Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

V Číne, ako asi vieš, je cisár Číňan a všetci, ktorých má okolo seba, sú Číňani. Je tomu už mnoho rokov, ale práve preto stojí za to, príbeh ten vypočuť, lebo ináč sa zabudne. Zámok cisársky bol najkrajší na svete, celý z jemného porculánu, tak vzácny, ale spolu i tak krehký, tak citlivý voči každému dotyku, že sa musel mať každý pekne na pozore. V záhrade boly najčudnejšie kvety a na najkrajších boly pripevnené strieborné zvonky, ktoré neprestajne znely, aby nikto snáď neprešiel tade a kvetov si nevšímol. Všetko bolo v záhrade cisárskej čo najmúdrejšie vymyslené a záhrada bola tak rozsiahla, že ani záhradník sám jej konca neznal; keď ste si statne vykročili, vstúpili ste do najnádhernejšieho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazerami. Les končil pri mori, ktoré bolo modré a hlboké. Veľké lodi mohly prejažďať pod ovisnutými konármi, a v týchto býval slávik, ktorý tak krásne spieval, že i chudobný rybár, ktorý bol svojou prácou cele uzaujatý, tíško si ľahol a načúval, kedykoľvek v noci si vyšiel, aby rozhodil svoje siete, a čujúc spev, povedal: "Bože môj, ako ten to zná!" ale potom musel ísť za svojou prácou a zabudol na vtáka. Ale keď tento v nasledujúcej noci zase spieval a rybár tam prišiel, zase riekol: "Bože môj, ako ten to vie!"
Zo všetkých zemí celého sveta prichádzali cestujúci do mesta cisárovho, obdivovali sa mestu, zámku i záhrade, ale keď počuli slávika, povedali všetci: "Ten je zo všetkého to najlepšie!"
Cestujúci rozprávali o tom po svojom návrate a učenci písali knihy o meste, zámku a záhrade, ale na slávika nezabúdali, tomu bolo venované vždy miesto prvé, a tí, ktorí vedeli básniť, písali najkrajšie básne o slávikovi v lese pri hlbokom jazere.
Knihy boly prekladané do všetkých jazykov a niektoré z nich dostaly sa tiež do ruky cisárovej. Tento sedel v svojom zlatom kresle, čítal a čítal a kyvnul každej chvíle hlavou, lebo ho tešilo čítať tieto nádherné popisy mesta, zámku i záhrady. "Ale slávik je zo všetkého predsa len to najlepšie!" bolo tam napísané.
"Čo to?" pýtal sa cisár. "Slávik? Toho vôbec ani nepoznám. Je opravdu takýto vták v mojom cisárstve a k tomu v mojej vlastnej záhrade? O tom som nikdy nepočul! A toho sa musím len v knihách dočítať!"
Potom zavolal svojho dvoranína, ktorý bol tak vznešený, že kedykoľvek ho niekto nižší oslovil, alebo len na niečo spýtať sa odvážil, len "P!" odpovedal, a "P!" predsa nič neznamená.
"Tu vraj býva veľmi pozoruhodný vták, ktorého slávikom volajú," oslovil ho cisár. "Hovoria, že vraj je to to najlepšie z celej mojej ríše! Prečo si mi nikdy nič o ňom neriekol?"
"Nikdy som ho predtým nepočul menovať," odpovedal dvoranín, "nebol nikdy na dvore predstavený."
"Chcem, aby sa dostavil dnes večer a spieval predo mnou," pokračoval cisár. "Celý svet vie o tom, čo mám, a ja sám neviem o tom nič."
"Nepočul som ho nikdy predtým menovať," odpovedal dvoranín, "ale pôjdem ho hľadať a najdem ho!"
Ale bolo možné ho najsť? Dvoranín behal po schodoch hore a dolu, sieňami a chodbami, ale nikto, s kým sa sišiel, nepočul nikdy o slávikovi, takže dvoranín zase bežal k cisárovi a tvrdil, že je to iste len smyšlienkou spisovateľov kníh. "Vaše Veličenstvo si ani nevie predstaviť, čo všetko sa spíše. To sú všetko smyšlienky a patria k tak zvanému 'čiernemu umeniu'."
"Ale kniha, v ktorej som sa o tom dočítal," odpovedal cisár, "bola mi od najmocnejšieho cisára japonského poslaná a preto to nemôže byť nepravda. Chcem počuť slávika! Dnes večer musí byť tu! Teší sa mojej najvyššej milosti! A keď nepríde, dám po večeri celému dvoru bruchá sošliapať."
