Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

VI.

Viktorka je dcérou statkára zo Žernova. Jej rodičia sú už dávno pochovaní, ale brat a sestra žijú dodnes. Pred pätnástimi rokmi bola Viktorka dievča ako malina, široko-ďaleko jej nebolo páru. Vrtká ako srnka, pracovitá ako včielka, nikto by si nemohol želať lepšiu ženu. To sa rozumie, že také dievča, zvlášť keď má výhľad na podiel na statku, nezostane pod pokrievkou. Aj o Viktorke išiel chýr po celom okolí a nápadníci si podávali kľučku. Otcovi a matke by sa mnohý páčil, nejeden z nich bol zámožný hospodár a dcéra by prišla, ako sa vraví, do hotového, ale ona tomu nechcela rozumieť - mala oči len pre toho, kto najkrajšie tancoval, a to len pri muzike.
Otcovi predsa občas robilo starosť, že dcéra pytačov len tak ledabolo odbýva, spustil na ňu zhurta, aby sa pre jedného rozhodla, ináč že jej ženícha vyberie sám a prinúti ju, aby si ho vzala. Dievča sa ale dalo do plaču, prosila, aby ju z domu nevyháňali, že nič nezmeškala, že má len dvadsať rokov, že si neužila sveta a že bohvie komu sa dostane a ako sa jej bude vodiť. Otec mal dievča veľmi rád, a keď počul toľkú lamentáciu, prišlo mu jej ľúto, a vidiac jej krásnu tváričku, pomyslel si: 'Ty máš času dosť, ty si ešte nájdeš dosť ženíchov!' Ľudia si to ale všetko vykladali ináč, vraveli, že je Viktorka pyšná, že čaká až po ňu prídu kočom, prorokovali, že pýcha predchádza pád, že kto dlho vyberá, že preberie, a podobné pranostiky.
V tom čase v dedine táboril vojenský oddiel jágrov a jeden z nich začal za Viktorkou chodiť. Ak išla do kostola, šiel za ňou, v kostole iste stál neďaleko nej a miesto aby hľadel na oltár, pozeral na ňu. Ak išla na trávu, zas bol nablízku, skrátka, nech išla kamkoľvek, všade ju nasledoval ako tieň. Ľudia si o ňom rozprávali, že nemá dobrý rozum, a keď Viktorka prišla medzi kamarátky a bola reč o ňom, hovorila: 'Čože ten vojak za mnou chodí? Ani nehovorí, ako taký upír. Ja sa ho bojím. Keď ho cítim nablízku, až ma mrazí, a z tých jeho očí sa mi točí hlava.'
Veru, tie oči, každý vravel že tie neveštia nič dobré, v noci mu vraj i svietili, a to čierne obočie, čo nad nimi bolo roztiahnuté ako havranie krídla a v strede spojené, bolo jasným znamením, že sú to oči uhrančivé. Niektorí ho ľutovali: 'Božemôj, kto môže za takú chybu, keď sa s ňou narodil? A také oči majú moc len na niektorých, každý sa ich nemusí báť.' No susedy, kedykoľvek im pozrel na deti, zľakli sa a rýchlo ich bežali pretrieť bielou šatkou, a kedykoľvek niektoré dieťa v dedine ochorelo, už hovorili 'že ho uriekol čierny jáger.' Nakoniec si ľudia na tú zamračenú tvár zvykli a medzi dievčatami sa ozývali i hlasy, že by nebola škaredá, len keby bola prívetivejšia. Ich všeobecná mienka však bola: 'Čo s takým čudákom? Bohvie kto a odkiaľ je, možno to ani nie je človek. Skoro aby sa pred ním urobil kríž a povedalo: Pánboh s nami a zlé preč! Veď netancuje, nehovorí, nespieva - nechajme ho!' A tak ho nechali. Ale čo to bolo platné! Im bolo ľahko povedať: nechajme ho, keď nechodil za nimi, ale Viktorka s ním mala peklo.
Už nemala chuť vychádzať, kam práve nemusela, len aby sa na chvíľu zbavila tých očí, čo ju všade prenasledovali. Už ju prestala tešiť muzika, lebo vždy z niektorého kúta miestnosti na ňu hľadela zachmúrená tvár, už tak rada nechodila na priadky, lebo naisto vedela, že ak nesedí vo svetnici, tak čierny jáger stojí vonku pri okne, a dievčaťu viazol hlas v hrdle a trhala sa mu niť. Trápilo ju to. Každý na nej pozoroval zmenu, ale nikto si nepomyslel, že by bol na vine jáger. Považovali ho za blázna a myslelo sa, že ho Viktorka necháva za sebou chodiť, lebo si nevie poradiť ináč.
Raz ale Viktorka zverila kamarátkam: 'Verte, dievčatá, že keby teraz po mňa prišiel ženích, nech by bol chudobný či bohatý, pekný či škaredý, hneď by som si ho vzala, len keby bol cezpoľný.'
'Čo ti to vošlo do hlavy? Je ti vari doma zle, že si sa tak splašila, žeby sa ti už ani u nás nepáčilo?' ozvali sa dievčatá.
'To si o mne nemyslite. Ale ja tu nemôžem vydržať, kým tu bude ten čierny vojak. Vy si to ani neviete predstaviť, ako ma ten dotieravý človek hnevá a trápi. Už sa ani nemôžem pokojne vyspať, ani pomodliť, všade ma prenasledujú tie oči,' s plačom sa Viktorka žalovala dievčatám.
