Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Ďaleko, ďaleko odtiaľ, kam lastovice v zime odletujú, býval raz jeden kráľ, ktorý mal jedenásť synov a jednu dcéru. Táto sa volala Elenka. Jedenásť bratov, mladých princov, chodilo s rádovou hviezdou na prsách a so šabľou po boku do školy. Písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a učili sa veľmi dobre; bolo hneď videť, že sú to princovia. Sestra Elenka sedela na stoličke z krištálového skla a mala obrázkovú knihu, ktorá stála pol kráľovstva.
Hej, deťom sa vodilo veľmi dobre, ale dlho to tak nemohlo byť. Ich otec, ktorý bol kráľom celej zeme, oženil sa so zlou kráľovnou, ktorá nemala rada úbohé deti a to mohly spozorovať hneď prvého dňa. Na zámku bola totíž veľká slávnosť a deti sa hraly "na návštevu". Ale keď inokedy dostaly koláčov a pečených jabĺk a všetkého, čo sa kde len najsť dalo, dostaly teraz od novej kráľovnej len piesok do hrnca na čaj a k tomu im hovorila, že si s tým môžu tak počínať, ako by to bolo niečo dobrého.
Nasledujúceho týždňa odviezla sestru Elenku na vidiek k sedliackej rodine a netrvalo to dlho, zaujala kráľa tak proti mladým princom, že sa o nich už ani nestaral.
"Rozleťte sa von do šíreho sveta a starajte sa sami o seba," povedala zlá kráľovná, "leťte ako veľkí vtáci bez hlasu!" Ale tak zle, ako by si to sama ráda bola želala, to urobiť predsa nemohla. Premenili sa totiž v nádherné divé labuti a s podivným krikom vyleteli zámockými oknami von ďaleko cez les i sad.
Bolo ešte skoro z rána, keď leteli okolo sedliackeho majetku, kde Elenka ešte ležala spiac v svojej postieľke; tam zakrúžili nad strechou, krútili dlhými krkami a bili krýdlami, ale nikto toho nevidel a nepočul a tak museli zase ďalej, vysoko k oblakom, ďaleko do šíreho sveta. Leteli k veľkému temnému lesu, ktorý sa tiahnul až na breh morský.
Úbohá malá Elenka stála v sedliackej izbe a hrala sa so zeleným listom, lebo inej hračky nemala. Urobila dierku do listu a dívala sa ňou k slnku. A tu jej bolo, ako by videla jasné zraky svojich bratov, a kedykoľvek teplé lúče slnečné na líčku jej zaihraly, musela si spomínať na všetku ich lásku a ich bozky.
Deň sa po dni míňal. Keď vietor vanul ponad ružové kríky pred oknami, šepkal ružiam: "Kto je krajší než vy?" Ale potom ruže zatriasly hlávkami a povedaly: "Elenka je krajšia!" A keď v nedeľu večer stará pani pred dverami sedela a v spevníku si čítala, tu obrátil vietor listy v knihe a povedal: "Kto môže byť teba pobožnejší?" - "Elenka!" odpovedal spevník, a čo spevník a ruže hovorily, to bola čistá pravda.
Keď Elenka mala 15 rokov, mala sa vrátiť domov. Ale keď kráľovná videla, aká je Elenka krásna, naplnilo sa jej srdce proti nej hnevom a zášťou. Bola by ju najradšej premenila tiež na divú labuť, ale toho sa predsa neodvážila, lebo kráľ si žiadal videť svoju dcéru.
Druhého dňa skoro ráno šla kráľovná do kúpeľa z mramoru vystavaného a mäkkými vankúškami a čarokrásnymi kobercami vystrojeného, vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala prvej: "Sadni si na hlavu Elenky, akonáhle vstúpi do kúpeľa, aby sa stala taká hlúpa, ako ty!" - "Sadni si jej na čelo!" povedala druhej, "aby sa stala taká škaredá, ako ty, aby jej otec ju nepoznal." - "Spočiň na jej srdci," povedala tretej, "a vdýchni jej zlobu, ktorá by i iným zlo pôsobila." Potom dala ropuchy do čistej vody, ktorá hneď ozelenala, zavolala Elenku, vysvliekla ju a nakázala jej, aby vstúpila do vody. Akonáhle sa Elenka ponorila, vložila jej jednu ropuchu do vlasov, druhú na čelo a tretiu na srdce; ale Elenka ako by toho ani nespozorovala, a sotva sa zase vzpriamila, plávaly tri červené divé maky na vode. Keby žaby neboly bývaly jedovaté a vybozkané od bosorky, boly by sa premenily na tri ruže, ale staly sa kvetmi predsa, pretože ležaly na hlave a na ňádrach Elenky. Bola veľmi pobožná a nevinná a preto čary nemaly moci nad ňou.
