Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

XVII.

Bolo sparné ráno, všetci, starí i mladí, pracovali na poliach, aby sa zviezlo aspoň to, čo bolo skosené. Hospodári museli pridať i noci, aby stačili svojmu gazdovstvu i robote. Slnko pražilo tak, že pod jeho sálavou žiarou div nepukala zem. Ľuďom bolo dusno, kvietie vädlo, vtáctvo lietalo pri samej zemi, zvieratá hľadali tieň. Na oblohe už od rána vystupovali mráčky, spočiatku len malé, sivé, belavé, sem-tam roztrúsené, v priebehu dňa ich pribúdalo, kopili sa, vystupovali vyššie, zrážali sa a tvorili dlhé šmuhy, ktorých farba bola čoraz tmavšia, až napoludnie celú oblohu na západe pokrýval ťažký čierny mrak tiahnuci sa k slnku. So strachom hľadeli ženci na oblohu, a hoci im sotva stačil dych, predsa sa každý hnal do práce.

***

Aj babička cítila na očiach tiaž. Lastovičky lietali nízko, ba schovávali sa i do hniezd, pavúk, na ktorého sa babička ráno dívala, ako opriada a dávi muchy, zaliezol do pavučiny, hydina sa v hŕbkach stavala do chládku, psi ležali babičke pri nohách, vyplazovali jazyky a oddychovali ako po divom hone. Stromy stáli nepohnute, ani lístok sa nehýbal.
Zo zámku prišiel pán Prošek s paňou. "Ľudia moji, ženie sa hrozná búrka, je všetko doma?" pýtala sa pani už zďaleka. Plátno z bielidla, hydina, deti, všetko sa bralo domov a spratávalo, zatvorili sa okná. Babička položila na stôl chlieb a prichystala hromničnú sviečku. Bolo mŕtvo, slnko zakryté mrakom. Pán Prošek stál na ceste a pozeral dookola. V lese pod stromom uvidel stáť Viktorku. Tu prudko zavial vietor, dunivo zahrmelo, čiernym mračnom preletel blesk. "Bože, veď stojí pod stromom!" povedal si Prošek a začal v tú stranu volať a mávať, aby odišla. Viktorka sa však pri každom zablysnutí smiala a tlieskala a pána Proška si ani nevšimla. Začali padať veľké kvapky, v čiernych mrakoch sa križovali blesky a burácal hrom, búrka sa rozpútala s plnou zúrivosťou. Pán Prošek vošiel do domu. Babička rozžala hromničku a modlila sa s deťmi, ktoré po každom blesku a zahrmení zbledli. Pán Prošek chodil od okna k oknu a hľadel von. Lialo ako z krhly, nebo sa otvorilo - blesk za bleskom, hrom za hromom, akoby v povetrí lietali fúrie¹.
Na okamih ticho - tu vzápätí v oknách kmitlo modrožlté svetlo, naprieč oblohou preletel blesk a - tresk - tresk - rovno nad chalupou. Babička chcela povedať: "Pánboh s nami!" no slovo jej uviazlo v hrdle, pani Prošková sa chytila stola, pán Prošek zbledol, Vorša a Betka padli na kolená, deti sa pustili do plaču. No tým úderom akoby si búrka vyliala zlosť a ustávala. Rachotenie hromu zaznievalo čoraz slabšie, mračná sa rozchádzali, menili farbu a medzi sivými oblakmi už opäť presvitala modrá obloha. Blesky sa strácali, prestalo i pršať, búrka odtiahla.
Ale tá zmena vonku! Zem ešte odpočíva ako zomdlená, údy sa jej dosiaľ chvejú a slnko na ňu hľadí ešte zaroseným, no žiarivým okom, tu a tam na jeho tvári ešte vidno mráčik, pozostatok vášnivého vzplanutia. Tráva, kvety, všetko ako pribité k zemi, po cestách tečú jarčeky, v potoku je voda skalená, stromy zo seba striasajú tisíce kropají jagajúcich sa na ich zelenom šate. Vtáčky už zase krúžia v povetrí, husi a kačky sa tešia z kaluží a jarkov, čo im narobil dážď, sliepky sa naháňajú za chrobákmi, ktorých sa opäť nadostač hemží po zemi, pavúk vylieza zo skrýše, všetko spamätané živočíšstvo sa ženie za novým požívaním rozkoší, za novým vzájomným zápolením a vraždením.