'Ale božičku, prečo mu nezakážeš, aby za tebou chodil? Prečo mu nepovieš, že ho nemôžeš vystáť, že ti je protivný?' radili jej dievky.
'Vari som to nespravila? S ním som nehovorila, veď ako naňho prehovoriť, keď za mnou ide ako tieň? Ale odkázala som mu to po jeho kamarátovi!'
'A neposlúchol?' pýtali sa dievčatá.
'Baže nie, a tomu kamarátovi povedal, že mu nikto nemá čo porúčať, že si môže chodiť kam chce a ku komu chce. Ostatne, že mi ani nepovedal, či ma má rád, tak aby som mu neodkazovala, že ho nechcem!'
'Pozrime ho, nemóresníka!' durdili sa dievky, 'čo si o sebe myslí? Mali by sme sa mu za to pomstiť!'
'Len si s takým nič nezačínajte, mohol by vám porobiť,' mienili rozvážnejšie.
'Láryfáry, čo nám môže spraviť? Na to by musel mať niečo, čo sme nosili na tele, a to si žiadna z nás nedá, a od neho tiež nič neprijmeme, akéže teda strachy? Len sa ty, Viktorka, neboj, veď my budeme chodiť s tebou a raz toho čerta predsa vyplatíme,' volali smelšie z dievčat.
No Viktorka sa okolo seba bojazlivo obzerala a nepotešená ich úmyslom si vzdychla: 'Kiežby mi len Pánboh pomohol od toho kríža!'
To, čo Viktorka zverila dievčatám, nezostalo tajomstvom, čoskoro sa to roznieslo, až cez pole do druhej dediny.
O niekoľko dní sa na dvore Viktorkinho otca objavil akýsi horlivý človek zo susedstva. Hovorilo sa o tom i onom, sem i tam, až nakoniec vyšiel s farbou von, že by totiž sused rád oženil svojho syna a ten že by chcel Viktorku. Prosili ho vraj za starejšieho, aby im vyjednal, či by mohli prísť na pytačky.
'Počkajte chvíľu, opýtam sa Viktorky, nech sama povie. Čo sa mňa týka, ja Šímu poznám, aj jeho syna Tondu. Živnosť majú riadnu a tak proti tomu nič nemám,' povedal starý dohadzovačovi a išiel zavolať dcéru do komory, aby sa s ňou poradil.
Ako to Viktorka počula, bez nejakého rozmýšľania povedala: 'Nech prídu!'
Otcovi prišlo čudné, že sa tak naraz rozhodla, pýtal sa jej, či Toníka pozná, aby ich darmo neunúvala, ale Viktorka trvala na svojom a otcovi povedala, že ona Šímovie Toníka pozná a že je to dobrý chlapec.
'Ja z toho mám radosť,' povedal otec, 'ostatne, ako si si urobila, tak máš. Nech teda spánombohom prídu!'
Keď otec odišiel, aby vybavil starejšieho, prišla k Viktorke do komory matka, urobila jej na čelo krížík a popriala šťastie.
'Čo ma na tom najviac teši je, že neprídeš ku svokre ani ku švagrinej, ale že sama budeš gazdinou,' dodala.
'Ale mamička, ja by som si ho vzala, aj keby mal svokry dve,' odvetila Viktorka.
'Teda tým lepšie, keď sa máte tak radi!'
'Ani nie, mamička, dala by som slovo aj inému dobrému chlapcovi.'
'Čo to vravíš, prosím ťa, veď sa ich hlásilo toľko a žiadneho si nechcela.'
'Vtedy ešte za mnou nechodil ten vojak s tými zlými očami,' šepla Viktorka.
'Ty nemáš rozum. Čo tu rozprávaš o vojakovi, čo ťa po ňom, nech si chodí kde chce, nechaj ho, ten ťa predsa z domu nevyženie!'
'Ba, mamička, veru ten, ja sa trápim, súžim, nikde neobsedím ani nemám pokoja!' zaplakalo dievča.
'A prečo si mi to nepovedala už dávno, išla by som s tebou ku kmotre kováčke, tá vie od takých vecí pomáhať. Len to nechaj, zajtra k nej zájdeme,' potešila matka dcéru.
Na druhý deň išla matka s dcérou ku starej kováčke, ktorá vraj vie veľa vecí, čo iní nie. Keď sa niekomu niečo stratí, keď nedoja kravy, keď niekto niekoho uriekne, od všetkého kováčka pomáha, ona vie všetko uhádnuť. Viktorka kováčke všetko dopodrobna povedala, ako a čo jej je.
'A ty si s ním nikdy neprehovorila ani slovíčko?' zisťovala kováčka.
'Ani jediné.'
'Ani ti nedal, či neposlal po vojakoch nič na jedenie, jablko alebo marcipán?'
'Nič, kmotra, nič. Tí ostatní vojaci s ním ani nedržia, on je vraj veľmi pyšný a odjakživa taký samotár. Spomínali to u nás.'