"Tsing-Pé!" povedal dvoranín a zase bežal po schodoch hore a dolu, všetkými sieňami a chodbami. Pol dvora behalo s ním, lebo nikto si nechcel dať rád sošliapať brucho. To bolo dopytovania po čudnom slávikovi, ktorého celý svet poznal, ale nikto pri dvore.
Konečne stretli malé, chudobné dievčatko z kuchyne, ktoré povedalo: "Ach, Bože, čo slávik! Toho dobre poznám! Ten vie spievať! Každého večera smiem svojej chudobnej mamičke doniesť niečo zbytkov. Býva dolu pri brehu morskom, a tak, keď sa vraciam a som ustatá a v lese odpočívam, čujem slávika spievať. Slzy mi pri tom stúpajú do očú, pripadá mi to práve tak, ako by ma moja mamička bozkala."
"Malá kuchárka," povedal dvoranín, "chcem ti opatriť stále miesto v kuchyni a dovolenie videť cisára, ako obeduje, keď nás dovedieš k slávikovi, lebo dnes večer sa má k cisárovi dostaviť a spievať."
Potom všetci sa vydali do lesa, kde spieval slávik; pol dvora bolo s nimi. Keď boli v najlepšom pochode, začala krava mučať.
"Aj!" povedal jeden mladý dvoranín, "teraz ho máme! Je predsa cele zvláštna sila v tak malom zvierati. Iste som ho už driev častejšie počul."
"Nie, to krava mučí!" povedala kuchárka, "sme ešte ďaleko vzdialení od toho miesta."
Teraz škrekotaly žaby v močiare.
"Nádherné!" povedal čínsky zámocký propošt. "Teraz ho čujem; zneje to práve ako malé kostolné zvonky."
"Nie, to sú žaby!" odpovedala kuchárka, "ale teraz už, ako myslím, skoro počujeme slávika."
V tom slávik začal glgotať.
"Tu je!" zavolalo dievčatko, "čujte! čujte! - a tam sedí!" a pri tom ukázala na malého, sivého vtáčika hore v konároch.
"Je to možné?" povedal dvoranín, "tak by som si ho nebol predstavoval! Ako proste vyzerá! Iste obledol, že vidí toľko vznešených ľudí okolo seba."
"Malý sláviček," cele hlasne zavolala kuchárka, "náš najmilostivejší cisár si žiada, aby si mu zaspieval."
"S najväčšou radosťou!" odpovedal slávik a potom hneď spieval, až bolo radosť!
"Zneje to práve ako sklenené zvonky," povedal dvoranín, "a hľaďte len to malé hrdielce, ako ho namáha! Je čudné, že sme ho driev už nepočuli. Bude mať veľký úspech u dvora!"
"Mám spievať ešte raz pred cisárom?" pýtal sa slávik, ktorý sa domnieval, že cisár je prítomný.
"Výborný, milý sláviček!" povedal dvoranín, "je mi veľkým potešením, na dnes večer vás pozvať k dvornej slávnosti, kde máte jeho cisársku milosť svojim rozkošným spevom okúzliť!"
"V zeleni sa to vyníma najlepšie!" povedal slávik, ale šiel predsa s nimi, keď počul, že cisár si toho praje.
Na zámku bolo všetko v slávnostnom úbore. Steny a podlahy porculánov žiarily v svetle tisícich zlatých lámp. Najkrajšie kvety, ktoré vedely hodne hlasne cengať, boly rozostavené po chodbách. Tu bolo behania sem i tam, i povstal veľký prievan, ktorým všetky zvonky bez prestania zvonily, že nebolo ani vlastného slova rozumeť.
Uprostred sály, kde cisár sedel, bol vytýčený malý, zlatý stĺp, na ktorý sa mal slávik posadiť.
Celý dvor sa tam shromaždil, a malá kuchárečka dostala dovolenie stáť za dvermi, lebo jej naskutku bol udelený titul dvornej kuchárky. Všetci mali na sebe svoje sviatočné šaty a všetci sa dívali na malého, šedivého vtáčika, ktorému cisár pokynul.
Slávik spieval tak ľúbezne, až cisárovi slzy do očú stúpily; slzy stekaly mu dolu lícami a tu spieval slávik ešte ľúbeznejšie a krajšie, až to preniklo až k srdcu. Cisár bol tak veselý a spokojný, že ráčil určiť, že má slávik zlatú topánku okolo hrdla nosiť. Ale slávik ďakoval, dostal vraj už dostatočnej odmeny.