***

Ako prichádzala k chalupe, stretla babička horára. Bol celý vyľakaný, chvatný krok. "Počujte, čo sa stalo!" pohnutým hlasom vravel babičke.
"Neľakajte ma a rýchlo povedzte, čo?"
"Viktorku zasiahol posol boží!"
Babička spľasla rukami, chvíľku nemohla ani prehovoriť, potom jej z očí ako veľké hrachy vyhŕkli slzy. "Pánboh ju mal rád, želajme jej večný pokoj," povedala ticho.
"Mala ľahkú smrť," povedal horár.
Vtom deti, pani i pán Prošek vyšli von, a počujúc od horára smutnú zvesť, zostali všetci ako omráčení. "Veď mi pred búrkou bolo o ňu úzko, keď som ju videl stáť pod stromom. Volal som, kýval, ale ona sa len smiala. Teda som ju videl naposled. Dobre jej je."
"A kto ju našiel, a kde?" pýtali sa.
"Keď búrka prešla," vravel horár, "šiel som po lese obzrieť, či nenarobila škodu. Prišiel som až na vrch k zrasteným jedliam, čo stoja nad Viktorkinou jaskynkou, a pod chvojím tam vidím čosi ležať. Zavolám - nič, pozriem hore, kde sa tá čečina vzala - obom jedliam na vnútornej strane akoby odhora nadol zlúpol letorasty i s kôrou. Odhrniem rýchlo čečinu, pod ňou leží Viktorka, zabitá. Hýbem ňou, bola už studená, šaty na ľavej strane spálené od pleca až k nohe. Najskôr mala z búrky radosť, že vybehla na vrch, vždy sa smiala, keď blýskalo. Od jedlí je pekný rozhľad, sadla si pod ne a tam ju stihla smrť."
"Ako našu hrušku," vravela si babička.
"A kam ste ju dali?"
"Nechal som ju odniesť do horárne, je to najbližšie. Sám jej vystrojím pohreb. Bol som to ohlásiť na Žernove. Nemyslel som, že ju stratíme tak skoro. Bude sa mi cnieť," povedal horár.
Vtom k nim od Žernova zaznel hlas zvonca. Urobili kríž - začali sa modliť. Bol to umieračik za Viktorku.
"Pôjdeme sa na ňu pozrieť," prosili deti rodičov a babičku.
"Príďte až zajtra, až bude ustrojená ležať v truhle," povedal horár, pozdravil a smutne odišiel.
"No, už k nám Viktorka nebude chodiť, už viac nebude spievať pri splave, už je v nebi!" hovorili si deti, vracajúc sa k svojmu zamestnaniu. Samým prekvapením sa aj babičky zabudli spýtať na kontesu.
"Ba isteže v nebi, veď na zemi skúsila dosť," pomyslela si babička.

