Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• 1938
• príbeh zo Šarišského z čias, kedy ľudí lákala Amerika vidinou zárobku a lepšieho života
• Lámané drieky vznikli pred rozbitím prvého československého štátu - zachycujú východoslovenskú dedinu práve v čase jeho trvania, hoci časove na zúženom priestore
• román je dôkazom, že jeho autor nie je prišelcom, ale intenzívnym, citlivým pozorovateľom; s istotou sa ponára do dedinského prostredia a necháva sa strhávať následnosťou udalostí, ktoré sú napokon pre dedinu znovuoživením
• Prídavok priťahuje svojim bytostným poznaním života a prostredia
• epický plán románu sceľuje vražda a podozrenie z nej, úteky a návraty, zlomené zlo a nepokorená súdržnosť, veľké oči vysťahovaleckej Ameriky a prítulnosť domova
• Lámané drieky sú zaujímavou sondou hlavne z hľadiska absorbovania empirického poznania šarišskej dediny za prvej republiky; sú v nich ľudia žijúci z rúk a zeme, uzavretí do vlastného, malého, ale príťažlivého sveta v najužšom spojení s prírodou ako zrkadlom ich podstaty

1

V Šarišskom kedysi i rok prešiel bez významnejšej noviny. Za horami k zemi pričupená dedina ležala trochu od ruky, život do nej neprinášal nijakých prekvapení. Jednotvárne klopotenie pri gazdovstve otupovalo ľudí: plakať nevedeli, smiech im nepristal a rebelovať nemali odvahy. Všetok odpor prinášaný zlobou dňa dusili v sebe. Na veci pozerali bez záujmu; ak niečo vyšlo tak - bolo tak, ak onak - bolo onak.
V rozvlnenej doline ošarpané chalupy so stuchnutými slamenými strechami stály lenivo, nehybne, ako nepríjemný kaz na tvári rozmarnej prírody, a ľudia, ktorých si čas vyoral zo zeme, podobali sa jeden druhému ako vajce vajcu. Aspoň naoko. Aspoň vrabcom na starých konáristých vŕbach, čo tam od nepamäti čvirikali svoju fádnu pesničku. V Šarišskom nikto sa nestarel do vrabcov, iba ak detiská z roztopaše hodily za nimi dakedy omletý kamienok. Ináče nikomu ani na um nezišlo skúmať, ako sa tie vtáčatá liahnu, ako žijú a ako hynú. Len raz neobstálo bez galiby. Učiteľ-rechtor, košikár a zvonár v jednej osobe, počal v škole rozprávať čo to z prírodopisu, a raz, ako ako nie, prednášal o vrabcoch. Vtedy zahrmelo. Či je vraj vrabec slovo božie! Ale to bolo dávno. Dnešný učiteľ v Šarišskom už ani košíky nepletie, ani nevyzváňa, a v škole bez obáv smie tvrdiť, že na svete niet stríg a že kravám nemožno porobiť.
Roky sa míňajú a ľudia sa menia. Zmeny na ľudských tvárach a v ich dušiach nepobadá iba hlúpy vrabec, ktorý neorie, neseje, nežnie, ale len kradne a v zime pred mrazmi schováva sa v útulnom hniezde lastovičky. Ale ty, človek, keď chceš vidieť, a zadívať sa do minulosti šarišského chotára, musíš zbadať, že poriadky sveta tohoto boly až príliš skrivodlivé, bezcitné a zbahnelé, a že v mnohom vlívaly i na osud úbohého Gregora Koperdana. Tak je to.
Sedemdesiat rodín svážalo obilie s drobných pásikov, rozsekaných na úzke rezance, a gróf Sárossy, azda aby sa tým Bohu rúhal, staval konča dediny stohy, prevyšujúce kostolnú vežu. Bolo ich každý rok i desať, pätnásť. Škerily sa na ľudí a vyvolávaly trpké spomienky na komasáciu. Len ozvať sa nemal kto, nikto si netrúfal spaľovať prsty a z nenávistných pohľadov kolektíva nikto nechcel čítať. Čo komu záležalo na tom, že gazdovia preklínajú komasáciu, že nenávidia grófa, že zazerajú na neho ako na hriech, ale padajú mu do nôh, náhle ho zbadajú prichádzať.
Boly časy, keď gróf mrskal ľudí býkovcom, keď mu švárne dievky na rozkaz musely chodiť do kúrie, keď sa chudobný človek pravdy dovolal len pred stolicou božou, ale dnes je už všeličo ináč.
Chlapi nie nadarmo stískali päste, dožili sa odplaty.
Pravda, v takom kraji, Pánu Bohu za chrbtom, i päť pokolení musí čakať na jedno svitanie. Ale sedliacka trpezlivosť je nekonečná. Tvrdá a húževnatá ako život. Babky už dieťaťu v kolíske hudú pesničku o macošskom osude, a otec ešte i na smrteľnej posteli prikazuje synovi: "Reptaj, ak chceš, ale nie nahlas... Čakaj! A ak nič dobrého neužiješ na zemi, Boh ti všetko vynahradí v kráľovstve nebeskom. Ale oči maj na všetkých stranách. Keby sa trafila príležitosť, odlej z kalicha trpkosti... Potom sa vypomsť i za mňa, i za deda, i za pradeda. Za všetkých!"
Ej, keby tak ešte raz bolo možné brať do rúk kosy a cepy na pánov! Vtedy to bolo veľmi sľubné. Vtedy, keď cholera navštívila Šarišské, strach pred smrťou zdivil všetkých priateľov života. Škoda. Vraj kôs a cepov bolo málo. A páni sa spojili, aby skrotili sedliacky vzdor. Poučili sa. Teraz sú šikovnejší. Sedľač držia v hrsti. Strežú každý jej krok. Preto treba čakať, kým zhnijú, kým sa za živa rozložia, aby potom beztrestne kopli do nich, ako do odpornej mršiny.
Takíto boli ľudia v Šarišskom.
Tušili, oni všetci majú tuhé životy, gróf dostával puch. Keď to pobadali, nad dedinou rozhodili potmehúdsky úsmev: signál k náporu. Nad chalupami zažiaril svit ružových nádejí.
Chlapi chytro složili hlavy dovedna.
- Dobre bude, - uvažovali zápäť - odbehnúť do Ameriky zarobiť dáky groš. Musíme byť pripravení. Ako vidno, každú chvíľu ho dajú na bubon. Veľa mu už nechybí. My mu síce smrdíme, ale naše doláre mu nebudú smrdieť... Len keby ich bolo.
- Veď ono sa povie, Amerika... - povedali si s akýmisi obavami. Pýtali sa: - Ale či my vieme, čo je to Amerika?
- Nemusíme vidieť! - dodali o chvíľu. - I z iných krajov vandruje svet za more. A tiež nevedia. Tam vraj každý zarobí. Len my poďme v mene božom... Poďme, kým nebude neskoro...
Rozparcelovali celý sárossyovský majetok. Ešte sa im ho i málilo. Všetci chceli viac. Ale na hútanie nebolo príliš času, rad radom sa vyberali na výchytky do neznámeho sveta. Ako za humno. S torbičkou. S kúskom čierneho chleba a s troškou mastnej slaniny. Skoro bez rozlúčky.