Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

OSOBY

HORMILA - pani Hradovej
BOJAN - jej syn
ĽUBOR - hradník
DOBROTKA - bývalá Bojanová pestunka
SVATOŇ - vedomec
ĽUBOMIRA - jeho vnučka
BUTRO - zbrojnoš
ZBROJNOŠ - brat zbrojnošov

Dejište: Hradová a jej okolie na Slovensku.

DEJ I.

(Svetlica na Hradovej.)

VÝSTUP 1.

Hormila sama.

HORMILA: Darmo vyhliadam do dialky, darmo sa spytujem nemého povetria, darmo vzdychám: kde je Bojan toľký čas? Zrak ho nevidí, a povetrie neodpovedá... Oj syn môj drahý, kebys vedel, čo matke si ty! jediná radosť, kvet nádeje! Viem, že bys matku toľký čas v bôľnej samote nenechával. Veď tá okrem tebä žiadnej potechy nemala - nemá! Len čo sa mu stalo? Veď pred nedávnom bola jeho najmilšia zábava, matke maľovať sny obrazotvornej mladosti, vyspevovať hry blahej jary! A teraz ako sa to razom zmenilo! Zadumaný odo mňa bočí, po love vždy chodí; či sú mu pusté hory viac lež matka?! - Keď aj domov príde, nebeží do náručia matky; jeho jasný zrak chvílkami divne pozerá na mňa - ako by sa svojej matky hrozil! Hrozil (ztrhne sa)? Ach bohovia! čo sa mi tak hruď búri? - Čoby sa ma hrozil? - - (Žiaľne.) Bohovia! nemôžem smelo pozrieť do očí času, svedku činov! Bojan ľúbil matku a myslieval, že jeho otec v hrobe. Akby sa o jinom doznal, čo potom? Potom beda - preč je moja jediná radosť! Lebo neznám, ako by potom mladé nevinné srdce mohlo ľúbiť matku, vediac o nej, že si v čiernej väži väzní muža a jeho otca; nevediac ale, že ak to nestane sa, sme, matka a syn, dávno necítiacím prachom. I mňa i jeho chcel zavraždiť. - Bohovia, nepripravte ma o jedinú, o poslednú potechu! Dnes v noci sa mi snívalo, že nespím, že bdím, a nepokojne sa po pohôvkach sem tam vláčim; v tom zrazu povstal od čiernej väže strašný hrmot. Ďalej sa nerozpomínam. Sen - posol bohov - zle veští! Lež čo sa márne strachujem? Nezdravé srdce sa daromne trase! Odkial to môže znať? Na celej zemi niet povedomého o tom, krem mňa a Ľubora, ktorý to vykonal. Ja som mu neriekla o tom nič; ja to ani myšlienke nesverím. A Ľubor by ten zrádca - -? Hah, Hormila neubližuj vernosti! - Kde jesto tá vernosť na svete, ktorou si Ľubor tvoju dôveru získal! - Kde jesto druhý ešte muž, ktorý by žene, zavrhnuvšej ho, bez pomsty, čujnou starostlivosťou nad životom bdel! To on urobil! Bohovia, ja - ako Nemkyňa, kde to, vraj, je vo zvyku neprekročitelnom, len v rovných rodoch hľadať srdce milované - som verného povrhla, a hrdému nádhernému Rejkovi ruku svoju dala, a na Hradovú ho doviedla. Oj, keď že rodičia nerozkázali nevedúcej rozoznávať krásu šiat od kráse ducha aspoň, aby zaslepená Hormila nevolila nešťastne! - Ja som myslievala, že nad manželstvom mojím s Rejkom jasné nebe sa usmieva, a on bol už hotový jed pre mňa, ktorý tícho, pomály, roky a roky mal vyjedať ma z Hradovej, a konečne oslobodiť jeho náruč! Povrhnutý Ľubor neprial mne zkazu; myslela som si, že preto na Hradovej ostal, aby pomstu na mne vzal; ale aj som bola ohromená, keď som videla, že vernosť jeho život svoj posvätila, aby bdel nad niekedy ľúbenou Hormilou. - "Veľkomožná, prezri slávnostný pás mužov, čujem v ňom smrt!" - Tú vernosť - ako ju uctiť? On sa vydal za mňa v boj; vovábil, život vážac, Rejka do čiernej väže, a dal mne slobodu a život. Mne, čo som ním povrhla! - Aj pred súdom národa očistil ma vymyšlenou porážkou a náhlym úmorom Rejka. Ľúbeho Bojana vodí, ako dobrý otec, vo cvičeniach bohatierskej zbrane, hrami pristrája mu zábavy; všetko z dobrej vôle, bez môjho rozkazu, bez môjho pokynu. - Srdce synové bolo skôr naň upiaté, lež by som ja bola naučila ho ceniť jeho vernosť! - - A predca! Či sa klamem so zmenou Bojana? Bohomžiaľ nie! - Tu nevladzem sama, musím už preriecť slovo Ľuborovi! Ľubor!

