Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

2

V tom čase raz cestou s poľa grófsky správca, Karol Sitár, pojal mladého gazdu, Onda Baďuru, pod pazuchu a vrýval mu do srdca otcovské ponaučenia.
- Ty sa tu netráp, Ondo... - rozprával. - Vidíš, čo sa strojí prísť. Škoda ti byť bírešom na panskom. To nie je život pre teba. Tu, v dedine, najdeme si vždycky dosť takých, ktorých v robote treba viesť. Ty i sám potrafíš. Máš hlavu. Zaslúžiš si lepší osud. Tvoje miesto nie je na tomto majetku. Aspoň predbežne nie. Nevieme, ako bude. I ty choď chytro do tej Ameriky, zarob groš, kúp si kus poľa a gazduj. Raz môže byť z teba človek. Ak chceš, požičiam ti na cestu...
Baďurovi vtedy bolo triadvacať rokov. V žilách mal silu, v srdci odvahu, v očiach smelosť a celého ho prehrievala nesmierna radosť, lebo cítil, že sa mu otvára brána do života.
Ani dlho nerozmýšľal. Načo rozmýšľať? Treba sa chopiť príležitosti. Treba ju chytiť a držať, aby sa nenahnevala a neušla.
- Ďakujem vám, pán Sitár! - zaplesal uveličený. - Pôjdem... Pravdaže pôjdem...
A šiel.
A s ním a po ňom šli potom ešte i viacerí.
Všetci vedeli o dodrúzganých nádejach starého, chorľavého grófa. Len jedno netušili, lebo už boli na ceste.
Nevedeli, že Karol Sitár týždeň sedel zbožne pri posteli chorého pána, potešoval ho prichádzajúcim jarom, nahováral ísť do špitála a odporúčal povolať chýrnych lekárov. Ale gróf o lekároch a liekoch ani počuť. Bol zunovaný, vyčerpaný, vysilený. Život ho netešil. Chcel umrieť.
A umrel. V jarný deň, nad ránom. Tíško, vo sne. Večer ešte hovoril o svojej žene, dal si sňať so steny jej fotografiu, pozeral na ňu rozcitlivele, odprošujúco, obrázok položil na prikrývku, hladil ho kostnatou rukou, kým na ňom nezmeravela. Ráno ho našli mŕtveho s ľahkou zasnenosťou na tvári. Riedke šedivé vlasy so širokými bokombradami sedely mu na hlave ako parochňa. Oči mal privreté. Len jedno ešte ako by skúmalo údiv a dojatie verného služobníka, ktorému odkázal zchudobnelú, starodávnu kúriu trochu z veľkodušnosti, ale hlavne z odporu oproti nenásytným príbuzným, ktorí ho od rokov molestovali prosbou, aby pri robení testamentu na nich nezabudol.
Tak sa stalo, že radosť dediny spľasla ako špendlíkom prepichnutý mechúr. Gróf neočakávanou smrťou a drsným závetom škarede urazil z ťažkého sna sa prebúdzajúcich Šarišanov. Väčšmi ako predtým celým životom. Chlapi preklínali, ale z Ameriky sa už nevracali. Poznali v nej možnosť zarábať peniaze, nuž ostali. Doma by boli považovali za hanbu a pokorenie sedliackej hrdosti brať do ruky čakan alebo krompáč a drhnúť pre cudzích. Vo svete nebridili sa ani hnusnejšej roboty. Uznávali, že si doláre musia zaslúžiť.
A tí, čo sa nad smrťou grófa Sárossyho pohoršovali doma, videli len prípisy bánk a poštové poukážky. Jed sa časom vyparil, v ľuďoch rodila sa túžba po peniazoch, nuž ani oni neotáľali. Pustili žilu, krv z nej potom už neprestala vytekať. Pojedni boli silní, odolní, vydržali na ťažkej púti. Tí slabší pozvoľna vykrvácali.
Ondo Baďura vydržal. Až tri razy meral cestu do Ameriky. Jeho odvážne vandrovky boly ako otvorené knihy. Čítal v nich denne, vytrvale. Z neodolných brál tvrdej a gniavenej skutočnosti sodratými prstami vyhrabúval literu po litere. Do úmoru. Človek má hlavu, myslel si, keď chce, vie zdolávať i prekážky, a keď je múdry, na všetkom sa poučí. Nuž učil sa mladý Ondo Baďura, a keď sa zpoza mora vrátil po tretie, vybudoval dom, priviedol doň ženu, driečnu a robotnú Hanu, aby mal puto, čo ho zadrží, keby tak nebodaj ešte raz zatúžil pripínať krídla a letieť do sveta. A rodáci pripútali si ho rychtárskou palicou.