'Tak to už je ten pravý upír,' tvrdila s istotou kováčka. 'Ale ty sa nič neboj, Viktorka, veď ja ti pomôžem, zatiaľ ešte nie je zle. Zajtra ti niečo prinesiem a to budeš stále nosiť pri sebe. Ráno, keď vyjdeš z komory, nikdy sa nezabudni pokropiť svätenou vodou a povedať: Pánboh so mnou a zlé preč. Ked pôjdeš cez pole, nikdy sa nedívaj za seba ani okolo seba, a keby ťa ten vojak oslovil, vôbec nedbaj, aj keby hovoril ako anjel. On dokáže počariť i hlasom, radšej si hneď zapchaj uši. Pamätaj si to. Ak o pár dní nebude lepšie, musíme skúsiť niečo iné, len ty ku mne zase príď.'
Viktorka odišla s radostnejšou mysľou a dúfala, že jej zas bude dobre a ľahko, ako jej bývalo predtým. Na druhý deň jej kováčka priniesla čosi zašité v červenej látke, sama to dievčaťu zavesila na krk a kázala jej to od seba nedávať, ani nikomu ukazovať. Navečer, keď žala trávu, zazrela síce, že tam pri strome ktosi stojí a cítila, ako sa jej krv hrnie do tváre, ale vzchopila sa, ani raz sa okolo seba neobzrela, a keď bola hotová s prácou, náhlila sa domov, akoby za ňou horelo. Tretí deň bola nedeľa. Matka piekla koláče, otec išiel pozvať pána kantora a niekoľkých starých susedov na odpoludnie, a po dedine už strkali hlavy dohromady a vraveli si: 'U Mikšov budú pytačky!'
Popoludní prišli do dvora traja muži vo sviatočných kabátoch, dvaja s rozmarínom na rukávoch. Hospodár ich privítal na prahu a čeľaď na priedomí priala:
'Dajže vám Pánboh veľa šťastia!'
'Pánboh daj!' odpovedal nahovárač za otca i syna.
Ženích vošiel cez prah posledný a vonku sa ozývali ženské hlasy: 'Rúči chlapec, ten Toník, hlavu nesie ako jeleň, a aký má na rukáve krásny prút rozmarínu, kde ho asi kúpil?' A mužské hlasy zase odpovedali: 'Čo o to, ten môže vypínať hlavu, keď si z dediny odvedie najsúcejšie dievča, najlepšiu tanečnicu, dobrú gazdinú a navyše zámožnú. Tomu je hej!' To si v dedine mysleli i mnohí rodičia a hnevali sa, prečo si Viktorka vyvolila práve cezpoľného, prečo jej nebol dosť dobrý ten či onen, načo tá náhlosť a tie vrtochy, a kdesičosi, ako to už býva pri takých príležitostiach.
Do večera bolo po pytačkách. Pán kantor spísal svadobnú zmluvu, svedkovia a rodičia ju podpísali troma krížikmi miesto mien, ktoré musel pripísať pán kmotor, a Viktorka podaním ruky Toníkovi sľúbila, že o tri týždne bude jeho ženou. Ďaľší deň prišli kamarátky popriať šťastie, a keď Viktorka vyšla na návsie, všade ju zdravili: 'Daj ti Pánboh šťastia, nevesta!' Keď ale mladá chasa spustila: 'Škoda ťa bude od nás, prečo odchádzaš, Viktorka?', tu jej do očí vošli slzy.
Niekoľko dní bola Viktorka veselšia, a keď musela ísť za dedinu, išla bez úzkosti, čo ju ťažievala, kým ešte nemala od kováčky škapuliar¹ a nebola nevestou. Zdalo sa jej, že z nej všetok strach spadol a ďakovala Bohu a kováčke, čo jej tak dobre poradila. No tá jej radosť nemala dlhého trvania.
Jedného dňa sedela podvečer so ženíchom v sade. Zhovárali sa o svadbe a o budúcom spoločnom hospodárení. Tu sa náhle Viktorka odmlčala, oči mala upreté na krovie pred sebou a ruka sa jej triasla.
'Čo ti je?' spýtal sa udivený ženích.
'Pozri medzi tie kríky oproti, nevidíš tam nič?' šepkala Viktorka.
Ženích sa pozrel a povedal: 'Ja nevidím nič, čo si tam videla?'
'Zdalo sa mi, že sa na nás díva ten čierny vojak,' šepkala Viktorka ešte tichšie.
'No počkaj, tomu urobíme koniec!', zvolal Toník, vyskočil a všetko prehľadal - lež darmo, nevidel nikoho. 'To mu veru nedarujem, ak sa na teba bude dívať ešte aj teraz, poriadne mu zasolím!'
'Nezačínaj s ním žiadne hádky, Antonín, snažne ťa prosím, to vieš, vojak je vojak. Sám otec bol na Červenej Hore a bol by za to aj niečo dal, keby ho tamojší dôstojník odvelil z našej dediny, ale on povedal, že to nemôže urobiť, aj keby chcel, že to vraj nie je žiadny priestupok, keď sa muž díva na dievča. Medzi vojakmi tam otec počul, že ten vojak je vraj z veľmi bohatého rodu, že sa dal k vojsku sám a že môže odísť kedy chce. To by si pekne pochodil, s takým si niečo začať!' povedala Viktorka Toníkovi a on jej sľúbil, že vojakovi dá pokoj.