Keď to zlá kráľovná videla, natrela Elenku šťavou zo škrupín orechových, tak že bola celá čiernohnedá, krásnu tvár jej pomazala pachnúcou masťou a rozstrapatila jej nádherné, dlhé vlasy, tak že nebolo možné poznať v nej krásnu, dobrú Elenku.
Keď otec ju takto uvidel, veľmi sa naľakal a s určitosťou vyhlásil, že nie je jeho dcérou. Nikto sa k nej nehlásil, len pes, ktorý ležal v dvore na reťazi, a lastovice, ale to boly len úbohé zvieratá, ktoré musely mlčať.
Neborká Elenka plakala a myslela len na svojich jedenástich bratov, ktorí všetci zmizli. Zarmútená vykradnula sa zo zámku a putovala celý deň cez polia a močiare, až prišla do veľkého lesa. Nevedela ani, kam chce, ale v svojom veľkom zármutku zatúžila po svojich bratoch, ktorí tiež ako ona, boli vyhnaní do šíreho sveta; chcela ich teraz vyhľadať.
Nebola ešte dlho v lese, keď nastala noc. Poblúdila cele s cesty a nevedela kade kam. Tu si ľahla na mäkký mach, odriekala svoju večernú modlitbu a oprela hlávku na kmeň. Bolo cele ticho, vzduch bol mäkký a jemný, všade dookola v machu žiarily svetlušky, podobajúc sa zelenkastým plamienkom a keď sa Elenka poľahúnky dotkla jednej vetvičky, padaly jej žiarivé svetlušky ako hviezdny dážď do dlaní.
Celú noc sa jej snívalo o jej bratoch. Hrali sa ako deti, písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a prezerali si skvostnú knihu pohádok, ktorá stála pol kráľovstva, ale na tabuľky nepísali teraz už, ako kedysi, samé čiarky, ale smelé skutky, ktoré previedli, a všetko, čo videli a zkúsili, a v knihe pohádok všetko ožilo: vtáci spievali, ľudia vystupovali z knihy a hovorili s Elenkou a s jej bratmi; ale keď sa list obrátil, skočili rýchlo zase nazpäť, aby v obrázkoch nenastal neporiadok.
Keď sa prebudila, stálo slnko už vysoko na nebi. Elenka ho nemohla videť, lebo vysoké stromy rozkladaly svoje konáre husto dookola. Ale lúče hraly tam hore ako zlatý flór, skvostná vôňa prúdila zo zelených listov a vtáci priskakovali bližšie, div sa Elenke na ruku neusadzovali. Počula vody šumeť, lebo v lese bolo dosť žriedel, ktoré sa stiekaly do jedného rybníka, na dne ktorého sa ten najkrajší piesok ligotal. Všade dookola bujnela živá húšťava, ale na jednom mieste urobili jeleni veľký otvor a tým išla Elenka k vode, do ktorej sa zahľadela. Voda bola taká jasná, že keby vietor vetvami nehýbal, bola by musela veriť, že konáre a stromy sú na dne namaľované, tak znateľne sa každý lístok vo vode zrkadlil.
Ale sotva Elenka zbadala svoju vlastnú tvár, naľakala sa, taká bola tmavá a škaredá; ale keď svoju rúčku do vody zahrúžila a oči i čelo si pretrela, zabelela sa zase jej bieloskvúca pleť. Potom sa vysvliekla rýchlo zo svojich šiat a vošla do sviežej vody a nebolo krajšej princezny na celom svete.
Keď sa zase obliekla a uplietla si dlhé vlasy, napila sa z jedného pramienka z dlane a začala blúdiť najtmavšou časťou lesa, bez toho, aby vedela, kam. Myslela na svojich bratov a na milého Boha, ktorý ich iste neopustí, a tu On, ktorý všelikým stromom rásť dáva, aby hladných nasýtil, ukázal jej tiež taký hojnými plodmi obťažený strom. Tam sa naobedovala, podoprela konáre, klesajúce pod ťarchou plodov a zašla ešte hlbšie do lesa. Kolkolom bolo úplné ticho, tak že mohla počuť svoje vlastné kroky i každý list, na ktorý stúpila; nikde na okolí nebolo videť ani vtáčka, ani lúč neprenikal veľkými, hustými konármi stromov, vysoké kmene stály tak husto pri sebe, že sa jej zdalo, keď hľadela priamo pred seba, ako by bola obklopená hustými mrežami brván. Ach, taká samota tam bola, akej nikdy predtým nepoznala.
V noci sa zotmelo cele. Ani jediná svätojánska muška nezaligotala sa v machu a smutná ľahla si Elenka k spánku. A bolo jej ako by vrchovce kmeňov nad ňou stranou sa pošmykly a ako by milý Boh vľúdnym okom na ňu sa díval, zatiaľ čo malí, svetlí anjeli nad jeho hlavou a pod jeho ramenami vykukovali.
Keď sa Elenka druhého dňa prebudila, nevedela, či sa jej to snívalo, alebo to bola čistá skutočnosť.