VÝSTUP 2.

Ľubor a predošlá.

ĽUBOR: Čo rozkážeš, veľkomožná paní?
HORMILA: Ľubor verný! Oko tvoje bystrejšie, ucho tvoje čujnejšie - tebe za život ďakujem - ty nebodaj i teraz lepšie vidíš nežli ja; povedz mi: prečo Bojan odo mňa bočí?
ĽUBOR: Lebo k Svatoňovi chodí a...
HORMILA: Nech že chodí, čo potom! veď tam nenajde nič: iba ak mu Svatoň pesničku spieva, aby dobrým bol. Má tam viac zábavy lež pri matke?
ĽUBOR (k sebe): Má, - milenku. (Na hlas.) Veľkomožná paní, poznáš Svatoňa?
HORMILA: Ako bych ho neznala?
ĽUBOR: Viem, že si ho videla, ale ja videl som viac. Chodieval sem často i rozháňal smútok. A ďalej, veľkomožná paní, či si nezpozorovala, ako ho odrazu na Hradovej nevídať? Neznáš, že si ho párraz volala? - a on nič! - (k sebe) Počkaj starygáň, tebe ja posvietim!
HORMILA (rozmýšľa a hovorí k sebe): Oj veru pravda! Hej, rozpomínam sa - rozpomínam sa, ako mi pri tom ani do očí nehľadel, akoby - akoby s paňou Hradovej rozprávať bolo hriechom. (K sebe.) Bohovia, niečo sa mi marí - - Ale čo! Ako by on to zvedel?
ĽUBOR (medzitým tiež k sebe): Ľubor, dobrý vietor! Pozor, zkadial veje.
HORMILA: Obydvaja sa jednak z Hradovej uťahujú. O Svatoňa by som sa konečne veľmi nestarala, ale Bojan, jediná potecha! - Povedz mi Ľubor: čo odstrkuje Bojana odo mňa? Čo ho ku Svatoňovi vábi?
ĽUBOR (k sebe): Bozk, objem, ňadra - nie síce Svatoňové, lež Ľubomíryné. Starý, ako vravím, uťahuje sa, bo sa pre tú lásku bojí. Očuješ to, veľkomožná, len nech zviem, či ťa to bodne.
HORMILA: Čo sa zamlčuješ? Vyreč i to najhoršie! Myslíš, že to nesnesiem! Oj neboj sa, veď moje srdce v mukách otúžené! (Prudko.) Ľubor - povedz mi Ľubor: či Svatoň môhol zvedieť tajomstvo čiernej väže?
ĽUBOR (k sebe): Ah tak? (Na hlas.) Drahá pani, bohužiaľ, mohol.
HORMILA: Čo? Čo si to ty riekol? Ty si sa zapomnul, zradca!
ĽUBOR: Z mojej strany ťa ubezpečujem, že skorej noc slncu zjaví svoje tajomstvá. Ale drahá pani, znáš, že toho Svatoň nepotrebuje; znáš, kto je on?
HORMILA: Nuž?
ĽUBOR: Černokňažník!
HORMILA: Ako to znáš?
ĽUBOR: Videl som mu knihy. Ano, veľkomožná pani, videl, a to nie jednu. Preto mu je nie ťažko vyčítať to, čo obyčajný človek zvedieť nemôže.
HORMILA: Tu tedy niet pomoci - to sa musel doznať Bojan a preto sa stráni matky.
ĽUBOR: Veľkomožná pani, um všade najde pomoc.
HORMILA: Môj um zastal, pomôž. Veľkej cti u mňa dôjdeš.
ĽUBOR: Vedel by som radu.
HORMILA: Akú?
ĽUBOR: Smrť Svatoňová - tu dáko privolať skoro - tá da zamienku, aby sme rekli Bojanovi, že Svatoňa za klebety bohovia potrestali!
HORMILA: Ľubor, čo? ako? Ak ho dáme zavraždiť, Bojan len tým viac bude nenávidieť nás. On zná, že bohovia dýku nenosia.
ĽUBOR: Veľkomožná pani, nie dýku, nie meč! Ale inšie niečo, od čoho Svatoň večer zdravý zaspí, a ráno viac nevstane. Potom sa rekne, že to trest boží! -
HORMILA: Že to trest boží... Musím si to rozvážiť! (Odíde.)