***

Druhý deň po búrke sa pán horár stavil na Starom bielidle oznámiť, že sa môžu prísť s Viktorkou rozlúčiť. Pani Prošková nemohla vidieť mŕtveho a zostala doma, pani mlynárka sa zdráhala, lebo, ako mlynár neohľadne vyzradil, sa bojí, aby sa jej v noci nezjavila. Kristla bola na panskom, a tak s babičkou a deťmi išla len Mančinka. Cestou trhali kvietky a z domácej záhradky so sebou vzali rezedky, chlapci vzali svätené obrázky, čo im priniesla babička zo svatoňovskej púte, babička ruženec, Mančinka tiež niesla obrázky.
"Kto by sa nazdal, že budeme strojiť pohreb, však?" vravela pani horárka, vítajúc babičku na prahu.
"Sme tu všetci len načas, ráno vstávame, ale či budeme večer líhať, nevieme," odpovedala babička. Pribehla srnka, strkala hlavu Adelke do lona, horárovie chlapci i psi ich obskakovali.
"Kde je uložená?" spýtala sa babička, vstúpiac do predsiene.
"V záhradnom domku," odvetila horárka, vzala za ruku Anušku a viedla hostí do záhradného domčeka.
Domček, vlastne len altánok, bol vnútri vyložený chvojím, uprostred na márach z neotesaných brezových kôlov stála jednoduchá otvorená truhla a v nej ležala Viktorka. Pani horárka jej dala biely rubáš, čelo jej ovinula vencom z klinčekov, pod hlavu ustlala zeleného machu. Ruky jej zložila krížom na hrudi, ako ich zaživa rada nosila. Truhla i veko boli obtočené čečinou, pri hlave horela lampička, pri nohách bola v kalíšku svätená voda a v nej kropáčik zo žitných klasov. Pani horárka všetko sama nastrojila, prichystala, v altáne bola viackrát za deň a už jej to zovšednelo, ale babička, pristúpiac k truhle, urobila nad mŕtvou kríž, kľakla si vedľa na zem a modlila sa. Deti robili podľa nej.
"Tak mi povedzte, či sa vám to páči a či sme to všetko urobili dobre?" pýtala sa pani horárka starostlivo, keď babička po modlení vstala.
"Viac kvetov ani obrázkov sme nedali, lebo som myslela, že jej aj vy budete chcieť dať so sebou do hrobu nejaký darček."
"Dobre ste to urobili, pani kmotra," pochválila babička gazdinú.
Pani horárka vzala od detí kvety a obrázky a pokládla ich okolo tela zosnulej. Babička okolo stuhnutých rúk zomrelej obtočila ruženec a dlho sa dívala do jej tváre. Už to nebola tá divá tvár! Čierne ohnivé oči boli zatvorené, ich svit pohasol. Čierne rozcuchané vlasy boli sčesané a okolo čela, chladného ako mramor, sa vinul červený venček ako páska lásky. Na tvári nebolo vidno divé pokrivenie, čo ju robilo v hneve takou ošklivou, len na perách ležala posledná jej myšlienka, akoby na nich preľaknutá umrela - trpký úsmešok.
"Čože ťa bolelo, ty úbohé srdce? Čo ti urobili?" vravela si babička potichu. "No, už ti nikto nenahradí, čo si vytrpela. Kto je vinný, Boh ho bude súdiť, ty si už vo svetle a v pokoji."
"Kováčka chcela, aby sme jej pod hlavu dali stružlín, muž jej ale dal mach. Len sa bojím, aby nás ľudia neohovorili a jej príbuzní dokonca nevraveli, že sme si ju vzali na starosť a len tak ledabolo odbyli," starala sa pani horárka.
"Nič nepomôže maľované lože. Milá pani kmotra, nemajte žiadnu starosť, a ľudia nech si vravia. Po smrti by obalili do brokátu, ale zaživa sa nespýtajú: človeče, čo ti je? Nechajte jej len ten zelený podhlavník, veď pätnásť rokov na inom nelíhala." Nato vzala babička kropáčik, pokropila ju trikrát od hlavy do päty svätenou vodou, urobila kríž, deťom kázala urobiť to isté a záhradný domček ticho opustili.
Za Rýznburkom, v romantickom údolí pri boušínskom kostolíčku, čo kedysi dal vystavať Turynský pán za uzdravenie svojej nemej dcéry, je cintorín, kde Viktorku pochovali. Na hrob jej pán horár zasadil jedľu. "Tá je v lete i v zime zelená a ona ich mala rada," povedal babičke, keď o nej spolu hovorili.
Na Viktorku sa nezabudlo, hoci viac neznela jej uspávanka pri splave, hoci jaskynka zostala prázdna a jedle zoťaté. Viktorkino nešťastné meno znelo v okolí dlhé roky v smutnej piesni, čo o nej zložila žernovská Bára.²

¹ Fúria - starorímska bohyňa pomsty
² Viktorka v skutočnosti zomrela prirodzenou smrťou v r. 1868 a nebola o nej zložená žiadna pieseň.