Keď zase kus cesty popošla, stretla starú ženu s košíkom jahôd na ruke. Starenka jej dala hrsť jahôd a Elenka sa jej pýtala, či nevidela jedenástich princov lesom uháňať.
"Nie," odpovedala starenka, "ale včera som videla jedenásť labutí so zlatými korunami na hlavách tu cez potok plávať."
Doviedla Elenku kus cesty ďalej k nízkemu svahu, u jeho päty potok plynul. Stromy na brehu splietly dlhé svoje listnaté konáre, a keď následkom svojho prirodzeného rastu nemohly na seba dosiahnuť, tu vytrhly svoje korene zo zeme a visely nad vody s konármi, do seba vpletenými.
Elenka sa rozlúčila so starenkou a išla pozdĺž potoka, až tam, kde ústil do šíreho, otvoreného mora.
Nádherné modré more vystieralo sa teraz pred dievčatkom, ale nebolo na ňom ani jedinej lodi, ani jediného člnka; ako by sa mohla dostať ďalej? Pozorovala nespočetné kamene na pobreží vodou cele do guľata obrúsené. Sklo, železo a kamenie, krátko všetko, čo tam bolo naplavené, dostalo vodou, ktorá bola mäkkejšia, než jej ruka, svoj tvar. Vtedy si Elenka pomyslela: "Neúnavno sa to valí a valí a tak sa pomaly všetko tvrdé vyrovná, chcem byť tiež taká neúnavná. Vďaka vám za toto naučenie, vy čisté, valiace sa vlny! Raz, to mi moje srdce vraví, ma donesiete k mojim bratom!"
Na vlhkej morskej tráve ležalo jedenásť bielych pier labutích, tie si srovnala do kytice; triasly sa na nich kropaje vody, ale či to boly slzy, alebo rosa, to nikto nemohol rozoznať. Bolo pusto na brehu, ale ona toho necítila; lebo more jej poskytovalo neprestajnú zmenu scenerie. Keď veľký, čierny mrak tiahol nad vodou, bolo to, ako by more chcelo hovoriť: "Tiež mračiť sa viem!" A potom zadul vietor a vlny sa penily a keď potom oblaky rudou žiarou zaplanuly a vietor sa utíšil, potom vyzeralo more ako lístok ruže, hneď bolo zelené, hneď biele, ale nech akokoľvek kľudne a pokojne more odpočívalo, predsa sa na brehu objavoval vždy nový ruch, voda sa dvihala a klesala tíško ako prsá spiaceho dieťaťa.
Keď slnko bolo na západe, spozorovala Elenka jedenásť divých labutí so zlatými korunkami na hlavách, ako priletovaly na pevninu, jedna za druhou plávala, tak že to vyzeralo ako dlhá, biela stuha. Vtedy vybehla hore na svah a za kriakom sa skryla. Labuti sa sniesly cele blízko k nej a bily svojimi veľkými, bielymi peruťami.
Sotva slnko zmizlo za obzorom, spadly im zrazu rúšky labutie a stálo tam jedenásť krásnych princov, Elenkiných bratov. Elenka skríkla hlasne, lebo napriek tomu, že sa tak veľmi zmenili, predsa vedela hneď, že sú to oni, cítila, že to musia byť oni, a ponáhľala sa im v ústrety a okolo hrdla im padnúc, menovala ich podľa mien. A keď bratia svoju sestričku, ktorá v tej dobe tak vyrástla a skrásnela, videli a poznali, zaradovali sa veľmi. Smiali sa a plakali naraz a skoro sa spolu dorozumeli, aká zlá bola ich macocha na nich.
"My bratia," povedal najstarší z nich, "musíme lietať v tvaroch divých labutí, dokiaľ slnko na nebi svieti a len vtedy, keď zajde, dostávame zase svoju ľudskú podobu; a preto musíme vždy toho dbať, aby sme pred slnka západom vždy cítili pod nohami pevnú pôdu, lebo keby sme ešte v tej dobe hore pod oblakami lietali, sleteli by sme v tvare ľudí dolu do hlbiny. Tu nebývame, ale tam za morom, kde je práve tak krásna zem, ako tu, ale cesta tam je veľmi ďaleká. Musíme leteť cez veľké more a nestretneme žiadon ostrov na ceste, kde by sme mohli prenocovať. Len osamelý malý útes skalný vyčnieva z vĺn, práve tak veľký, že v hustom shluku jeden popri druhom si tam môžeme odpočinúť; pri prílive strieka voda nad nami, ale i tak sme milému Bohu za to povďační. Tam prenocujeme v svojej ľudskej podobe, bez ktorej by sme svoju drahú vlasť ani videť nemohli, lebo dva najdlhšie dni potrebujeme k letu. Len raz za rok je nám dovolené, naštíviť domov, tam smieme jedenásť dní zostať a preleteť veľký les, v ktorom môžeme videť zámok, v ktorom sme sa narodili a kde náš otec býva, ako aj vysokú kostolnú vežu, u ktorej spí naša milovaná matka, k večnému snu pochovaná. Tam sa nám zdá, ako by stromy a kere boly nám naklonené, tam uháňajú kone cez ďaleké roviny, ako sme to vídali v svojej mladosti, tam spievajú uhliari svoje staré piesne, pri ktorých sme v detsve tancovali; tam nás to vždy zase ťahá a tam sme i teba našli, sestrička naša drahá! Dva dni smieme tu ešte zostať, potom musíme zase ďaleko za more do onej nádhernej zeme, ktorá však nie je naším domovom. Ako máme však teba vziať so sebou, keď nemáme ani lodi, ani člnka?"