"Videl som slzy v oku cisára, to je mi poklad najbohatší! Slzy cisárske majú podivuhodnú moc! Boh vie, som dosť už odmenený!" A potom spieval zase svojim sladkým okúzlujúcim hlasom.
"To je najutešenejší spôsob, ako sa stať obľúbeným," povedaly dámy a nabieraly vody do úst, aby vzlykaly, keď niekto s nimi bude hovoriť. Považovaly sa potom tiež za slávikov. Ba i sluhovia a komorné vyslovily svoju najvyššiu spokojnosť a to už niečo znamená, lebo práve tí robia najväčšie nároky. Hej, slávik urobil skutočné šťastie.
Mal teraz zostať pri dvore, dostať vlastnú klietku a užívať slobody, dvakráť denne a raz v noci vonku poletovať. Dvanásť sluhov ho malo sprevádzať, ktorí ho všetci držali za stužku na jednej nôžke uviazanú. Neboly žiadnou radosťou takéto výlety.
Celé mesto hovorilo teraz o podivuhodnom vtákovi, a keď sa dvaja stretli, tu riekol jeden "slá" a druhý riekol "vik," potom zavzdýchali a už si obidvaja rozumeli. Áno, jedenásť kramárskych detí bolo pomenovaných po slávikovi, hoci ani jedno z nich ani trochu hlasu nemalo.
Raz bola cisárovi oddaná veľká bedna s nápisom: "Slávik!"
"Tu máme zase novú knihu o našom slávnom vtákovi!" povedal cisár; ale nebola to kniha, ale malý umelecký strojok, ktorý v skrinke ležal, umelý slávik, ktorý mal živého napodobniť, ale hojne diamantami, rubínmi, safírmi a briliantami bol posádzaný. Sotva bol umelý vták natiahnutý, mohol zaspievať jeden z tých kúskov, ktoré skutočný slávik spieval, a pri tom hýbal chvostom hore a dolu a žiaril striebrom a zlatom. A na hrdle visela mu stužka s nápisom: "Slávik cisára japonského je chudobný pri porovnaní so slávikom cisára čínskeho."
"To je rozkošné!" povedali všetci, a ten, ktorý umelého vtáka cisárovi oddal, dostal hneď titul "cisárskeho hlavného dvorného dodávateľa slávikov".
"Teraz budú spievať spolu, aké to bude duetto!"
A tak museli spolu spievať, ale nešlo to nijako dobre, lebo skutočný slávik spieval podľa svojho spôsobu a umelý slávik podľa válečkov. "Ten tým nie je vinný," hovoril majster, ktorý hru riadil, "ten je obzvlášte istý v takte, je cele z mojej školy." Teraz mal umelý vták sám spievať. - Mal práve také šťastie, ako skutočný, a okrem toho bol omnoho krajší, lebo len tak sa jagal žiarou, ako náramnice a náprsné ihlice.
Triatridsaťkráť spieval jeden a tenže kúsok a neustal. Boli by ho zase znova od začiatku počuli, ale cisár myslel, aby teraz zase živý slávik niečo predniesol. - Ale kam zmizol tento? Nikto nespozoroval, že otvoreným oknom vyletel preč, k svojim zeleným lesom.
"Ale čo je to?" pýtal sa cisár; a všetci dvoraníni hrešili a vraveli, že slávik bol vták veľmi nevďačný. "Najlepšieho vtáka máme predsa," tešili sa, a tak musel umelý vták zase spievať, a to bolo po štyriatridsiatyráz, čo im tenže kúsok vyhrával, ale neznali ho ešte vždy tak dobre, aby s ním mohli spievať, lebo bol to kus veľmi ťažký. Riaditeľ hry vychvaloval slávika nado všetko, ba uisťoval, že je lepší, než skutočný slávik, a to nielen čo sa týka odevu a tých mnohých žiarivých diamantov, ale i vnútorného zariadenia.
"Lebo ráčte nahliadnuť, moje panstvo a zvlášť Vy, Cisárska Milosť, predovšetkým, u slávika skutočného nikdy nemožno vypočítať, čo sa môže stať, ale u vtáka umelého je všetko presne určité. Tak je to a iné to nebude. Možno z toho počet složiť, možno vtáka otvoriť, výpočtom ľudským dokázať a ukázať, ako válečky ležia, ako sa otáčajú, a ako jedno z druhého sa vyvíňa."