Od toho večera ale na Viktorku zase prichádzali predošlé ťažké chvíle, a hoci škapuliar¹ s dôverou tisla k srdcu, kedykoľvek boli nablízku tie nešťastné oči, predsa neprestávalo nepokojne biť. Viktorka zase išla na radu ku kováčke. 'Ja neviem, to už je asi trest od Pánaboha, že ani to, čo ste mi dali, nepomáha. Predsa som vás vo všetkom poslúchla,' nariekala Viktorka.
'Len nechaj, dievča, nechaj, veď mu ja ukážem, nech by to bol sám ancikrist. Musím ale od neho najprv mať dve veci. Kým si ich opatrím, stráň sa ho, ako môžeš. Modli sa ku anjelovi strážnemu a za tie duše v očistci, za ktoré sa nikto nemodlí. Keď niektorú vykúpiš, bude za teba orodovať.'
'Veď najhoršie je, kmotra, že sa už s pokojnou mysľou ani nedokážem pomodliť!' plakalo dievča.
'Vidíš, vidíš, dievka moja, prečo si to nechala tak dlho, až ťa tá zlá moc ovládla. Nuž ale, dá Pánboh, že toho diabla premôžeme.'
Viktorka zobrala všetku svoju silu, vrúcne sa modlila, a keď chceli myšlienky zabiehať inam, hneď myslela na umučenie Pána, na pannu Máriu, len aby tá zlá moc odstúpila. Chránila sa jeden, dva dni, tretí deň si ale vyšla na najodľahlejší cíp otcovho poľa na ďatelinu. Paholkovi prikázala, aby hneď prišiel za ňou, že sa s kosením poponáhľa. Išla tam, kráčajúc ako srnka ľahkým krokom, až sa ľudia zastavovali a dívali za ňou, ako jej to sluší, no domov ju paholok priviezol na zelenej ďateline, bledú a poranenú. Nohu mala oviazanú tenkou bielou šatkou a museli ju zniesť z voza a odniesť do chalupy. 'Rodička svätohorská!' bedákala matka, 'čo sa ti, dievča, stalo?'
'Hlboko do nohy som si zabodla tŕň a z toho mi prišlo zle. Odneste ma do komory, ja si ľahnem!' prosila Viktorka.
Doniesli ju na lôžko a otec hneď bežal po kováčku. Kováčka pribehla ako na koni a s ňou, ako to už býva, húf nezvaných kmotier. Jedna radila podbeľ, druhá lobodu, tretia zariekať, štvrtá okiadzať, kováčka sa ale nedala mýliť a na opuchnutú nohu prikladala zemiakový škrob. Potom poslala všetkých preč a uvolila sa, že bude Viktorku sama opatrovať a že čo nevidieť bude zase všetko v poriadku.
'Povedz mi ale, dievča, ako to bolo, ty si akási zľakaná? A kto ti to oviazal nohu tou jemou bielou šatkou? Ja som ju radšej schovala, aby si ju tie klebetnice nevšimli,' povedala opatrná kováčka, kladúc jej nohu na lôžko.
'Kam ste ju dali, kmotra?' spýtala sa rýchlo Viktorka.
'Máš ju pod vankúšom.'
Viktorka siahla po šatku, pozerala krvavé škvrny na nej, prezerala vyšité meno, ktoré nepoznala, a tvár sa jej menila z bledej do červena.
'Dievča, dievča, ty sa mi nepáčiš, čo si mám o tebe myslieť?'
'Myslite si, že ma Pánboh opustil, že som na veky vekov stratená a že mi niet pomoci.'
'Asi má horúčku a blúzni,' myslela si kmotra, siahajúc Viktorke na líca, ale tie boli studené a ruky tiež, len oči dievčaťa horeli, upreté na šatku, čo oboma rukami držala pred sebou.
'Počujte, kmotra,' začala ticho, 'všetko vám poviem, ale nikomu to nevravte. Tie dva dni som ho nevidela, veď viete, koho myslím - ale dnes, dnes mi od rána znelo v ušiach: 'Choď na ďatelinu, choď na ďatelinu, akoby mi to niekto našepkával. Vedela som, že je to nejaké pokušenie, lebo tam on býva najviac, sedáva pod stromom na stráni blízko poľa, ale predsa mi to nedalo pokoja, až som vzala plachtu a kosu. Cestou mi prišlo na um, že si sama škodím, ale v ušiach mi len stále šepkalo: Len choď, choď na ďatelinu, ktovie, či tam bude, prečo by si sa bála, príde za tebou Tomeš. Tak ma to poháňalo až na pole. Pozriem ku stromu, tam nikto. No, keď tam nie je, tak už je vyhraté, myslela som si, vzala kosu a chcela kosiť. Tu mi napadlo, aby som skúsila šťastie, chcela som nájsť štvorlistú ďatelinku a pritom som si pomyslela: Ak ju nájdeš, budeš s Antonínom šťastná! Hľadám, hľadám, div som na ďateline oči nenechala, ale nenašla som nič. Tu mi prišlo pozrieť sa na stráň, a koho tam pod stromom nevidím - vojaka! Rýchlo sa obrátim preč, ale v tej chvíli som stúpila do tŕnia, čo ležalo pri ceste, a poranila som si nohu. Nevykríkla som, len sa mi od bolesti zatmelo pred očami a ja som klesla na zem. Ako vo sne som videla, že ma ktosi vzal do náručia a odnášal. Nato ma silná bolesť prebudila. Pri potoku kľačal vojak, namáčal v ňom svoju bielu šatku a ovinul mi ju okolo nohy. Panebože, pomyslela som si, čo sa bude s tebou diať, teraz tým očiam nemôžeš ujsť. Najlepšie, keď sa do nich nebudeš dívať! Dosť ma trápila bolesť, až sa mi hlava točila, ale ani som nemukla a neotvorila oči. Kládol mi ruku na čelo a bral ma za ruku. Mráz ma prechádzal, ale mlčala som. Potom ma pustil, začal ma kropiť vodou do tváre a dvíhať mi hlavu. Čo som mala robiť, predsa som musela oči otvoriť. - Ach, moja milá kmotra, tie jeho oči na mňa zasvietili ako to božie slnko, až som si musela oči zakryť! Ale čo to všetko bolo platné, keď na mňa prehovoril! - Oh, vy ste mali pravdu, milá kmotra, že počarí i hlasom, v ušiach mi jednostaj zaznieva jeho hlas, jeho slová, keď mi vravel, že ma ľúbi, že som jeho blaho, jeho nebo!'
