Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Nedávno sme podnikli malú cestu a teraz máme chuť na ďalšiu. Kam? Do Sparty! Do Mykén! Do Delf! kde je toľko miest, pri vyslovení ktorých srdce zabúcha túžbou po cestovaní. Ide to koňmo po príkrych chodníčkoch horských, cez kroviny a skaliská, cestujúcemu je ku postupu zapotreby sprievodu celej karavany. Sám ide na čele so svojím argojatom, súmar nesie jeho batožinu, stan, zásoby a niekoľko vojakov ho nasleduje k jeho ochrane. Po vysilujúcej dennej ceste nečaká ho nikde hostinec s úpravným lôžkom. Stán je často jeho prístreším vo veľkej divej prírode; argojat uvarí mu k večeri pilaf; tisíce komárov obletujú malý šiator - ach, to je biedny nocľah! Ráno pokračuje cesta cez rozvodnené rieky. Pevne seď v sedle, aby ťa dravé riavy horské nestrhly!
Aká je odmena za všetky tieto obťaže? Preveľká, prebohatá! Príroda zjavuje sa tu v svojej velebe, každé miestočko dýše dejinami, zrak i myšlienky majú svoje pôžitky. Básnik nech to ospevá, maliar bohatými obrazmi zveční, avšak vôňu skutočnosti, vnikajúcu v myseľ a dušu pozorovateľovu a tam na veky utkvievujúcu, nikdy nevystihnú.
Osamelý pastevec vysoko v horách svojim prostým rozprávaním nejakého príbehu zo svojho života - keď chceš poznať jednotlivé črty zeme helénskej - lepšie než bársjaký cestopisec pred očami tvojimi rozvinie pravý obraz.
Nechaj ho rozprávať! O podivuhodnom, krásnom mrave nech nám horský pastevec rozpráva: o pobratimstve!
"Domček náš je ulepený z hliny, ale vereje boly tesané stĺpy, najdené na samotnom stavanisku. Strecha sa temer dotýkala zeme; bola teraz temno hnedá a nepekná, ale keď ju pokladali, boly to kvitnúce oleandry a svieže vetvičky brečtanové, donesené cez hory.
Okolo nášho domku bolo málo miesta, holé skaly tu trčaly a temnely sa v smutných barvách. Často visely ich mraky na ich vrcholkoch ako biele, živé postavy. Nikdy nepočul som tu spevného vtáka, nikdy netancovali tu mužovia pri zvukoch gajd; miesto toto bolo sväté od pradávnych dôb, už meno to pripomína - menovalo sa Delfy! Tmavé, vážné vrchy boly všetky pokryté snehom; najvyšší z nich, ktorý najdlhšie žiaril v červánkoch a zorách, menoval sa Parnass, potok, hneď za naším domkom, prýštil z tejto hory a tiež bol posvätný; teraz ho somár zakalí svojimi krokmi, avšak voda plynie ďalej a zase sa vyčistí. Spomínam na každé miestečko a na sväté, veľké tie samoty! Uprostred chalúpky sa rozkladal oheň, a keď vrelý, žeravý popol ležal hodne vysoko, piekli sme v ňom chlieb. Keď vonku ležalo najviac snehu, okolo našej chalúpky, tak že bola v ňom temer skrytá, vtedy zdala sa mi moja matka najveselšia, vtedy brala moju hlavu do svojich rúk, pobozkala ma na čelo a spievala piesne, ktoré ináč nikdy nespievala, lebo Turci, naši páni toho nedovolili. Spievala: "Na vrchole Olympu, v nízkej jedline, ležal starý jeleň, a jeho oči boly plné sĺz. Plakal slzy krvavé, ba i zelené a modré, a srnec, ležiaci neďaleko, sa pýtal: 'Čo ti je, že tak plačeš slzy krvavé, ba i zelené a modré?' 'Turek prišiel v našu dedinu, divokých psov vzal si na lov, mohutnú silnú smečku psov.' 'Zaženiem ich na ostrovy,' vravel mladý srnec, 'zaženiem ich na ostrovy, do hlbokého mora.' Avšak než sa večer schýlil, bol srnec ubitý a driev, než večer prišiel, bol jeleň uštvaný a mrtvý!"