"To sú cele moje myšlienky!" tvrdili všetci, a majster hry dostal dovolenie, že najbližšej nedele má ľudu ukázať vtáka. "Nech ho tiež čujú spievať!" povedal cisár, a počuli ho a boli takí rozveselení, ako by sa boli čajom opili, lebo to je cele čínske. A všetci skríkli: "Ach!" a vytýčili prst do výšky, čo sa volá "slikpot!" a kývali pri tom hlavami. Ale chudobní rybári, ktorí počuli skutočného slávika, si mysleli: "To zneje síce cele pekne, a dosť podobne, ale niečo tomu predsa chybuje, sám neviem čo!"
Skutočný slávik bol zo zeme i ríše vyobcovaný.
Umelý vták bol uložený na hodvábnej poduške hneď vedľa cisárskej postele. Všetky dary, ktorých sa mu dostalo, ležaly kol do kola a v titulu postúpil až na "vysokého cisárskeho speváka po tabuli" a s hodnosťou radcu prvej triedy po cisárskej ľavici. Cisár považoval totiž onu stranu za najvzácnejšiu, kde srdce leží, a srdce i u cisára leží na ľavej strane. Majster hry však napísal dvadsaťpäť silných sväzkov o umelom vtákovi. Bolo to dielo tak učené a tak dlhé, len sa hemžilo najťažšími čínskymi výrazmi, že všetci ľudia tvrdili, že ho prečítali a jemu rozumeli, lebo ináč boli by hlúpi a boly by im bruchá sošliapané.
Tak to chodilo po celý rok. Cisár, dvor a všetci ostatní Číňania znali zpamäti každý tón v speve umelého vtáka, ale práve preto sa im najlepšie páčil. Mohli spolu spievať a robili to. Uličníci pokrikovali: "Cicici klukkluklukkluk!" a tiež cisár to spieval, bolo to krásne!
Ale raz večer, keď umelý vták práve čo najkrajšie spieval, a cisár v posteli ležal a načúval, zaznelo to vo vnútornostiach vtáka "klap!" Niečo tam prasklo, "hrrrr!" Všetky kolieska sa rozbehly a potom hudba zatíchla.
Cisár vyskočil hneď s postele a dal si zavolať svojho životného lekára, ale čo ten mohol pomôcť! Potom poslali pre hodinára a po dlhom vypytovaní a mnohom skúmaní sostavil tento vtáka aspoň tak, že kolieska držaly spolu, ale hneď doložil, že musí byť veľmi šetrený, lebo ozubené kolieska boly už otreté a bolo by nemožné zasadiť tam nové tak, aby hudba iste hrala. I nastal tu veľký smútok! Umelý vták smel spievať len raz do roka, a i to bolo už veľkou odvážnosťou. Ale potom mal riaditeľ hry malú reč a mnohými a ťažkými výrazmi uisťoval, že spieval práve tak dobre, ako predtým, a potom to bolo práve tak dobré, ako predtým.
Uplynulo päť rokov, keď naraz celá zem mala skutočne veľkú príčinu k veľkému smútku. Všetci si vážili veľmi svojho cisára a teraz ochorel a nemohol, ako sa hovorilo, ďalej žiť. Nový cisár bol už vopred vyvolený a ľud stál vonku na ulici a pýtal sa dvoranína, ako sa vodí pánovi.
"P!" odpovedal dvoranín a potriasol hlavou.
Chladný a bledý ležal cisár v svojej veľkej, nádhernej posteli, celý dvor ho mal už za mrtvého a každý bežal, aby sa poklonil novému cisárovi. Komorníci vybehli, aby o tom pohovorili, a zámocké slúžky si vystrojily veľkú kávovú spoločnosť. Kol do kola vo všetkých sieňach a chodbách boly natiahnuté koberce, aby ani kroku nebolo počuť, a preto bolo všade dookola také ticho, ticho. Ale cisár ešte nebol mrtvý. Stuhnutý a bledý ležal v nádhernej posteli s dlhými zamatovými záclonami a ťažkými zlatými strapcami. Hodne vysoko pri povali bolo otvorené okno, a mesiac svietil sem na cisára a na umelého vtáka.
Ubohý cisár nemohol ani dýchať; bolo mu, ako by mu niečo ležalo na prsiach. Otvoril oči a tu videl, že to bola Smrť, ktorá mu sedela na prsiach. Tá si nasadila jeho zlatú korunu a držala v jednej ruke zlatú šabľu a druhej jeho nádhernú vlajku. Zo záhybov veľkých zamatových nebies nad posteľou dívaly sa čudné hlavy, niektoré veľmi strašlivé, iné zase jemné a mier sľubujúce. Boly to všetky dobré a zlé skutky cisárove, ktoré sa naň dívaly teraz, keď Smrť sedela na jeho srdci.