"Čo môžem urobiť, aby som vás vyslobodila?" pýtala sa sestra. Zabávali sa spolu skoro celú noc, len málo hodín sniesol sa spánok nad ich očami.
Elenka sa prebudila šumotom krídel labutích, ktoré nad ňou zašumely, na labuti zase premenení bratia krúžili vo veľkých oblúkoch vždy vyššie a vyššie, až cele zmiznuli. Ale jeden z nich, ten najmladší, zostal so sestrou. Položil hlavu na jej lono, ona hladkala jeho peruti a zostali celý deň spolu. K večeru prileteli zase ostatní a sotva slnko zapadlo, stáli tam zase v svojej prirodzenej podobe.
"Zajtrá zase odletíme odtiaľto a nesmieme sa po celý rok vrátiť, ale teba tu nechať nemôžeme! Máš odvahu ísť s nami? Moja ruka je dosť silná, aby ťa preniesla cez les, či by krídla nás všetkých nemaly sily, aby more s tebou preletely?"
"Áno, vezmite ma so sebou!" povedala Elenka.
Celú noc ztrávili tým, aby z pružných vŕbových prútikov a tuhých trstín uplietli veľkú sieť. Do tej si Elenka ľahla, a keď slnko vyšlo, a bratia zase boli na labuti premenení, tu uchytili sieť svojimi zobákmi a vyleteli s drahou sestrou, ktorá tíško spala, vysoko do oblakov. Slnečné lúče padaly jej priamo do tvári; tu sa vzniesla jedna z labutí nad jej hlavu, aby ju zatienila svojím krídlom.
Keď sa Elenka prebudila, boli už ďaleko vzdialení od zeme, a ona myslela, že ešte sníva, tak sa jej to zdalo čudné, že tak vysoko letela unášaná nad morom vzduchom. Vedľa nej ležala kytička zrelých jahôd a viazanička vonných korienkov, tieto sobral najmladší brat a jej ich tam položil. Usmiala sa naň vďačne lebo ho dobre poznala; on to bol, ktorý letel nad ňou a ju svojou peruťou zacloňoval.
Boli teraz tak vysoko, že prvá loď, ktorú pod sebou uvideli, vyzerala ani racek, na vode ležiaci. Vysoko ako hora stál veľký oblak za nimi a na tomto pozorovala Elenka svoju vlastnú tôňu i tôňu jedenástich bratov. Bol to prekrásny obraz, akého dosiaľ nevidela. Ale pomaly, keď slnko vyššie vystupovalo, a mrak ďalej za nimi zostal, zmiznul tento obraz tône, spejúci za nimi.
Po celý deň leteli bez zastavenia ako šíp vzduchom, ale šlo to predsa pomalšie, než inokedy, lebo museli niesť sestru. Strhla sa búrka a večer sa blížil. S úzkosťou pozorovala Elenka, ako slnko viac a viac klesá a dosiaľ nebolo po osamelom útese v mori ani stopy. Zdalo sa jej, ako by labuti robily rýchlejšie údery svojimi krídlami, ach, ona bola vinná, že nemohly rýchlejšie napred! Sotva by slnko zapadlo, museli by sa zase stať ľuďmi a tak sa srútiť do mora a utonúť. Tu sa modlila z najhlbšieho srdca k milému Bohu a prosila o pomoc; ale dosiaľ nebolo útesu nikde videť, skôr čierny mrak sa vždy približoval a silné nárazy víchru hlásaly búrku. Oblaky sa slialy a jedinú zmarom hroziacu spúšť, ktorá sa ako olovo šinula napred; blesk križoval blesk.