Keď moja matka toto spievala, boly jej oči vlhké a slza sa triasla v dlhých obrvách, avšak skryla ju a obracala náš chlieb v žeravom popoli. Vtedy som zaťal päste a riekol som: "Pobijeme Turkov!" Avšak ona len opakovala sloku: "Zaženiem ich na ostrovy, do hlbokého mora. Avšak než sa večer schýlil, bol srnec ubitý, a driev než večer prišiel, bol jeleň uštvaný a mrtvý!"
"Mnoho nocí a mnoho dní sme boli sami v chalúpke. Tu prišiel môj otec. Vedel som, že mi prináša lastúry zo zálivu Lepantského, alebo dokonca nôž, ostrý a blýskavý. Tentokráť nám však priniesol dieťa, malé, nahé dievčatko, ktoré choval pod svojim ovčím kožuchom. Bolo zahalené v kožuchu a všetko, čo malo, keď rozvinuté ležalo v lone mojej matky, boly tri strieborné mince, vpletené v jeho vlasy. A otec rozprával o Turkoch, ktorí zabili rodičov dievčatka, rozprával toľko, že sa mi o tom celú noc snívalo. - Sám môj otec bol poranený; matka zaviazala mu ruku, rana bola hlboká. Ovčí kožuch, pokropený krvou, bol tvrdý od mrazu. Malé dievčatko malo sa stať mojou sestrou, bolo veľmi krásné, biele; mala tak krásné oči, že ani oči mojej matky neboly krajšie. Anastázia - tak sme ju volali, mala sa stať mojou sestrou, lebo jej otec bol môjmu otcovi zasvätený rovnakým mravom, ktorý doteraz ešte u nás panuje. Uzavreli v svojej mladosti sväzok pobratimský a zvolili si najkrajšie a najcnostnejšie dievča z celého kraja, aby ich pobratimstvo ňou bolo posvätené. Počul som veľmi často o tomto krásnom a obdivuhodnom mrave.
Dievčatko bolo teraz mojou sestrou: sedávala na mojom lone, ja som jej donášal kvety a perie vtákov, hniezdiacich v skalách, pili sme spolu z prameňa parnasského, spali sme - líce na líci - pod útulnou strechou chalúpky, a moja dobrá mať spievala ešte mnohú zimu o krvavých, zelených a modrých slzách; avšak ja som dosiaľ nechápal, že to je môj vlastný národ, ktorého tisícročný zármutok sa zrkadlil v týchto slzách.
Raz prišli k nám traja Frankovia, ktorí mali iný kroj, než my; svoje lôžka a šiatre mali so sebou na koňoch, a viac než dvadsať Turkov, ozbrojených šabľami a puškami, bolo v ich sprievode, lebo to boli priatelia bašovi a mali od neho listy. Prišli sa len pozreť na naše hory, vystúpiť snehom a mračnami na Parnass a pozorovať svojrázné, čierne, príkre skaly okolo našej chalúpky. Nemohli všetci najsť v nej prístrešie, tiež nemohli zniesť dymu, ktorý pod povaľou sa hadil k nízkym dverám. Rozbili svoje šiatre na úzkom priestranstve pred našou chalúpkou, piekli si jahňatá a vtákov a pili sladké, silné vína, avšak Turci ich nesmeli piť.
Keď odchádzali, šiel som s nimi kus cesty a moja sestrička Anastázia sedela mi, zašitá v ovčej koži, na chrbte. Jeden z Frankov postavil ma ku skale a nakreslil mňa i ju, tak, ako živí sme boli; vyzerali sme ani jedna bytnosť. Nikdy som o tom nerozmýšľal, avšak Anastázia a ja sme boli vždy jedno, vždy alebo ležala na mojom lone, alebo mi visela na chrbte, a keď som spal, snívalo sa mi o nej.