'Aké hriešne slová, to vidno diabolské osídla, ktorému človeku by napadli také reči! - Nešťastné dievča, čo si si myslela, že si mu uverila,' lamentovala kmotra.
'Bože, ako neuveriť, keď vám povie, že vás ľúbi!'
'Len reči, čo z toho, samé balamutenie. Chce ťa o rozum pripraviť!'
'To som mu tiež povedala, ale on sa mi Bohom a dušou zaprisahal, že ma ľúbil hneď od prvého uvidenia, a len preto sa vyhýbal so mnou hovoriť a povedať mi to, lebo ma nechcel pripútať k svojmu nešťastnému osudu, čo ho všade prenasleduje a nedopraje mu tešiť sa z nejakého šťastia. Och, ja už ani neviem, čo všetko mi vravel, bolo to do plaču. Ja som mu všetko verila, povedala som mu, že som sa ho bála, že zo samého strachu som sa stala nevestou, povedala som mu, že na srdci nosím škapuliar¹, a keď ho žiadal, tak som mu ho dala,' povedala Viktorka.
'Ó ty môj Spasiteľu,' bedákala kováčka, 'ona mu dá svätený škapuliar¹, ona mu dá vec zahriatu na svojom tele! Už si v jeho moci, už ti z jeho pazúrov ani Pánboh nepomôže, už ti dočista počaril!'
'On vravel, že to kúzlo je láska, a inému aby som neverila,' ozvala sa zase Viktorka.
'Hej, hej, povedačky - láska, ja by som mu povedala, čo je láska. Ale už je všetko darmo, čo si to len urobila, veď je to upír, teraz ti bude sať z tela krv, a až ti všetku vysaje, zadávi ťa a tvoja duša nebude mať ani po smrti pokoja. A aká si mohla byť šťastná!'
Viktorka sa zdesila kmotriných slov, o chvíľu ale povedala: 'Už je darmo, ja za ním pôjdem, aj keby ma viedol do pekla. Darmo je. Prikryte ma, mrazí ma!' povedala po krátkej odmlke.
Kmotra na ňu nahádzala perín, kde aká bola, ale Viktorke bolo stále zima a viac už neprehovorila.
Kováčka mala Viktorku naozaj rada, a bárs sa na ňu aj nahnevala, že dala škapuliar¹ z rúk, predsa ju rmútil osud dievčaťa, čo mala za stratené. O ničom, čo jej Viktorka povedala, sa nikomu nezverila.
Od toho dňa ležala Viktorka ako zabitá. Nehovorila, iba ak nezrozumiteľné slová ako zo sna, nič nežiadala, nikoho si nevšímala. Kováčka sa od nej nehla a všetko svoje umenie vynaložila na to, aby dievčaťu pomohla, ale nebolo to nič platné a rodičia boli každým dňom smutnejší a ženích odchádzal každým dňom užialenejší. Kováčka krútila hlavou a myslela si: 'Toto je nie len tak, ako by to bolo, aby jej nepomohol žiadny z prostriedkov, čo už pomohli toľkým iným. To jej porobil ten vojak, to je to!' - Také myšlienky mala dňom i nocou, a keď raz v noci náhodou vyzrela z okienka komory a v sade pri strome uvidela stáť zahaleného muža, ktorého oči upreté na ňu svietili ako žeravé uhlíky - aspoň sa na to dušovala - bola si istá, že jej domnienka je správna.
Mala teda veľkú radosť, keď jedného dňa priniesol Mikeš domov správu, že jágri dostali rozkaz na odchod. 'Pre mňa si tu mohli všetci zostať, že ale odíde ten jeden som radšej, než keby mi niekto vysádzal stovku. Toho nám tu bol čert dlžen. Mne sa tak zdá, že odkedy je u nás, Viktorka nie je ako bývala a že jej asi predsa porobil!' povedal otec a matka i kováčka mu prisvedčili. Kováčka ale dúfala, že po odprataní tej diabolskej moci sa všetko obráti na dobré.