"Spomínaš si na to?" šepkala jedna po druhej. "Spomínate si na to?" a potom mu toho toľko rozprávaly, až mu pot na čele splýval.
"To som nikdy nevedel!" vzdychol cisár. "Hudbu! Hudbu! Veľký čínsky bubon! Nech nečujem všetko, čo hovoria!"
Ale nezatíchly a Smrť kývala ako Číňan ku všetkému, čo bolo hovorené.
"Hudbu! Hudbu!" kričal cisár. "Ty malý, milý zlatý vtáčik, spievaj, len spievaj! Ja ti dal zlato a klenoty, ja ti zavesil i svoju zlatú topánku okolo hrdla, len mi zaspievaj!"
Ale vták mlčal. Nebolo tu nikoho, kto by ho natiahol a ináč nespieval. Ale Smrť neprestala sa naň dívať svojimi veľkými prázdnymi dutinami očnými, a okolo bolo tak ticho, príšerné ticho.
Tu zaznel naraz, hneď pri samom okne najnádhernejší spev. Bol to spev živého slávika, ktorý sedel vonku na konáriku. Počul o biede cisárovej a prišiel, aby mu svojím spevom vlial útechu i nádeju. A ako spieval, bledly mátožné obrazy vždy viac a viac, rýchlejšie prúdila krv v slabom tele cisárovom, ba sama Smrť načúvala a hovorila: "Pokračuj, milý sláviček, pokračuj!"
"Áno, keď mi dáš nádhernú zlatú šabľu cisársku, keď mi dáš nádhernú zástavu a korunu cisársku."
A smrť dala každý klenot za jednu pesničku, a slávik neumdlieval v speve. Spieval o tichom hrobitove, kde biele ruže rastú, kde vonia orgovan a kde svieža tráva je zavlažovaná slzami tých, ktorí po nich zostali. Tu zachvátila Smrť túžba za jej záhradou a ona ako studená, biela hmla odvanula oknom von.
"Vďaka! Vďaka!" zavolal cisár, "ty nebeský malý vtáčik, ach, poznám ťa, poznám ťa! Teba som vypovedal zo svojej ríše a zeme a ty si práve odspieval zlých duchov od mojej postele i Smrť z môjho srdca si zahnal. Ako sa ti odmením?"
"Dosť som odmenený," povedal slávik, "slzy prelievaly tvoje oči, keď som ti po prvý raz zaspieval; toho ti nikdy nezabudnem, to sú drahé kamene, ktoré lahodia srdcu spevákovmu. Ale spi teraz, buď svieži a zdravý. Ukolembám ťa!"
A spieval - a cisár upadol do sladkého spánku: bol to ľahký a blahodarný spánok!
Lúče slnečné padaly naň oknom, keď posilnený a zdravý sa prebudil. Ani jeden z jeho sluhov sa dosiaľ nevrátil, lebo ho považovali za mrtvého, ale slávik sedel tu ešte a spieval.
"Musíš vždy zostať pri mne!" povedal cisár; "budeš spievať len, kedykoľvek sa ti zapáči, a umelého vtáka rozbijem na tisíc kusov!"
"Nerob toho!" povedal slávik, "to dobré, čo vedel, predsa vykonal; nechaj si ho tak ako skôr! Ja nemôžem bývať v zámku, ale dovoľ, aby som prišiel, kedykoľvek ma chuť sama k tomu doženie! Potom chcem večer tam pri okne sedeť na vetviach a tebe spievať, aby si bol veselým, ale tiež aby si sa zadumal. Chcem spievať o šťastných i o tých, ktorí trpia, chcem spievať o dobrom a zlom, ktoré sa pred tebou zatajuje. Malý speváčik letí odtiaľto ďaleko k úbohému rybárovi, na strechu roľníka, ku každému, kto je ďaleko od teba i tvojho dvora. Tvoje srdce mám radšej, než tvoju korunu, ale predsa i koruna má na sebe vôňu akejsi svätosti. - Prídem a zaspievam ti! Ale jedno mi musíš sľúbiť!"
"Všetko!" povedal cisár a stál tu v svojom cisárskom plášti, do ktorého sa sám obliekol a položil šabľu z ťažkého zlata k srdcu.
"O jedno ťa prosím! Nerozprávaj nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý ti všetko povie, potom bude všetko ešte lepšie!"
A slávik potom odletel.
Sluhovia vošli, aby sa pozreli na mrtvého cisára - tak tam stáli celí zmeravení a cisár im hovoril: "Dobré ráno!"