Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Bol raz jeden kupec a ten bol taký bohatý, že mohol celú hlavnú ulicu a skoro ešte jednu bočnú uličku vydláždiť samými dolármi. Ale neurobil toho, vedel svojich peňazí využiť inakšie. Keď vydal halier, dostal zaň vždy dolár; ba, taký kupec bol - ale konečne musel tiež zomreť.
Teraz dostal všetky tie peniaze jeho syn. Tento žil nádherne v radovánkach, chodil každej noci na maškarné plesy, robil papierových šarkanov z bankoviek a bankovkami si i cigare zapaľoval.
Týmto spôsobom peniaze pravda ubúdaly. Konečne mal už len štyri groše a žiadnych šiat než pár papučí a starý župan.
Teraz sa priatelia už o neho nestarali, keď sa nemohli ukazovať v jeho spoločnosti na ulici. Len jeden z nich, dobrák, poslal mu starý kufor so vzkazom: "Spakuj!" To bolo síce veľmi pekné, ale nebolo čo spakovať, a tak si sadol do kufra sám.
To bol zázračný kufor! Sotva že stisol zámok, mohol lietať. To kupec urobil a brnk! letel kufor s ním komínom hore a ďalej nad oblaky a vždy ďalej a ďalej. Chvíľami to povážlivo zaprašťalo, a kupec mal veľký strach, aby sa kufor nerozpadol, bol by urobil iste riadny skok! Ale chráň Boh, konečne prišiel cele zachovalý do Turecka. Kufor skryl v lese do suchého listia a vošiel do mesta. Tam sa mohol voľne prechádzať, lebo všetci Turci nosia len papuče a župany.
A stretol dojku s dieťaťom. "Počuj, ty turecká dojka," povedal, "čo je to za veľký zámok hneď za mestom, ktorého okná sú tak vysoké?"
"Tam býva dcéra cisárova!" odpovedala, "bolo jej prorokované, že ju jeden milenec urobí veľmi nešťastnú, a preto nesmie ju nikto navštíviť, keď cisár alebo cisárovná nie sú prítomní."
"Ďakujem!" povedal syn kupcov. A šiel do lesa, sadol si do svojho kufra, letel v ňom na strechu zámku a vliezol oknom k princezne.
Táto ležala na pohovke a spala a bola tak prekrásna, že ju musel pobozkať. Tu sa prebudila a veľmi sa podesila, ale on vravel, že je turecký pán boh, ktorý k nej prišiel vzduchom a to sa jej veľmi páčilo.
Potom si sadli vedľa seba, on chválil jej krásne oči a povedal, že sú to najnádhernejšie tmavé jazerá, v ktorých plávajú myšlienky ako sirény. O jej čele hovoril, že je to ľadovec s najnádhernejšími sieňami a obrazmi. A tiež jej rozprával o bocianovi, ktorý nosí pekné malé dietky. Ach, to boly veľmi krásne poviedky!
Potom požiadal o ruku princezninu a ona hovorila hneď "áno"!
"Ale musíte prísť zase v nedeľu večer, vtedy pijú moji rodičia so mnou čaj. Budú veľmi pyšní na to, že dostanem tureckého boha za manžela. Ale postarajte sa o to, aby ste mohli rozprávať peknú rozprávku, lebo to je najmilšou zábavou mojich rodičov. Moja matka má rada rozprávky mravné a vznešené a môj otec veselé, pri ktorých sa človek môže zasmiať."
"Dobre, nedonesiem nič iného darom, než rozprávku," povedal kupec a potom sa rozišli. Ale princezna darovala mu dýku dukátmi vykladanú, a tieto mu boly zvlášte vítané.
Potom odletel, kúpil si nový župan a sedel potom v lese, horlivo básniac o svojej pohádke. Lebo do nedele večer musela byť hotová, a skladanie pohádok nie je vec práve ľahká.
A keď bol konečne hotový, hľa, bola práve nedeľa a večer. U princezny čakal naň cisár a cisárovná a celý dvor, s čajom.
Bol prijatý veľmi vľúdne.
"Chcete nám rozprávať poviedku?" začala cisárovná, "nejakú hlbokú a vzdelávajúcu?"
"A pri ktorej sa človek tiež môže zasmiať?" dodal cisár.
"Isteže!" odpovedal syn kupcov a rozprával. "A teraz dávajte pozor!"