O dve noci pozdejšie prišli k našej chalúpke iní ľudia, ozbrojení nožmi a puškami. Boli to Albánci, drzí, bezočiví ľudia, ako moja mať povedala. Zostali len krátko, sestrička Anastázia sedela jednému z nich na lone; keď odišiel, mala len dve a nie tri strieborné mince v hlave. Balili si dohán do prúžkov papiera a tak fajčili. Najstarší hovoril o ceste, ktorej, ako sa zdalo, si nebol dosť istý. Avšak nejakú cestu predsa museli si vyvoliť, šli a môj otec ich odprevádzal. Niekoľko okamžikov potom bolo počuť výstrely, a zase a zase. Potom vnikli do našej chalúpky vojaci, chopili sa matky, mňa a Anastázie. Zbojníci vraj našli u nás útočisko, môj otec ich odprevádzal a preto sme museli ísť s nimi. Videl som mrtvoly zbojníkov, videl som i mrtvolu otcovu a plakal som, až som zaspal. Keď som sa prebudil, boli sme vo väzení, avšak izba tá nebola horšia našej vlastnej doma. Dali mi cibule a vína; doma sme nemali lepšie.
Ako dlho sme boli zajatí, neviem, avšak minulo mnoho dní a mnoho nocí. Keď sme sa dostali z väzenia, boly práve Veľkonoce. Niesol som Anastáziu na chrbte, lebo matka bola chorá. Išla len pomaly, a bola to ďaleká cesta, než sme sa dostali až dolu, k zálivu Lepantskému. Vstúpili sme tam do kostola, v ktorom obrazy na zlatej pôde žiarily v plnom lesku. Predstavovaly anjelov, ale malá Anastázia zdala sa mi práve tak krásna. Uprostred stála na zemi rakva, naplnená ružami. Je to vraj Kristus Pán, povedala matka, ktorý tu leží ako vzácny kvet, a kňaz zvestoval: "Vstal Boh tejto chvíle!" Všetci ľudia navzájom sa bozkali, každý držal horiacu sviecu v ruke, tiež ja a Anastázia sme dostali po jednej; gajdy znely, mužovia tancovali, a vonku pred kostolom piekly ženy baránka veľkonočného. I nás pozvali; sedel som pri ohni a akýsi chlapec, starší odo mňa, objal a pobozkal ma, hovoriac: "Vstal Boh tejto chvíle!" Tak sme sa prvý raz stretli - Aftanides a ja.
Moja matka vedela pliesť rybárske siete, čo tu, pri morskom zálive, bolo dosť výnosné. Zostali sme dlho pri mori, pri rozkošnom mori, chutiacom ako slzy a pripomínajúcom svojimi barvami jeleňa z matkinej piesne; hneď bolo červené, hneď zelené a hneď zase modré.
Aftanides vedel veslovať a ja s Anastáziou sedeli sme v člnku, ktorý plynul na vode ani oblak na nebesách. Keď potom zapadalo slnko, ztemnely hory vždy do modra. Pásmo horské dvihalo sa nad pásmom a najďalej dvihal sa snežný Parnass, vo večernom slnku žiarily jeho vrcholky ako žeravé železo. Bolo to, ako by žiara vychádzala z nútra, lebo dlho svietil v modrastom, chvejúcom sa vzduchu, dlho ešte po západe slnka. Bieli vtáci morskí dotýkali sa svojimi krídlami morskej hladiny - a ináč bolo všetko a všade ticho, ako v Delfách medzi čiernymi skalami. Ležal som v člnku na chrbte, Anastázia sedela mi na prsách a hviezdy nad nami svietily jasnejšie než lampy kostolné. Boly to tie isté hviezdy a stály tamtiež nado mnou, ako by som bol ešte tam - v tom niečo žblnklo do vody a člnok sa silne zakolísal; skríkol som zo všetkých síl, lebo Anastázia spadla do vody, avšak Aftanides bol hneď za ňou a onedlho nato mi ju podával do člnku. Svliekli sme jej šaty, nechali usušiť a potom sme jej ich zase obliekli. To isté urobil i Aftanides so svojimi šatami. Nikto sa nedozvedel o našom ľaknutí o našu malú Anastáziu, a Aftanides mal tiež zásluhu teraz o jej život.