VÝSTUP 3.

Ľubor sám.

ĽUBOR: Musíš si to rozvážiť! Rozvažuj, rozvažuj, nerozvážiš nič. Moja rada je hrstka sňahu, málo váži, nezdá sa ťažkou, ľahko ju vyhodíš z ruky. Oj vyhodíš, lebo veď hoc by i rozum protimluvil tajným skutkom, choré srdce nebude mnoho bádať, lebo tajnosť bojí sa svetla; z pološera citov nevýjdeš, vyhodíš hrstku ta, kam ti namaľujem - a vyhodenú viac nezachytíš, lebo príkra skutkov, dejov stráň. Už sa kúľa ku nej, ešte jedon pobyd, a bude pozde chcieť, lebo srostne v úšust. No a ten pobyd iste nepremeškáš, bo ak ti bol málo černokňažník, poviem ti o Bojanovej láske - a ty potom vďačne poslúchneš radu diablovu. Tá mi pomstí tvoju pýchu, zdrtí tvoje poslednie potešenie, donesie Hradovú mne! Od jedu zhynie Svatoň i s Ľubomírou, za ními Bojan od žiaľu, ak nezúfa, a Hormila predca po toľkých rokoch bude moja. Lebo čo jej potom zostane? Len verný Ľubor. Tak sa stanem zo sluhu pánom, v krajoch týchto najmocnejším. (Prichodí Hormila.)

VÝSTUP 4.

Hormila a predošlý.

HORMILA: Ľubor verný, ja sa na to neodhodlám, pokial bude inej nadeje. Rob, čo znáš, len keď už inšie nič viac neprospeje, potom... Myslela som si, že snáď budem môcť s Bojanom vraveť. Ale jeho niet, k matke neide. Bohovia! Čím jeho lásku získam? Čo sa aspoň, ako jiný, nezaľúbi, aby som mu doniesla nevestu do náruče, žeby tak vďačnosťou oživla láska jeho. Trôn by nebol vysoký a prach by nebol nízky, aby som predmet tvojej ľúbosti za dcéru objala (odíde smutná).

VÝSTUP 5.

Ľubor sám.

ĽUBOR: Hah, čo nečujem! Moje nádeje nie také pevné, ako som myslel. Myslel som, že Hormila Svatoôa práve preto, že sa Bojan do jeho vnučky zaľúbil, zavraždiť dá i s ňou. A ona vraví: predmet jeho lásky neni ani na trône vysoký, nie v prachu nízky... Šťastie, že som o tom dačo nevybuchol. Hah, Ľubor, pozor! aby nádeje tvoje neklesly. - Jestli Bojan s matkou srdcom k srdcu bude vraveť, tak padnem, že viac nevstanem. To musím, musím, musím prekaziť! Oh, a to nie ľahko pôjde! Bojanové srdce je celkom v tej ruke, ktorá mu hry strojila. A Hormila? tá celkom je okúzlená, že som ju navzdor jej nemilostivému pohľadu vystriehol, keď Rejko jedy chystal, a že som ju navzdor jej podozreniu, na miesto pomsty pre okúsené opovrhnutie zachránil. Nevie ale, že som ja poštval Rejka, a ju len preto zachránil, že mohla byť, čo Rejko nie, vdovou.

PRIEMENA

(Zahrádka pri chalupe révim obrostlej.)