapríčiňovaly pohyby vo vnútri chladnúceho valca. Na lúke bol len sám.
Odrazu pozoroval prekvapene, že niektoré z hnedých škvárov, popolavých šupín, ktoré pokrývaly meteorit, padajú s konca okrúhleho lemovania. Odpadávaly vo vrstvách a spŕchaly na piesok. Odrazu odlúčil sa veľký kus a padol s ostrým zvukom, ktorý mu srdce vtisol do hrdla.
V chvíli si sotva mohol uvedomiť, čo to znamená a tiež aj horúčosť bola priveľká, sliezol do jamy a blížil sa k opache, videť ju lepšie. Predstavoval si, že príčinou opŕchania je vychladanie telesa, ale túto myšlienku rozptýlila skutočnosť, že šupiny padajú len s konca valca.
Uvedomil si to len veľmi pomaly, že sa okrúhly vrch valca otáčal na svojom tele. Bol to taký postupný pohyb, že ho spozoroval až potom, keď zbadal čierny znak, ktorý pred piatimi minútami bol ešte blízko neho, až na druhej strane obalu. Jednako, čo to znamená, pochopil až potom, keď počul tlmene vrzavý zvuk a videl čiernu škvrnu pošklbávať sa napred asi o palec. Potom sa mu vec objasnila veľmi chytro. Valec bol umelý - dutý - s koncom, ktorý sa odkrúcal! Vo vnútri valca niečo odkrúcalo vrchnák!
"Nebesá!" riekol Ogilvy. "Vo vnútri je človek - človek! Na smrť upražený! Pokúša sa o záchranu."
Vraz rýchlym myšlienkovým pochodom spojil vec so zábleskom na Marse.
Myšlienka na uväznenú bytnosť bola tak hrozná, že zabudol na horúčosť a pokročil k valcu pomôcť odkrúcať vrchnák. Ale na šťastie mdlé vyžiarovanie ho zadržalo prv, ako si popálil ruky na ešte vždy žeravom kove. Zastal nerozhodne na chvíľu, potom sa otočil, vyliezol z jamy a dal sa do divého behu k Wokingu. Vtedy mohlo byť s šesť hodín. Stretol sa s vozárom a chcel mu vec vysvetliť, ale to, čo mu hovoril a jeho zjav bol tak čudesný - klobúk mu spadol do jamy - že človek jednoducho jachal ďalej. Podobný neúspech mal s výčapníkom, ktorý práve otváral bránu hostinca v Horsell Bridge. Chlap si o ňom myslel, že je celkom šialený a urobil nepodarený pokus zavreť ho do výčapne. Od toho trochu vytriezvel a keď zbadal Hendersona, londýnskeho novinára, v jeho záhrade, zavolal na neho a rozpovedal mu vec.
"Henderson," volal, "videli ste dnes v noci padajúcu hviezdu?"
"No, a?" riekol Henderson.
"Teraz je na Horsell Commone."
"Pane Bože!" riekol Henderson. "Padlý meteorit! To je dobré."
"Ale je to niečo viacej ako meteorit. Je to valec - umelý valec! A niečo je v ňom."
Henderson vstal s lopatou v ruke.
"Čo je to?" riekol. Bol hluchý na jedno ucho.
Ogilvy mu vyrozprával všetko, čo videl. Henderson v minútke to pochopil. Potom pustil lopatu, schvatil kazajku a vyšiel na cestu. Obidvaja mužskí ponáhľali sa zpäť na lúku a našli valec, ktorý ležal v tej istej polohe. Ale vnútorný hlas zatíchol a na lesklom kove medzi vrchnákom a telesom valca viditeľný bol tenký pruh. Povetrie vnikalo alebo unikalo cez okraj tenkým, syčiacim zvukom.
Načúvali, klopali palicou na obal a keď nedostali odpovedi, mysleli si, že človek a či ľudia dnuká musia byť necitní alebo mŕtvi.
Iste sami dvaja nemohli urobiť nič. Vykrikovali slová útechy a sľubov a vrátili sa zasa do mesta po pomoc. Predstavte si ich zaprášených, rozčulených a rozcuchaných utekať v jasnej žiare slnca hore malou ulicou, práve keď obchodníci otvárali krámy a ľudia okná spální. Henderson ponáhľal sa na železničnú stanicu telegrafovať nové zvesti do Londýna hneď za horúca. Novinárske články pripravovaly duše ľudí na prijatie chýru.
O ôsmej hodine niekoľko chlapcov a mužských bez práce už išlo na lúky videť "mŕtveho človeka z Marsa". V takej forme bola ponímaná udalosť. Počul som o tom najprv od svojho predavača novín okolo štvrť na deviatu, keď som si šiel vziať Daily Chronicle. Prirodzene bol som vzrušený a nemrhajúc času, pustil som sa cez Ottershaw bridge k pieskovým jamám.