Prišlo leto. Slnko pálilo, až stromy uschýňaly; spomínal som na tôňu našich hôr a na ich sviežu vodu. Moja matka tiež po nich túžila a raz večer vydali sme sa na cestu domov. Ako bolo všade ticho, nikde ani hlásku! Šli sme po vysokom tymiáne, ktorý ešte voňal, ačkoľvek slnko spálilo jeho listy. Nestretli sme ani jediného pastiera, nenašli sme ani jedinej chalúpky. Všade bolo ticho a prázdno, len padanie hviezd nás poučovalo, že je život tam hore na nebesách. Neviem, či čistý, modrý vzduch sám tak svietil, či to bol odlesk hviezd - ale jasne sme videli obrysy všetkých vrchov. Moja matka urobila oheň, napiekla cibulí, ktoré niesla so sebou a ja a sestrička sme zaspali v tymiáne, bez toho, aby sme sa báli vlkov či šakalov. Veď naša mamička sedela pri nás, a to som mal za dostatočnú ochranu.
Došli sme do svojho domova, avšak naša chalúpka bola srúcaná, bolo treba stavať novú. Niekoľko žien pomohlo matke a v niekoľkých dňoch týčily sa už steny a na nich bola položená nová strecha z konárov a ratolestí oleandrových. Matka plietla z koží a lyka fľašové obaly a ja som pásal pastorovi jeho malú čriedu. A hral som sa s Anastáziou s malými želvami.
Jedného dňa navštívil nás drahý môj Aftanides; rozprával, že veľmi túžil po tom, aby nás zase videl, a zostal u nás celý týždeň.
Za mesiac prišiel zase a rozprával, že sa má na lodi vydať do Patrasu a na Korfu. Avšak skôr že sa musí s nami rozlúčiť, a okrem toho doniesol mojej matke veľkú rybu. Vedel mnoho rozprávať, nielen o vodách dolu v zálive lepantskom, ale tiež o kráľoch a hrdinoch, ktorí kedysi pred mnohými rokami v Grécku vládli tak, ako teraz Turci.
Videl som, ako na ružovom kriaku vypučal púčok a ako púčok sa v týchto dňoch rozvil v kvet; stal sa ním, skôr než som začal rozmýšľať o jeho veľkosti, kráse a ružovej barve. Práve tak tomu bolo s Anastáziou. Bola z nej utešená dorastlá dievka, a ja som bol statný šuhaj. Vlčie kože na posteli mojej matky a Anastázie sám som stiahol zo zvierat, zabitých mojou puškou. Roky plynuly.
Tu prišiel jedného včera Aftanides, štíhly ani jedľa, silný a ohorený. Všetkých nás vybozkal a rozprával o veľkom mori, o opevneniach Malty a podivuhodných náhrobkoch egyptských. Znelo to zázračne, ako legendy o svätých. Pozeral som na neho s akousi úctou.
"Čo všetko ty vieš!" riekol som mu, "a ako pekne vieš rozprávať!"
"Ty však si mi raz rozprával to najkrajšie," odpovedal a rozprával mi, čo mi na veky utkvelo v mysli, o krásnom, starom zvyku pobratimstva. "Mám teraz tisíc chutí riadiť sa týmto zvykom. Poď, brat môj, pôjdeme tiež, ako kedysi otec tvoj a otec Anastáziin, do kostola. Najkrajšie a najnevinnejšie dievča je sestra Anastázia, ona nech posvätí náš sväzok! Nikto nemá krajšieho zvyku nad tento náš grécky!"
Anastázia sa začervenala ako svieži lístok ružový, matka pobozkala Aftanida.
Asi na hodinu cesty od našej chalúpky, kde skaly nastavaly hrádzu a riedko roztrúsené stromy zatieňujú okolie, stál náš malý kostolík; strieborná lampa visela pred oltárom.
Mal som svoje najkrajšie šaty na sebe, červená halena tesno priliehala k môjmu silnému telu; strapec na mojom feze bol okrášlený striebrom; za pasom mal som nože a pištole. Aftanides obliekol svoje belasé šaty, aké nosievajú grécki lodníci, strieborný peniaz s obrazom Matky Božej visel mu na prsách, stuha jeho bola drahocenná, akú len boháči môžu nosiť. Každý hneď poznal, že ideme na slávnosť. Vstúpili sme do malého, osamelého kostolíka, kam dverami svietilo večerné slnko na horiacu lampu a pestré obrazy na zlatom úzadí. Kľakli sme na stupňoch pred oltárom a Anastázia si stala pred nás; biely odev splýval jej voľne a ľahko po krásnom tele; jej biele hrdlo a jej ňádra boly pokryté silnými reťazmi starých i nových mincí. Jej čierne vlasy boly svinuté na temene v jediný uzol, ktorý bol prikrytý čiapkou zo strieborných a zlatých peniažkov, najdených v pohanských chrámoch. Krajšie ozdoby nemalo žiadne grécke dievča. Jej tvár žiarila, jej oči boly ani dve jasné hviezdy.