Teraz slnko dostihlo skoro už hladiny vodnej; Elenke srdce búchalo. Vtedy labuti letely tak rýchlo dolu, že myslela, že sa už nadol srútia; ale nebolo tomu tak, zase sa vznášaly ďalej. Slnko sa už skoro do polovice vĺn pohrúžilo, keď uvidela malý útes pod sebou. Nebol väčší než tuleň, ktorý svoju hlavu ponad vodu vystrčil. Slnko rýchlo zapadalo; teraz blysknul už len uzúčky pruh jeho nad obzor, v tom sa dotkly ich nohy pevnej zeme, a slnečné svetlo zhaslo ako posledná iskierka dohárajúceho papiera a bratia oblapiac sa ramenami, ostali okolo nej, ale viac miesta než práve pre ňu a bratov na útese nebolo. Vlny hučaly dookola a srážaly sa nad ich hlavami, nebo planulo ako by stálo v plameňoch, a rana hromu za ranou sa rozliehala. Ale sestra a bratia sa držali za ruky a spievali žalmy, z ktorých čerpali útechu i odvahu.
Keď svitalo, bol vzduch čistý a tichý, a sotva slnko vyšlo, letely labuti s Elenkou zase ďalej. More sa ešte dulo, tak že hore nad morom plávajúcim sa zdalo, ako by biele peny na temnozelenom prúde boly miliony labutí na vode plávajúcich.
Keď slnko vystúpilo vyššie, spozorovala Elenka vo vzduchu, plávajúc pred sebou kraj hôrnatý s lisnúcimi sa končiarmi ľadovými a ich stredom tiahnul sa zámok niekoľko míľ dlhý a s niekoľkými radmi stĺpcov nad sebou. V hĺbke vlnily sa palmové lesy a vzácne kvety, veľké ako mlynské kolesá. Elenka sa pýtala, či táto zem je cieľom ich cesty, ale labuti len potriasaly hlavami; lebo to čo videla, bol nádherný, neprestajne sa meniaci oblakový zámok víly Fata Morgany. Tam nesmel nikto z ľudí prísť. Elenka očí od neho neodvrátila a tu sa zrazu hory, lesy a zámok od seba srútily a miesto nich stálo tam dvadsať pyšných chrámov, všetky rovnaké s vysokými vežami a gotickými oknami. Zdalo sa jej, že počuje hlas organu, ale čo počula, bol len hlas hromu a hučanie mora. Už bola cele blízko ku kostolom, ale v tom sa tie premenily na loďstvo, pod ňou plynúce, a keď sa zase pozrela dolu, boly to len morské hmly, nad vodou sa tiahnúce. Večná zmena sa naskytovala jej očiam, ale v tom už uvidela skutočnú zem, ku ktorej smerovali. Tam dvihaly sa nádherné, modré hory s cedrovými lesami, zámkami a mestami a dlho pred slnka západom sedela Elenka na skale pred veľkou jaskyňou, obrastenou jemnými úponkovitými rastlinami; vyzeralo to, ako by to boly tkané koberce.
"Teraz uvidíme, čo sa ti bude dnes v noci snívať," povedal k nej najmladší brat a ukázal jej spálňu.
"Daj nebo, aby sa mi snívalo, ako by som vás mohla oslobodiť," povedala ona. Táto myšlienka ju neprestajne zamestnávala, modlila sa vrúcne k Bohu o pomoc, ba i v spánku modlila sa v duchu ďalej. Tu jej bolo, ako by letela vysoko vzduchom k oblačnému zámku víly Fata Morgany a ako by jej víla vychádzala v ústrety, krásna a žiarivá a predsa len starenke z lesa podobná, ktorá jej dala jahody a rozprávala jej o labutiach so zlatými korunami.
"Tvoji bratia môžu byť vykúpení," vravela, "ale či tiež máš odvahu a vytrvalosť k tomu? Voda je síce tiež mäkkejšia, než tvoje rúčky a predsa kameň pretvorí, ale nepocíti bolesti, ktorú by tvoje rúčky vytrpieť musely, voda nemá srdce a nepocíti úzkostí a muky, ktoré ty musíš vytrpeť. Vidíš tu tie prhľavy v mojej ruke? Toho druhu ich mnoho rastie v okolí jaskyne, v ktorej spíš. Len tieto a ktoré z hrobov na hrobitove rastú, sú tie pravé; to si dobre zachovaj! Len tie musíš trhať, i vtedy, keby sa ti pluzgiere na rukách zrobily. Potom musíš prhľavy nohami trhať. Potom dostaneš ľan, z ktorého jedenásť pancierových košieľ s dlhými rukávmi napliesť a ušiť musíš. Tieto hoď na jedenásť labutí, a kúzlo bude zrušené. Ale pamätaj si dobre, že od počiatku tejto práce až do okamihu, kedy ju skončíš, čo by i roky to boly, ani slovíčka nesmieš prehovoriť; prvé slovo, ktoré by splynulo s tvojich rtov, prešlo by ani smrtiaca dýka srdcom tvojich bratov. Na tvojom jazyku visí ich život, to si dobre pamätaj!"
Víla sa dotkla Elenkinej ruky prhľavou, ruka zahorela pod ňou ani oheň, takže Elenka sa prebudila. Bol jasný deň a práve na mieste, kde spala, ležala prhľava, ktorú vo sne videla. Vtedy padla na kolená, ďakovala milému Bohu a vyšla z jaskyne, aby hneď s prácou svojou začala.
