Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

13

Ale sotva to zazrie náš šuhaj,
švihne valaškou blýskavou -
spasený zajko závozom, hybaj!
Sokolík mrie medzi trávou:
Čo si ho, Martin, chudáka zabil?
Či ťa ten chochlík jarabý zvábil? -
Sokol nech si orla volí! -
Sedem hrmených! - sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.

14

A čo by moja valaška riekla,
že tak pekný nedám jej skok?
Že by sa za mnou daromne vliekla,
zanedbala slávny skutok?
A moja radosť kdeže by bola?
poľovať vidieť toho sokola,
a sám predsa nepoľovať!
Do vrabca hodiť? - to by ma ctilo! -
vtáča, čo v krásnych záletoch žilo,
chcem si duši obetovať! -

15

Tak sa vyslovil, zdvihnúc baltičku,
hrdú poriskom slivkovým,
na ktorom vidieť samú cifričku
vybitú vláknom spiežovým;
z hunky v osmoro visí remenec,
naň si zavesí baltu mládenec
a stúpa hor' a hor' horou;
myšlienky nemá, nemá starosti,
len tajne vejú prsmi radosti
jak vetrík lístím javorov.

16

Vyjde ku svojej širokej skale,
obráti sa a dol' hľadí,
hľadí po čerstvej zelenej diale
a na skalu sa usadí:
v širokých prsiach pozbiera paru
a vydúchne si smutnú fujaru,
prsty na dierky položí: -
zaplače hora, háje zastenú
a žiaľ za žiaľom z pŕs tých sa ženú,
v ktorých smútok nebrloží.

17

Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva:
a tak je. Jeho cit žiale tuší,
o ktorých jeho svedomie čuší,
ktoré v ňom len múdri znajú:
a život jeho ten vždy sa smeje,
cudzí mu je strach - cudzie nádeje,
čo svet ten náš previevajú.

18

"Zaspieva mu vtáča na kosodrevine",
on cíti, čo vtáča spieva:
"Čo komu súdenô, veru ho neminie",
to čuť v speve sa domnieva:
zdá sa mu, že niet, krem bied zdedených,
žije v radostiach nepremenených,
tak ako žil v nich jeho ded:
minulosť peknú sám si vybájil,
a budúcnosť mu cele zatajil
nezvedavý jeho pohläd.

19

Za čím obyčaj žialiť, požiali,
čím baviť, tým sa zabaví,
spieva, čo staré matky spievali,
reč pradedov svojich vraví:
a hneď ako blesk hromom zakľaje,
koho klial, tomu zas šťastie praje,
hneď v búrach je, hneď má pokoj;
hneď v dolinách sa tichých osadí,
hneď vrchmi lieta sťa orol mladý,
ako aj ten Martinko môj.

20

Jak si prehráva, tak si prehráva,
nič necítiac, nič nemyslí,
akoby zvuky, ktoré vydáva,
samy píšťalou sa tisli:
a ty počúvaj to ich trasenie,
to žiaľov tajných velebné vrenie,
to vlnenie, v ktorom tlejú:
a jedným okom sladké nadšenie,
a druhým okom žiaľne túženie
po lícach sa ti rozlejú.

21

Razom umĺkne a dopočúva
pieseň svoju v troch ohlasoch,
díva sa, ako vetrík podúva
dolinou v zvlnených klasoch:
a zobzerá sa okolo skaly,
hľadí pod duby, čo vôkol stáli,
hodí ďalej blesk zornice:
prst do úst vloží a hvizd vyjačí,
ako konduktor keď odchod značí
divou parou železnice.

22

Zahvizdol strašne, počuť ho mohli
na Zvolene zámku páni,
všetky ohlasy hvizdom sa pohli,
letiac od stráni ku stráni:
líca šuhaja podbehli krvou,
a zase zašli tíšinou prvou,
len zraky ešte lietajú:
strašne hvizd tento do srdca bodne
dievčinám, ktoré horou slobodne
bujné truskavky zbierajú.

23

Sotvaže stíchli diaľne ohlasy,
už vtáčky plaché lietajú,
a v nezábudok krúžik belasý
jašteričky sa skrývajú;
už odďaleka šum sa rozlieha
a vždy blíž a blíž šuchot dobieha,
už prút suchý praští blízko:
a udychčaný cvalom pripáli
a k Martinkovi svojmu sa zvalí
Belko, snehosrstý psisko.

24

Zrosené dlaby napredok vystrie,
na ne smelú hlavu zloží
a na Martinka okále bystré
oprie pekný ten tvor boží;
a krúti sem-tam chvosta kúdeľou,
zas s bručiacou sa pohráva čmeľou,
a zas žmurká, podriemkáva;
a tak si leží, jak by neležal,
keď by popri ňom čujný vlk bežal,
s ktorým tak rád sa bíjava:

***