Vojaci odišli. V tú samú noc bolo Viktorke tak zle, že kováčka chcela poslať po kňaza, ale nadránom jej bolo lepšie, a potom stále lepšie a lepšie, až o niekoľko dní sama vstala z lôžka. Sama kováčka to zlepšenie pričítala tomu, že sa zbavila diabolskej moci, predsa však rada počula, keď ľudia hovorili: 'Tá kováčka, to je majster, keby tej nebolo, Viktorka by viac nechodila.' A keď to tak všade počúvala, uverila nakoniec i sama, že dievča zachránila svojím umením.
Vyhraté však ešte nebolo. Viktorka síce chodila, vyšla už i na dvor, ale každému sa zdala byť cudzia. Stále nehovorila, nikoho si nevšímala a jej pohľad bol mdlý. Kováčka ale všetkých tešila, že sa to poddá, a už nepovažovala za potrebné pri nej bdieť. Ako predtým, zase s ňou v komore spala sestra Mařenka.
Prvú noc, keď boli dievčatá samy, sadla si Mařenka k Viktorke na posteľ a milým hlasom - je to veľmi dobrá duša - sa jej pýtala, prečo je taká čudná a či jej niečo nechýba. Viktorka na ňu pozrela a nevravela nič.
'Vieš, Viktorka, rada by som ti čosi povedala, ale netrúfam si, aby si sa nehnevala.'
Viktorka pokrútila hlavou a povedala: 'Len hovor, Mařenka!'
'Večer, kým vojaci odišli,' začala Mařenka, ale Viktorka ju chytila za ruku a rýchlo sa spýtala: 'Vojaci odišli? A kam?'
'Preč, kam - to neviem.'
'Chvalabohu!' vzdychla si Viktorka a položila sa nazad do podušiek.
'Tak počúvaj, Viktorka, ale len sa na mňa nehnevaj. Ja viem, že si toho čierneho vojaka nemohla vystáť a že mi to budeš mať za zlé, že som s ním hovorila.'
'Ty si s ním hovorila?' rýchlo sa zase zdvihla Viktorka.
'No, ako som mu to mohla odoprieť, keď ma tak prosil. Ale ja som naňho ani raz nepozrela, bála som sa. On často obchádzal okolo stavania, ja som ale vždy ušla, až ma raz zastihol v sade. Dával mi akési zelinky a prosil, aby som ti ich uvarila, že ti bude lepšie, ale ja som mu povedala, že od neho nič neprijmem, lebo som sa bála, aby ti neposlal láskavec. Keď som tie zelinky stále nechcela vziať, povedal: 'Teda pre mňa urob aspoň to, že Viktorke odkážeš, že odchádzam, ale že nikdy nezabudnem na svoj sľub, a ani ona nech nezabúda, že sa stretneme!' To som mu sľúbila a teraz ti to odkazujem. Ale nič sa neboj, on viac nepríde a budeš mať od neho pokoj,' mienila Mařenka.
'Dobre, Mařenka, si dobrá, ďakujem ti. Teraz choď spať, choď!' povedala jej na to Viktorka a pohladkala jej oblé pliecko. Mařenka jej pod hlavou urovnala vankúš, dala dobrú noc a si ľahla.
Ráno, keď sa Mařenka zobudila, bola Viktorkino lôžko prázdne. Pomyslela si, že asi šla do svetnice po svojej obvyklej práci, ale ona nebola ani tam a na dvore tiež nebola. Rodičom to bolo čudné, poslali hneď ku kováčke, či azda nešla ku nej, ale nebola ani tam. 'Kamže sa podela?' pýtal sa jeden druhého a prehľadávali každý kút. Paholok bežal aj k ženíchovi. Keď nikde nebola a keď prišiel i ženích zo susednej dediny a tiež o nej nevedel, až vtedy vyšla kováčka s farbou von a povedala: 'Ja myslím, že ušla za vojakom!'
'To nie je pravda!' kričal ženích.
'To sa mýlite,' mienili aj rodičia, 'veď ho nemohla vystáť, ako by to mohlo byť!'
'No, už je to tak a nie inak,' tvrdila kováčka a trochu vyjavila, s čím sa jej Viktorka zverila.
Aj Mařenka začala rozprávať, čo sestre večer odkázala, až nakoniec, keď sa dalo jedno k druhému, všetkým svitlo, že Viktorka išla za vojakom, lebo nemohla odolať tajnej diabolskej moci, čo nad ňou vládla.
'Jej vinu nedávajme, ona za to nemôže, iba ak to, že sa mi mala zveriť prv, kým som jej ešte mohla pomôcť. Už je však neskoro, on jej porobil, a dokým on bude chcieť, musí za ním chodiť. A aj keby ste teraz za ňou išli a priviedli ju domov, zase musí ísť za ním,' bola presvedčená kováčka.
'Nech už je ako chce, ja predsa len za ňou pôjdem. Hádam si dá povedať, vždy to bolo také poslušné dievča,' mienil otec.
'Ja pôjdem s vami, otec!' zvolal Toník, ktorý všetko počúval ako vyjavený.
'Ty zostaneš doma,' rozhodne zakázal statkár. 'Keď je človek v hneve, neradí sa s rozumom, ľahko by si sa mohol dostať do chládku alebo do bieleho kabáta². Načo by to bolo. Už si skúsil dosť ten ostatný čas i s nami, nerob si väčšiu bolesť. Tvojou ženou už byť nemôže, to vypusť z hlavy. Ak chceš počkať rok na Mařenku, dám ti ju, je to dobré dievča. Rád by som ťa mal za syna, ale nútiť ťa nebudem, urob, ako ti káže rozum.'
