Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• Eugen Onegin je filozoficko-spoločenský, ale zároveň aj ľúbostný román vo veršoch, ktorý zobrazuje vtedajšiu ruskú spoločnosť a ktorý sa pokladá za vrcholné dielo A.S.Puškina.
• Eugen je cynický mladý muž, švihák a bohém z vyššej spoločnosti, znudený životom, plesmi, večierkami, konvenciou a pretvárkou - ide o "zbytočného človeka", ktorý žije bez cieľa, hľadá sám seba, no pritom zraňuje ľudí vo svojom okolí a nakoniec aj sám seba; mnohí mladí muži by sa iste v jeho osobe spoznali, lebo hoci sa príbeh odohráva v 19. storočí, ľudská psychika sa nemení tak rýchlo ako spoločnosť.

HLAVA PRVÁ

I žiť toropitsja, čuvstvovať spiešit.
Kn. Viazemskij

I.

"Môj strýc, muž najčestnejších zvykov,
keď vážne počal chorým byť,
ctiť si ho primal nápadníkov,
nemohol lepšie urobiť.
Príklad ten iným poučenie,
no, Bože môj, čo za trápenie
s nemocným sedieť nocou, dňom,
a nemôcť odísť na krok von!
Pretvárky nízkej cítiť vinu
položivého zabávať,
podušky mu vše naprávať,
so žiaľom núkať medicínu,
vzdychať a myslieť celý čas:
kedyže ťa už vezme ďas!"

II.

Tak myslel figliar mladých rokov,
vezúc sa v prachu krajiny,
Zeusa vôľou prevysokou
potomok celej rodiny.
Ľudmily - Ruslana vy druzi!
S rekom, nímž vám môj román slúži,
bez dlhých predmlúv, a zaraz,
dovoľte oboznámiť vás:
Onegin - druh môj znamenitý,
bol pri Neve tiež rodený,
kde, čitateľ môj vznešený,
rodil a blýskals' možno i ty,
kde chodil som tiež s mnohými,
no, sever, že vraj škodí mi.

III.

Otec mu slúžil po šľachticky,
výborne, stále dlhy mal,
tri bály dával v roku vždycky,
nakoniec všetko premrhal.
Eugena ale osud chráni,
zpočiatku madame chodí za ním,
potom ju monsieur zamení,
chlapec bol bujný, príjemný.
Úbohý Francúz monsieur l'Abbé,
by dieťa darmo nemučil,
žartom ho zavše poučil,
nenudil mravokárstvom, chabe
šialenosť jeho pokáral,
v Letný sad na prechádzku bral.

IV.

Keď prišla doba pobláznenej
mladosti nášmu Eugenu,
čas nádeje a túžby nežnej,
výpoveď dali l'Abbému.
Je Onegin môj na slobode,
strihaný, ako bolo v móde,
londýnskym dandym robil ctnosť,
nakoniec videl spoločnosť.
On po francúzsky vravel stále,
vedel aj písať, osnovať,
mazúrku ľahko tancovať
a pokloniť sa dokonale.
Čo chcete viac? Svet rozhodol,
že umným, veľmi milým bol.

V.

Učili sme sa všetci trochu,
voľačomu a akosi,
tak vychovaním, sláva Bohu,
sa kde-kto hlúpe honosí.
Onegin podľa mienky mnohých
(dľa sudcov odhodlaných, strohých)
bol učeným a pedantom,
on so šťastlivým talentom
znal v nenútenom rozhovore
posúdiť zľahka každú vec
a ako vážny učenec
mlčievať v každom vážnom spore,
vylákať vedel úsmev dám,
keď pustil skvelý epigram.

VI.

Už vyšla z módy latinčina,
no, nesmiem pravdu prezierať,
latinčinu si stále všíma,
vie epigrafy rozberať,
pohovoriť o Juvenále,
napísať v konci listu vale,
ba dokonca, hoc chybne, vie
aj z Eneidy strofy dve.
Nemal nič s prachom do roboty
chronologických pátraní,
domácich dejov písaní,
lež zato všetky anekdoty
od Romula do našich chvíľ
v pamäti svojej zachránil.

VII.

Vysoké v sebe nemal vášne,
napríklad život zvukom dať,
nevedel, keď tak čítal básne,
od jambu chorej rozoznať.
Homéra hanil, Teokryta,
dal veľa na Adama Smita,
a hlboký bol ekonom,
to jest, že vyznal sa aj v tom,
jak bohatne štát každoročne,
čím žije, prečo nenačim
mu zlata, keďže postačí,
ak produktov má dostatočne.
Otec ho nijak nechápal
a zeme do zálohu dal.

VIII.

Vyrátať, čo znal, aké divy.
to bolo by mi od ruky,
v čom génius bol opravdivý,
čo nad všetky znal náuky,
čo od mladi mu bolo cenným,
prácou i mukou, potešením,
čo zaujalo celý deň
tú jeho roztúženú lieň, -
to bolo horieť v nežnej vášni,
o ktorej spieval Naso náš,
za ktorú trpiac končil včas
svoj život búrlivý a krásny
v nemote stepí v Moldave,
od Itálie v diaľave.

IX.

Nás srdečný plam zavčas mučí,
jak Chateaubriand hovorí,
príroda láske nenaučí,
v románe prvom zahorí.
Znať chceme žitie nepoznané,
a poznáme ho po románe,
prechádza rok a zasa rok,
a nemali sme pôžitok,
skúsenosť skvostnú predbehneme,
lež šťastiu škodíme len tým,
odrazu skryje sa a s ním
dni ujdú mladé, rozpálené.
Náš Onegin bol práve v tom,
zato - jak poznal ženy on!

X.

Jak zavčas vedel pretvárať sa,
nádeju tajiť, zažiarliť,
sklamať a nútiť veriť zasa,
mračným sa zdať a túžbou nyť,
byť hrdým, krotkým, neposlušným,
pozorným lebo rovnodušným,
či jemne mlčanlivým byť,
jak krásne s ohňom zarečniť
v srdečných listoch nevšímavý!
Za jedným dýchajúc mu hruď,
jak vedel seba zabudnúť!
Zrak bystrý, nežný, ligotavý,
hanblivý, drzý, časom žiaľ
sa v ňom aj slzou zablyšťal.