Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• svetoznámy román anglického autora Daniela Defoea vyšiel od roku 1719 v stovkách vydaní a miliónoch výtlačkov
• kniha je preložená v 10 jazykov a dočkala sa mnohých literárnych adaptácií a aj niekoľkých filmových spracovaní
• anotácie knihy: Sám na pustom ostrove uprostred oceánu... Je vôbec možné zostať nažive medzi divokými šelmami, nebezpečnými morskými tvormi a kanibalmi? Čítajte príbeh Robinsona, ktorý prežil na opustenom tropickom ostrove neuveriteľných 28 rokov! Kniha rozpráva o mladom mužovi, ktorý sa napriek želaniu rodičov vydáva za svojím snom. Túži totiž po dobrodružstvách a cestovaní okolo sveta po mori. Pre túto túžbu spozná na vlastnej koži ozajstné nebezpečenstvo, zažije rolu obchodníka, farmára, otroka, pirátskeho kapitána, ale hlavne sa ocitne na pustom ostrove, kde sa začne jeho boj o prežitie. Musí zháňať potravu, zaobstarať si strechu nad hlavou, postaviť loď, vyrobiť si oblečenie a riad...

Prvý odiel

Robinson odíde z domu bez vedomia a dovolenia svojich rodičov a ide na more.

V Amsterdame, v hlavnom meste Hollandska žil za dávna jeden nemecký kupec, ktorý sa Robinsonom menoval. Ešte v mladom svojom veku sa ta vysťahoval a skrze šťastné podujatie si veľký majetok získal. Neskoršie sa navrátil do svojej vlasti a tam sa v svojom rodisku osadil. So dňa na deň sa jeho dobrobyt zväčšoval a keď sa mu po niekoľkých rokoch syn narodil, myslel si že je blažený.
Dieťa sa pekne vyviňovalo a i rodičia všetku svoju nádeju v tohto chlapca skladali, poneváč on bol jediný, ktorý meno otca svojho nosil; a z tej príčiny vo všetkom dobrom sa súčastňoval, ba i jeho najtajnejšie myšlienky sa vykonať usilovali. Chlapec riastol a výborné vedomosti jeho sa so dňa na deň rozmnožovaly, tak že i radosť ich sa tým vždy zväčšovala. Všetky zlé hry ale aj navymýšľal a jeho najmilšie zamestnanie bolo, keď s inými deťmi sem a tam blúdiť mohol.
Pravda učiť sa nechcel a práve zato v škole on len v somárskej lavici sedával. Jeho samopašnosť neskoršie ho k mnohým ľahkomyslným a nemúdrym skutkom priviedla, čím on neraz hanbu a trpkosť svojmu otcovi spôsobil.
A práve z tejto príčiny určil otec, že svojho syna na kupectvo dá; poslal ho do Amsterdamu k svojmu dobrému priateľovi, aby sa tu kupectvu priučil. Otec sa nazdal, že keď jeho syn medzi cudzých ľudí príde, tam sa premení. Ale Robinson k tomuto vôle nemal a zvlášte to, že on celý deň v sklepe bude musieť stáť a robiť, mu od tohto natisnutého povolania i ďalšiu vôľu odobralo. Pre jeho veľkú ľahkomyslnosť ani jeho pán s ním nebol spokojný a neraz otcovi prinútený bol toto oznámiť. Otec jeho mu hrozil, že od neho on svoju otcovskú ruku odvráti na ten pád, jestli sa nepolepší a jeho zlé skutky nezanechá, ale veru všetky dobré slová, napomenutie alebo hrozba od neho tak odfrkli, jako od steny hrach.
Najväčšiu čiastku svojho slobodného času v prístave strávil, kde s nevýslovnou radosťou na príchod a na odchod lodí sa dívaval. Jedinká jeho žiadosť bola, keby vnútro lodí poznať mohol; a ešte tým viac by bol prejavil radosť svoju nad tým, keby i on s loďou na more isť mohol.
Už dávnejšie sa obznámil s istým Horn námorníkom, ktorému žiadosť svoju, poneváč tento v jeho veku bol, zo srdca vyjavil. Horn s radosti vyplnil jeho žiadosť a zvedavého chasníka do člnku vzal a s ním na loď trojsťažnovú, ktorá len nedávno ta priplula, šiel.
S nevýslovnou radosťou vstúpil Robinson do člnku a nezadlho sa už na palube lodi nachodil. Námorník chytil sa hneď do roboty a tak prinútený bol Robinsona samého nechať, tento sem a tam chodil a nevedel sa dosť naprizerať na veci rozličné, ktoré sa mu tam pred oči stavaly. Námorníci sa mu až veľmi zdali, keď títo jako mačky po sťažňoch sem a tam sa driapali. - Každý ich pohyb s tak nevýslovnou nadšenosťou pozoroval, že i on dostal vôľu sprobovať to isté vykonať. Na neho nikto nepozoroval, lebo veď každý svoju povinnosť konal. Z jeho zamyslenia ho výstrel dela vzbudil, toto bol znak pohnutia sa lode; ponevač Robinson na lodi dlho bol. Z prístavu loď vetor nevdojak vyhnal na šíre more. Teraz mu len prišlo na rozum, že on už dávno doma mal byť. Čo že má teraz urobiť? Vrátiť sa už nemohol. Horn, ktorý ho na loď priviedol, tešil a ujisťoval ho, že loď po niekoľkých dňoch zas sa nazad vráti.
Robinson sa predsa obával a vyznal svojmu priateľovi, žeby on svojho pána vďačne opustil, ktorý už snáď i tak upovedomil jeho otca o jeho odídení a že upovedomenie toto doista doma nespokojnosť a hnev spôsobilo, následkom ktorého jeho už i tak nič dobrého neočakáva. Najlepšie bude teda, keď sa on do Amsterdamu už ani nevráti. - Horn s radosťou počul odhodlanie sa Robinsona a poznamenal, že on na mori i svoje šťastie založiť môže.
- Zprvu, - riekol tento, - budeš lodný chlapec, potom matróz, neskoršie kormidelník, naposledy ale náčelník a pri tomto si toľko peňazí môžeš usporiť, že si potom i sám loď budeš môcť kúpiť, čo je i mojím predsavzatím.
Zrazu ich rozhovor o založení budúceho šťastia hrubý hlas pretrhol.
- Kto rozpráva tu o náčelníkovi? - spýtal sa odrazu správca lode, ktorý práve vtedy k ním došiel a slová ich dopočul. - Čo je toto za chlapca? bola jeho druhá otázka.
Horn už pokynul Robinsonovi aby mlčal, a sám takto odpovedal náčelníkovi:
- Nevdojak na lodi ostal a teraz by lodným chlapcom chcel byť.
- Aha, teda jeden sem a tam sa potulujúci chlapčisko! odpovedal náčelník, a keď sa o najpotrebnejších vecách jeho pôvodu presvedčil, zazdajúc sa mu jeho vysoká, mocná postava, takto riekol očakávajúcemu:
- No hore sa tedy chlapče, sprobuj sa vydriapať; do sťažňového koša! Robinson pristúpil k hlavnému sťažňu a k veľkému podiveniu náčelníka a tam sa nachodiacich matrózov s tou najväčšou rýchlosťou a obratnosťou sa vydriapal na určené miesto. Keď sa nezadlho dolu spustil, náčelník potlapkal mu na plecia a riekol, že ho za čas sprobuje.
Tedy Robinson od tohto času k lodným chlapcom patril.