Všetko to plakalo, otec ich ale tešil: 'Neplačte, už je darmo, ak ju neprivediem späť, musíme ju poručiť Pánubohu.'
Tatík si vzal na cestu zopár rýnskych na útratu, domácim nakázal, čo majú robiť, a vydal sa na cestu. Cestou sa všade vypytoval, či ľudia nevideli takú a takú osobu, opísal dcéru od hlavy po päty, ale nikto podobnú nevidel. V Jozefove mu povedali, že strelci odišli do Hradca, v Hradci mu ale povedali, že sa čierny vojak dostal k inému oddielu a že chcel dokonca vystúpiť. Kam sa dostal, to mu ten vojak, jeden z tých, čo boli na Mikšovom statku, povedať nevedel. Zistil aspoň to, že Viktorku nikto nevidel. Mnohí mu radili, aby šiel na úrad, to že bude najlepšie, ale statkár nechcel mať s úradmi nič. 'S úradmi si začínať nebudem,' povedal, 'nechcem, aby mi ju priviedli šupom³ ako pobehlicu a aby na ňu ukazovali prstom. Tú hanbu jej nespravím. Nech je, kde je, všade je v rukách božích, bez jeho vôle jej nespadne z hlavy ani vlas. Ak sa má vrátiť, vráti sa, ak nie, poručeno Pánubohu. Roztrubovať po svete ju nedám.'
Na tom zostal. Jágra poprosil, aby Viktorke, keby ju videl alebo sa o nej dozvedel, dal vedieť, že ju on, otec, hľadal, a keby chcela ísť domov, aby jej na dobré slovo a za peniaze opatril človeka, čo by ju doviedol domov. Jáger mu to všetko sľúbil, veď si uňho užil dobré časy, a statkár sa vrátil domov s vedomím, že urobil všetko, čo mohol.
Všetci pre Viktorku plakali, dávali na omše a na modlenie, keď ale prešiel polrok i trištvrte a stále o nej nebolo ani vidu ani slychu, spomínalo sa na ňu ako na nebohú. Uplynul i rok!
Jedného dňa priniesli valasi do dediny chýr, že v panskom lese videli ženskú, čo je práve taká veľká a má také čierne vlasy ako Viktorka. Mikšovie čeľaď hneď bežala do lesa, prebehali ho krížom-krážom, ale po takej osobe ani pamiatky.
Bol som vtedy prvý rok adjunktom tu u môjho predchodcu, nebohého svokra. Tiež sme sa o tom dopočuli, a keď som šiel na druhý deň do lesa, starý mi povedal, aby som sa poobzeral, či takú osobu neuvidím. A vskutku, ešte ten deň som na stráni, práve nad Mikšovie poľom, pod dvoma jedľami, čo sa spolu splietajú, videl sedieť prostovlasú ženskú. Ja som Viktorku predtým poznal, ale v tej spustnutej, zdivenej postave som ju vedel spoznať len ťažko. Ale bola to ona! Jej šaty mali panský strih a museli bývať pekné, no teraz boli celé zodraté. Na jej postave som videl, že je matkou! Ticho som sa vzdialil zo svojho stanovišťa a ponáhľal sa domov ku svojmu starému. Ten to zas išiel zvestovať na Žernov. Rodičia náramne plakali a radšej by ju boli poručili Pánubohu. Ale čo robiť. Dohodli sme sa, že budeme striehnuť kam chodí, kde spí, aby sme jej uľahčili. Jedného dňa navečer prišla na Žernov až k otcovmu statku do sadu. Sadla si pod strom, kolená objala rukami, bradou sa o ne oprela a tak sedela a uprene hľadela na jedno miesto. Chcela k nej podísť matka, no ona sa rýchlo zdvihla, preskočila plot a zmizla v lese! Môj starý vravel, aby jej do lesa k jedliam položili jedlo a nejaké šaty, to že si hádam všimne, a Mikšovci hneď priniesli, čo uznali za vhodné. Sám som to tam položil. Druhý deň idem pozrieť - z jedla chýbal len chlieb a zo šatstva sukňa, živôtik a košeľa. Ostatné tam všetko zostalo ešte aj na tretí deň. Vzal som to preč, aby to neodniesol niekto neželaný.
Dlho sme nemohli zistiť, kde nocuje, až ja som vyčíhal, že pod troma jedľami v jaskynke - asi tam kedysi lámali kameň. Vchod je zarastený krovím, že by to neznalý nenašiel, a ona ho ešte zahradila čečinou. Raz som tam vliezol. Je tam miesto pre jedného či dvoch ľudí, a Viktorka tam mala len trochu suchého steliva a machu. To je jej lôžko.
Známi, príbuzní, ba i jej otec a Mařenka, ktorá už bola Toníkovou nevestou, na ňu kdekade číhali, predsa len by s ňou radi hovorili a priviedli ju domov, ale ona sa ľuďom veľmi vyhýbala a vo dne ju bolo vidno málokedy.