Oboma rukami zasiahla do škaredých prhláv, ktoré ju pálily ako oheň, a skoro boly jej ruky i ramená plné veľkých pluzgierov; ale rada to chcela vytrpeť, len aby tam svojich bratov mohla vykúpiť. Potom začala prhľavy trhať i bosými nohami a začala z nich priasť zelený ľan.
Po západe slnka prišli bratia a veľmi sa naľakali, keď shľadali, že Elenka zanemela. S počiatku mysleli, že je to nové kúzlo ich macochy, ale keď videli jej ruky, pochopili, že sa to deje k vôli nim. Najmladší brat začal plakať a kam slzy jeho padly, tam nepocítila Elenka žiadnej bolesti a pluzgiere zmiznuly.
Celú noc ztrávila prácou; lebo nenachádzala pokoja, dokiaľ by bratov nevykúpila; celý druhý deň za neprítomnosti bratov sedela o samote, ale nikdy jej čas tak rýchlo nemíňal. Jedna pancierová košeľa bola už hotová a hneď začala s druhou.
Zrazu zaznel lovecký roh na horách. Zachvátil ju strach, lebo zvuk sa vždy viac a viac blížil. Teraz počula i brechot psov a rýchlo sbehla do svojej jaskyne, sviazala prhľavy, ktoré už nasbierala a nalámala, do viazaničky a posadila sa na ňu. Zrazu vyskočil z húšťavy veľký pes a hneď za chvíľu boli všetci poľovníci okolo jaskyne shromaždení a najkrajší z nich bol kráľ tejto zeme. Pristúpil k Elenke, jakživ nevidel krajšieho dievčaťa.
"Ako si sa dostala sem, krásna žena?" pýtal sa. Elenka len potriasla hlavou, veď nesmela hovoriť, lebo tu išlo o vykúpenie a život jej bratov. Ale ruky svoje skryla pod zásterou, aby kráľ nevidel, čo musí vytrpeť.
"Poď so mnou," povedal kráľ, "tu zostať nesmieš. Keď si taká dobrá, ako si krásna, chcem ťa obliecť do hodvábu a zamatu, vsadím ti zlatú korunu na hlavu a budeš bývať v mojom najkrajšom zámku." A s tým ju podvihol na svojho koňa. Ona plakala a zalamovala rukami, ale kráľ povedal: "Chcel len tvojmu dobru a raz mi za to budeš ďakovať." Potom išiel tryskom do hôr, niesol ju pred sebou na koni a lovci uháňali bystro za ním.
Keď slnko zapadlo, ležalo nádherné mesto kráľovské so svojimi chrámami a palácmi pred nimi a kráľ si odviedol Elenku na svoj zámok, kde vo vysokých mramorových sieňach nádherné vodojemy šumely a kde steny a múry boly bohato ozdobené maľbami. Ale ona nemala pre to smyslu, len plakala a trúchlila. Bez vôle dala sa komorným obliecť do kráľovských šiat, napliesť si perál do vlasov a navliecť si rukavice na popálené ruky.
Ako tam stála v plnej nádhere, bola tak oslnive krásna, že dvor sa ešte hlbšie pred ňou uklonil a kráľ si ju zvolil za svoju nevestu, ačkoľvek arcibiskup hlavou vrtel a šuškal, že tá krásavica z lesov je iste len bosorka, ktorá zrak kráľov zaslepuje a srdce mu poblázni.
Ale kráľ toho nedbal, kázal, aby hudba zaznela, a aby boly donesené najvzácnejšie pokrmy, a aby najkrajšie dievčatá pred ňou tancovaly, a potom ju nádhernými sadmi odviedli do nádherných komnat. Ale ani úsmev neobjavil sa jej na tvári, ani v očiach, ktoré javily len nekonečný žiaľ. Teraz otvoril kráľ hneď vedľa jej komnaty tesnú malú komôrku, kde mala spať; táto bola ovešaná najdrahocennejšími zelenými kobercami a na vlas sa ponášala na jaskyňu, kde kráľ Elenku našiel. Na zemi ležalo niečo ľanu, ktorý už bola upriadla z prhľavy, a pod prikrývkou ležala už jedna hotová pancierová košeľa. Všetko to bol vzal jeden z lovcov so sebou ako zvláštnu pamiatku.
"Tu sa môžeš vmyslieť v svoj drievny domov," povedal kráľ. "Tu máš prácu, ktorou si sa zamestnávala. V terajšej nádhere ťa poteší, keď si kedy-tedy spomenieš na onú dobu."
Akonáhle Elenka uvidela, čo jej tak ležalo na srdci, zahral úsmev okolo jej úst a krv sa jej vrátila do líc. Myslela na vykúpenie svojich bratov, pobozkala kráľovi ruku a on ju privinul k srdcu a kázal všetkými zvonami ohlásiť svoju svadbu. Krásna, nemá žena z lesa bola teraz kráľovnou v zemi.