Všetci traja sme sa tíško pomodlili a potom ona sa nás opýtala: "Chcete byť priatelia na život i na smrť?" Odpovedali sme: "Áno!" - "Chcete obidvaja, nech sa stane čokoľvek, vždy si spomenúť: brat môj je časť mňa samého, moje tajomstvo je jeho tajomstvom, moje šťastie je tiež jeho šťastím? Všetky obete, všetku vytrvalosť vo všetkom prejímam na seba ako na vlastnú svoju dušu?" - A my sme opakovali svoje "áno", a ona složila naše ruky, pobozkala nás na čelo a zase sme sa tíško pomodlili. Potom vystúpil kňaz zpoza mreží oltára, požehnal nás všetkých troch a spev ostatných duchovných za oltárom doznieval k nám. Pobratimstvo na večné časy bolo uzavreté. Keď sme vstali, uvidel som svoju matku, ako pri dverách chrámových horko a usedavo plače.
Ako veselo bolo v našej malej chalúpke a pri prameni Delfskom! Večer pred odjazdom priateľovým sedeli sme, Aftanides a ja, zadumení na skalnom svahu. Ruka jeho objímala moje telo, moja ruka vinula sa mu okolo hrdla. Hovorili sme o biede Grécka, o mužoch, ktorým možno dôverovať. Každá myšlienka našich duší bola nám obidvom jasná; v tom uchopil som ho za ruku: "- Ešte jedno musíš sa dozvedeť! Niečo, čo v túto chvíľu okrem mňa vie len Boh. Celú moju dušu plní láska, láska silnejšia než k matke mojej a k tebe - -"
"A koho miluješ?" pýtal sa Aftanides a červeň sa mu rozliala obličajou i po hrudi.
"Ľúbim Anastáziu!" odpovedal som - a ruka jeho sa zachvela v ruke mojej a zbledol ani mrtvola. Videl som a rozumel som. Tuším, že i moja ruka sa chvela; naklonil som sa k nemu, pobozkal som ho na čele a šepkal som: "Nikdy som jej to neriekol, ona mňa hádam ani neľúbi! - Brat môj, pamätaj, že som ju denne vídal, že vyrástla po mojom boku, vrástla v moju dušu!"
"A tvoja bude, tvoja!" odpovedal. "Nemôžem a nechcem ťa klamať; tiež ja ju ľúbim. - Ale zajtra odídem! Za rok sa zase uvidíme, potom budete už svoji, pravda? Mám niečo peňazí - sú tvoje! Musíš si ich vziať, musíš!"
Tíško sme išli cez skaliská; bol to posledný večer, čo sme stáli pri maminej chalúpke.
Anastázia nám svietila, keď sme vchádzali; matky tam nebolo. Podívala sa na Aftanida veľmi smutne. "Zajtra od nás odídeš!" povedala, "je mi to veľmi ľúto!"
"Je ti to ľúto?" povedal a zdalo sa, ako by v tom slove bol hlboký žiaľ, veľký ako môj vlastný. Nemohol som prehovoriť, ale on ju vzal za ruku a povedal: "Náš brat ťa ľúbi, máš ho rada? V jeho mlčaní tiež sa javí jeho láska!" A Anastázia sa chvela a vypukla v plač; videl som len ju, myslel som len na ňu; ovinul som okolo nej svoje ramä a povedal: "Áno, ľúbim ťa!" Ona pritisla svoje pery na moje, jej ruky ovinuly sa mi okolo šije a ona hladkala ma po líci. Avšak lampa padla na zem, bola tma dookola, ako v srdci môjho úbohého Aftanida.
Vstal ešte pred dňom, všetkých nás na rozlúčku vybozkal a odišiel. Mojej matke zanechal pre nás všetky svoje peniaze. Anastázia sa stala mojou nevestou a onedlho potom i mojou manželkou.