"Bola raz jedna škatuľka zápaliek, ktoré boly veľmi pyšné na svoj vznešený pôvod. Ich rodokmeň, to je veľká borovica, ktorej každá zápaľka bola malou čiastočkou, bol veľmi starý strom vonku v lese.
Zápaľky ležaly medzi kresadlom a medzi starým železným hrncom na rímse v kuchyni a týmto rozprávaly o svojej mladosti.
"Áno, dokiaľ sme boly na sviežej vetvici," povedaly, "vtedy nám bolo opravdu dobre. Každého rána a večera bol diamantový čaj, totiž rosa. Celý deň sme maly slnečnú žiaru, lebo slnko svietilo, a všetci vtáci nám museli rozprávať pohádky. Mohly sme tiež vycítiť, že sme boly bohaté, lebo listnaté stromy boly ošatené len v lete, ale náš rod mal prostriedky, že mohol nosiť zelené šaty v lete i v zime. Potom prišli drevorubači a v lese vypukla veľká revolúcia. Náš rod bol roztrieštený.
Otec rodiny dostal miesto ako hlavný sťažeň nádherného korábu, ktorý mal obísť celý svet, keby chcel. Ostatné konáre našly iné postavenie a nám pripadla teraz úloha, aby sme zapaľovali svetlo nižším zástupom a preto sme sa dostaly až sem do kuchyne k urodzeným ľuďom."
"Ja som mal iný osud," povedal železný hrniec, vedľa ktorého zápaľky ležaly. "Od tej doby, čo som videl svetlo sveta, mnoho sa podo mnou kúrilo a mnohokráť som bol rozžeravený. Ja sa starám o to, čo živí, a som preto vlastne prvý tu v dome. Mojou jedinou radosťou je ležať po obede čisto a pekne na svojom mieste a zabávať sa rozumne so svojimi súsedmi. Vynímajúc vedro na vodu, ktoré niekedy sa dostane až dolu na dvor, žijeme tu cele pri zavretých dverách. Jediným naším poslom noviniek je koš, s ktorým sa chodí na trh, ale ten hovorí príliš rebelantsky o vláde a o ľudu. Nedávno spadol jeden starý hrniec ľaknutím nad tým na zem a puknul. Áno, ten koš je svobodomyseľný, o tom vás môžem uistiť!"
"Ty hovoríš až priveľa," povedalo kresadlo a oceľ naň bila, až iskry odletovaly.
"Či si neurobíme veselý večierok?"
"Áno, hovorme o tom, kto je z nás najvznešenejší," povedaly zápaľky.
"Nie, ja nehovorím rád o sebe," odpovedal hlinený hrniec, "ale navrhujem večernú zábavu. Urobím tiež začiatok a budem niečo rozprávať, čo každý sám raz zažil. Možno sa tak ľahko do toho vžiť a každý sa pri tom pobaví. Teda počúvajte: Pri východnom mori u starých bukov -"
"To je pekný začiatok," volaly všetky taniere, "to bude iste rozprávka, ktorá sa bude páčiť všetkým."
"Áno, tam som prežil svoju mladosť v jednej tichej rodine. Nábytok sa vyprášil, dlážka sa umývala a každých štrnásť dní boly povesené nové záclony."
"Ako zaujímavo rozprávate," povedala metla, "človek hneď vycíti, že to ženská bytnosť rozpráva, všetkým tým vanie niečo čistého!"
"Áno, to sa vycíti," povedalo vedro na vodu a z radosti nad tým urobilo malý skok, až voda na zem vystriekla.
Hrniec pokračoval v svojej rozprávke a koniec sa cele rovnal začiatku.
Taniere cvendžaly samou radosťou, metla však vytiahla z piesku zelenú petržlen a ovenčila ňou hrniec, pretože vedela, že tým druhých nahnevá. A tiež i myslela: "Keď ja ho ovenčím dnes, ovenčí on mňa zajtra!"
"Teraz si zatancujeme," povedaly kliešte pri kozúbku a začaly sa točiť do kruhu. Milý Bože, ako vedely dvíhať jednu nohu do výšky! Stará obliečka na stoličku sa roztrhla pri tomto pohľade.
"Budeme tiež ovenčené?" pýtaly sa kliešte a stalo sa tak.
"To je všetko len bedač, nič vznešeného," myslely si zápaľky.