Arcibiskup síce našepkával kráľovi zlé slová do ucha, ale tie neprenikly k jeho srdcu a bola svadba. Arcibiskup sám musel Elenke na hlavu korunu vsadiť. Tu jej vtisol tenkú obrúčku koruny tak hlboko do čela, že ju to iste zabolelo, ale ona necítila žiadnej bolesti telesnej, lebo o mnoho užšia obrúčka tisla jej srdce, a to bola starosť o bratov. Ale zostaly naďalej nemé jej ústa, lebo jediné slovíčko mohlo bratov pripraviť o život. Ale z jej očú hovorila vrúcna láska k dobrému, krásnemu kráľovi, ktorý všetko robil, aby ju potešil. Deň za dňom mala ho radšej a želala si z celého srdca, aby sa mu mohla zdôveriť a vyžalovať. Ale to práve nesmela. A tu sa raz v noci od neho odplížila, odišla do svojej tichej komôrky, ktorá bola upravená ako jaskyňa a plietla tam jednu pancierovú košeľu za druhou; ale keď došlo na siedmu, už nemala ľanu.
Ako vedela, rástly prhľavy, ktoré jedine mohla potrebovať, na hrobitove, a ona ich musela sama natrhať; ako to len mala urobiť?
"Ale čo je všetka bolesť na rukách srovnaná s mukami, ktoré v srdci trpím?" myslievala si. "Ale ja sa toho musím odvážiť a dobrý Boh mi iste pomôže!" S úzkosťou, ako by niečo zlého zamýšľala, vplížila sa v lunojasnej noci do záhrady a šla dlhým stromoradím a osamelými ulicami na hrobitov. Tam videla ako na jednom z najširších kameňov náhrobných sedia v kruhu hnusné, staré bosorky. Vysvliekly sa zo svojich handár, ako by sa chcely kúpať a hrabaly dlhými chudými prstami v sviežich hroboch, vyťahovaly z nich mrtvoly a jedly ich mäso. Elenka musela prejsť blízko nich a tu upieraly na ňu oči. Elenka sa však ticho modlila, sbierala prhľavy a vrátila sa s nimi na zámok.
Jediný človek ju videl, totiž arcibiskup. On ešte bdel, keď všetci spali. Teraz myslel, že mal pravdu, keď tvrdil, že nie je u kráľovnej všetko tak, ako by malo byť. Bola opravdu bosorka a preto zmútila kráľa i celý národ.
Druhého dňa rozprával kráľovi v kostole, čo videl a čoho sa obával, ale zatiaľ čo jeho sväté slová plynuly z úst, potriasali vyrezávaní svätí anjeli hlavami, ako by chceli riecť: "Elenka je nevinná!" Arcibiskup si to však vykladal ináč, tvrdiac, že tak svedčia proti kráľovnej a že potriasajú hlavami nad jej hriechami. Vtedy stiekly kráľovi dve veľké slzy dolu lícami a s ťažkými pochybnosťami v srdci odišiel domov. Nasledujúcej noci robil, ako by spal, a tu spozoroval, ako Elenka vstala a sa vzdialila. To sa opakovalo každej noci a kráľ vždy šiel za ňou a videl, ako vždy potom v komôrke svojej zmiznula.
Každým dňom sa tvár jeho zachmurovala viac. Elenka to dobre videla, ale nechápala prečo. Chovanie sa kráľa pôsobilo jej úzkosť, ale ešte väčšiu cítila v srdci pre svojich bratov. Na kráľovský zamat a purpur tiekly jej slzy, ležaly tam ako iskriace sa diamanty a všetci, ktorú túto bohatú nádheru videli, žiadali si tiež byť kráľovnou. Zatiaľ blížila sa jej práca ku koncu, chybovala jej len jediná pancierová košeľa. Ale nemala už ľanu a ani jedinej prhľavy. Raz, ešte len jediný raz musela na hrobitov, aby niekoľko ich natrhala. S veľkou úzkosťou pomýšľala na tú osamelú púť a na tie strašné bosorky; ale jej vôľa bola práve tak neochvejná, ako jej dôvera v Boha.
Elenka šla. Ale kráľ a arcibiskup ju nasledovali. Videli, ako vchádza do vrát hrobitovných, ako v nich mizne, a keď pokročili bližšie, uvideli bosorky na hrobných kameňoch práve tak, ako ich Elenka vídavala. Vtedy kráľ v úzkosti sa obrátil, lebo sa domnieval, že ona je medzi nimi, ona, ktorej hlava na jeho ňádrach odpočívala.
"Ľud sám nech vysloví rozsudok!" povedal, a ľud ju odsúdil k upáleniu na hranici.