Keď si raz podvečer zase prišla sadnúť k statku, tichúčko k nej pristúpila Mařenka a svojím lichotným hláskom ju prosila: 'Poď, Viktorka, poď so mnou do komory spať, už si so mnou dávno nespala, cnelo sa mi po tebe, i všetkým. Poď so mnou!' Viktorka na ňu pozrela, nechala sa vziať za ruku a viesť až do predsiene, odrazu sa však vytrhla a preč. Niekoľko dní ju potom pri statku nevideli.
Raz v noci som na stráni nad Starým bielidlom stál na postriežke. Mesiac svietil ako vo dne. Tu vidím z lesa vychádzať Viktorku. Keď ide, ruky má zložené na hrudi a hlavu schýlenú vpred, keď beží, beží tak ľahko, až sa človeku zdá, že sa nedotýka zeme. Vtedy tiež tak utekala z lesa rovno ku splavu. Vtedy som ju už často vídal sedieť pri vode alebo na stráni pod tým veľkým dubom, a tak som si to hneď nevšimol. Ale keď som sa dobre prizrel, vidím, že čosi odhadzuje do vody a počujem ju tak divoko sa zasmiať, až sa mi zježili vlasy. Môj pes začal hrozne vyť. Ja som sa vtedy triasol hrôzou. Viktorka si potom ale sadla na peň a spievala. Nerozumel som ani slova, ale nápev bol k uspávanke, čo spievajú matky deťom:

Spi, dieťatko, spi,
zatvor očká, sni,
Pánboh bude s tebou spať,
anjeličky kolísať,
spi, dieťatko, spi!

Tá melódia znela nocou tak žalostne, že som úzkosťou sotva vydržal na mieste. Dve hodiny sedela a spievala. A od tých čias je každý večer až do noci pri splave a vždy spieva tú uspávanku. Ráno som to rozprával môjmu starému, a toho hneď napadlo, čo asi odhodila do vody - a vskutku to tak bolo. Keď sme ju zase videli, jej postava už bola zmenená. Matka sa desila, i ostatní, ale čo naplat! Nevedomosť hriechu nečiní! - Pomaly si zvykla chodiť aj k našim dverám, zvyčajne, keď ju dohnal hlad. A ako teraz, i vtedy len prišla, postavila sa ako socha a nič. Ale moja žena, vtedy ešte dievka, jej hneď dala nejaké jedlo. Mlčky to vzala a utekala do lesa. Keď idem lesom a stretnem ju, podám jej chlieb. Vezme ho, ale keby som s ňou chcel prehovoriť, ujde a nevezme nič. Hlavne má rada kvety. Ak nenesie kytičku v ruke, má ju za lajblíkom, ale keď uvidí dieťa alebo niekam príde, rozdá ich. Či vie, čo robí? Kto to môže vedieť? Sám by som rád vedel, čo sa jej v tej poblúdilej hlave deje. Len kto by to mohol vysvetliť? A ona - sotva kedy!
Keď mala Mařenka s Toníkom svadbu a odišli na sobáš na Červenú Horu, pribehla do statku Viktorka - bohvie či náhodou alebo o tom počula. Mala kvety, a ako prišla pred prah, rozhodila ich po dvore. Matka sa pustila do plaču, priniesla jej von koláče a čo mali dobré, ale ona sa otočila a ušla.
Otec sa nad tým veľmi trápil, mal ju rád. Tretí rok umrel. Ja som bol práve v dedine. Mařenka a Toník sa ma s plačom pýtali, či som nevidel Viktorku. Radi by ju priviedli do statku, len nevedeli ako. Otec vraj nemohol skonať a všetci súdili, že to ona mu drží dušu. Vrátil som sa do lesa, či by som ju niekde nevidel, a myslel som, že jej to poviem, či už mi rozumie alebo nie. Sedela pod jedľami. Ja okolo nej prejdem akoby nič a vravím len tak mimochodom, aby som ju nevyplašil: 'Viktorka, tatík ti umiera, mohla by si zájsť domov.'
Ona nič, akoby nepočula. Darmo je, myslím si a idem im to do dediny povedať. Ešte rozprávam na prahu s Mařenkou, keď paholok volá: 'Viktorka naozaj ide do sadu!'
'Toník, vyvolaj kmotry a schovajte sa, nech ju nevyplašíme!' povedala Mařenka a išla do sadu.
O chvíľu viedla Viktorku mlčky do svetnice. Tá sa hrala s prvosienkou a tie krásne, no mdlé čierne oči sa od nej ani nezdvihli. Mařenka ju viedla ako slepú babu. Vo svetnici bolo ticho. Z jednej strany lôžka kľačala matka, pri nohách jediný syn. Otec mal ruky zložené na prsiach, oči už obrátené k nebu, zápasil so smrťou. Mařenka priviedla Viktorku až k lôžku, umierajúci na ne obrátil oči a tvárou mu preletel blažený úsmev. Chcel zdvihnúť ruku, ale nevládal. Viktorka možno myslela, že niečo chce a prvosienku mu vložila do ruky. Chorý ešte raz na ňu pozrel, vzdychol - a bol mŕtvy. Privodila mu šťastnú hodinku. Matka spustila nárek, a ako Viktorka počula toľko hlasov, divo sa okola seba obzrela a von zo dverí a preč. Neviem, či kedy viac bola v rodnom statku.

***

¹ škapuliar - súkenný amulet so zašitou modlitbou
² dostať sa do bieleho kabáta - na vojnu
³ priviesť šupom - s policajným sprievodom