Teraz mala spievať čajová konvička. Ale predstierala prechladnutie a povedala, že môže spievať len vtedy, keď varí. Boly to však len samé vytáčky, samé vykrúcanie, ona chcela spievať len na stole medzi pánstvom.
Na rímse pri okne ležalo staré pero, ktorým slúžka niekedy písavala. Nebolo na ňom nič zvláštneho, snáď len to, že bolo pohrúžené príliš hlboko do kalamára; ale na tom si ono práve mnoho zakladalo. "Keď čajová konvička nechce spievať, nech nechá tak," povedalo. "Vonku v klietke sedí slávík, ten spieva prekrásne; neučil sa síce nič ďalej nového, ale to dobre dnešný večer vypočujeme."
"Zdá sa mi to v najvyššej miere nevhodné," povedal samovar, ktorý zastával úrad kuchyňského speváka, a nevlastným bratom čajovej konvičky bol, "aby sme cudzieho vtáka počúvali. Je to snáď vlastenecké? Vyzývam nákupný koš, aby sa o tom vyslovil."
"Hnevám sa," povedal nákupný koš, "ba, hnevám sa, že si to nik ani predstaviť nevie. Či sa to sluší takto večer tráviť? Či by nebolo o mnoho rozumnejšie, keby sme mohli celý dom naraz usporiadať? Každý by potom dostal miesto, ktoré mu patrí a ja by som bol slávnostným poriadateľom."
Zrazu sa otvorily dvere a slúžka vstúpila. Teraz stálo všetko tíško a nikto sa neopovážil ani muknúť. V celej kuchyni nebolo hrnca, ktorý by citom svojej urodzenosti nebol hlboko preniknutý. "Hej, keby som len bol chcel," myslel si každý, "mohol to byť dobrý večer!"
Slúžka vzala zápaľky a nakládla ohňa. Bože, ako ony zaiskrily a zaplanuly!
"Teraz môže každý videť, že sme my prvé," myslely si. "Aký lesk, aký oheň my vydávame!" A potom zhorely...
"To bola skvostná rozprávka," povedala cisárkyňa, "cítila som v duchu, že som medzi zápaľkami v kuchyni. Ba, dostaneš teraz našu dcéru!"
"Áno," povedal cisár, "v pondelok dostaneš našu dcéru. Teraz mu tykajte všetci, lebo tým bol prijatý do rodiny."
Svadba bola teda ustanovená a večer predtým bolo osvetlenie mesta. Pečivo a cukríky sa rozdávaly, ľudia sa tisli po uliciach a kričali "hurrá!" a pískali na prsty. Bolo to prekrásné!
"Musím tiež pomýšľať na to, aby som nejako prispel k slávnosti," myslel si kupcov syn a šiel kúpiť si rakéty, praskacie hračky a iné všelijaké ohňostroje, položil to do svojho kufru a vyletel s tým do vzduchu. Prask! vzplanul ohňostroj, len to praskalo a fičalo. Všetci Turci tancovali a skákali, až im topánky okolo uší lietaly. Také zjavy vo vzduchu ešte nevideli! Teraz len verili, že je to sám turecký pán boh, ktorý si berie princeznu.
Keď sa kupcov syn so svojím kufrom zase sniesol do lesa, pomyslel si: "Sídem a pozrem sa do mesta, aký dojem urobil môj ohňostroj." Bolo pochopiteľné, že sa mu toho zachcelo. Čo si ľudia všetko rozprávali! Každý, koho sa pýtal, videl to ináč, ale všetci to nachádzali krásné.
"Ja som videl sám tureckého boha," povedal mu jedon. "Mal oči ako žiarivé hviezdy a fúzy ako kypiace vlny."
"Letel v barevnom plášti," oznamoval druhý, "a najľúbeznejšie anjelské hlávky vykukovaly zpod záhybov jeho plášťa."
Boly to skvostné veci, ktoré kupcov syn počul, a druhého dňa mala byť svadba.
Druhého dňa šiel zase do lesa, aby si sadol do svojho kufra - ale kde bol tento? Spálený. Z ohňostroja zostala jedna iskra a tá premenila kufor na popol. Teraz už nemohol kupcov syn lietať a nemohol sa dostať k svojej neveste.
Táto však stála celý deň na streche paláca a čakala naň. A čaká až do dneška. Ale on chodí svetom a rozpráva pohádky, ktoré však už nie sú tak veselé, ako o zápaľkách.