Z nádherných komnát bola teraz odvlečená do tmavej vlhkej diery, kde vietor prefukoval mrežami. Miesto zamatu a hodvábu dali jej viazanicu prhľáv, ktoré nasbierala, na tie musela hlavu položiť, a tvrdé páľčivé košele pancierové maly jej byť ložom i prikrývkou. Ale nemohli jej dať nič milšieho. Chopila sa hneď svojej práce a modlila sa vrúcne k Bohu. Na uliciach sopliaci spievali posmešné pesničky o nej, nikto ju ani vľúdnym slovom nepotešil.
Tu k večeru zrazu udrela labutia peruť na mreže. Bol ta jej najmladší brat, ktorý konečne sestru našiel.
Zaplakala hlasne radosťou, hoci vedela, že budúca noc bude jej noc posledná, ale teraz i jej práca skoro bude skončená a bratia sú na blízku. Teraz prišiel i arcibiskup, aby s ňou ztrávil jej posledné chvíle, lebo bol to kráľovi prisľúbil. Ale Elenka zavrtela hlavou a prosila ho pohľadom a posunkom, aby zase odišiel. Lebo Elenka v tejto noci musela ukončiť svoju prácu, ináč by bolo všetko marné - všetko, bolesť, slzy i bezsenné noci. So zlými slovami vzdialil sa arcibiskup, ale úbohá Elenka vedela dobre, že je nevinná.
Malé myšky behaly po dlážke a privliekaly jej prhľavy k nohám, aby jej tiež trochu pomohly; drozd si sadol na mrežu okna a spieval celú noc tak krásne a vesele, ako len vedel, aby Elenka neztratila odvahy.
Hodinu pred východom slnka, sotva sa brieždilo, objavilo sa dvanásť bratov pred zámkom a žiadali, aby boli pripustení ku kráľovi. Ale bolo im odpovedané, že je to nemožné, že je vraj ešte noc, kráľ spí a nesmie byť prebudený. Ale bratia prosili a hrozili, až prišla stráž, ba i kráľ sa dostavil a pýtal sa, čo znamená ten krik a hluk. Ale v tejže chvíli slnko vyšlo a bratov už nebolo vidno, len nad zámkom odletelo jedenásť divých labutí.
Z brán mestských valil sa teraz všetok ľud, aby videl, ako budú bosorku páliť. Chudý kôň tiahol vozík, na ktorom Elenka sedela. Obliekli ju do sukne z domáceho hrubého plátna, jej nádherné, dlhé vlasy splývaly jej rozpustené dolu s krásnej hlavy, jej líca boly na smrť bledé, pery sa pohybovaly v tichej modlitbe, a jej prsty dosiaľ plietly zelený ľan. Ani na ceste k popravisku neprerušila svoju prácu, lebo desať košieľ pancierových ležalo hotových u jej nôh a na jedenástej plietla so zimničnou pilnosťou.
"Hľaďteže na bosorku, ako mrmle čosi pred sebou! Ani spevníka v ruke nemá, sedí tam len so svojimi hnusnými kúzlami. Maly by sa jej roztrhať na tisíc kusov!"
Všetko sa tislo k nej a chcelo jej dielo z rúk vytrhnúť - v tom priletelo jedenásť divých labutí, sadlo si dookola na voz a bilo veľkými bielymi peruťami. Zástup ľudí naľakano ustúpil.
"To je znamenie z neba, že je nevinná!" šopkali poniektori, ale neodvážili sa to vysloviť nahlas.
Teraz ju vzal šarha za ruku. Tu ona v najväčšej súre hodila jedenásť pancierových košieľ na labuti a hneď stálo okolo nej jedenásť krásnych princov. Ale ten jedenásty mal labutie krídlo miesto ramena, lebo práve na jedinej košeli, ktorá nebola cele hotová, chyboval ešte rukáv.
"Teraz môžem hovoriť," vravela. "Som nevinná!" A ľud, ktorý videl, čo sa stalo, klaňal sa pred ňou ako pred svätou. Ale ona klesla v mdlobe do náručí svojich bratov, tak ju napätie, úzkosť a bolesť dojaly.
"Áno, ona je nevinná!" povedal najstarší z bratov a teraz rozprával všetko, čo sa stalo a medzitým čo rozprával, rozšírila sa okolo vôňa ako z miliona ruží; lebo každé poleno hranice dostalo korene a vyháňalo konáre. Teraz tam stálo celé vonné krovisko vysoko a plne pokryté červenými ružami. Ale najvyššie sedela veľká, biela, svietiaca kvetina, ktorá žiarila ani hviezda, túto si odtrhol kráľ a položil ju na prsia Elenkine. A ona sa prebudila s mierom a blaženosťou v srdci.
A všetky zvony chrámové začaly samé od seba zvoniť; vtáci prilietaly v zástupoch a bol to svadobný sprievod k zámku, tak krásny, akého posiaľ žiadon kráľ ešte nevidel.