Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

HLAVA PRVÁ

XI.

Ukázať vedel, že je novým,
nevinnosť umu pozbaviť,
zúfalstvom strašiť opravdovým,
líškať sa a tak zabaviť,
na clivé dojmy mával chúťky,
nevinných rokov predrozsudky
chcel umom, citom poraziť,
nevinnej lásky vznietiť cit,
prosiť a žiadať o vyznanie,
poslúchať srdca prvý hlas,
prenasledovať lásku - vráz
ísť potajomky na svídanie,
v samote potom dávať jej
lekciu v chvíľke stíchnutej.

XII.

Jak zavčas vedel lásku vzklíčiť
aj u koketiek povestných!
Keď sokov chcelo sa mu zničiť,
jak vedel slovkom raniť ich!
Jaké im siete prihotovil,
by padli do nich a on lovil!
Vy mužovia však nedbalí
priateľmi ste mu ostali:
láskal ho lžive manžel mnohý,
Faublasa učeň žičlivý,
i starec nedôverčivý,
i nejeden pán veľkorohý,
vždy spokojný sám so sebou,
s obedom svojím, so ženou.

XIII.

Znal zlákať zbožný pohľad vdovy,
ináče s dušou spokojnou,
skromnými, zmučenými slovy
rudnúc, priasť rozhovory s ňou.
Jak vedel s hociktorou dámou
o platonizme rozprávať,
rozosmiať vtipmi epigramov,
a na slepého máčka hrať...
Tak dravý vlk sa trápiac hladom
vychodí z hĺbky pralesov,
túla sa vprostred tichých psov,
čihajúc za nevinným stádom,
spí všetko... Zrazu zlostný kmín
jahniatko nesie v lesov stín.

XIV. - XV.

Stalo sa, v posteli je ešte,
a už mu lístky dávajú.
Pozvánka azda? Tak je. V meste
tri rodiny ho volajú.
Tam bude bál, tam - slávnosť detská.
Kam pôjde nezbedník náš dneska?
Kde počne? Ale jedno je,
byť všade sotva uspeje.
Dosiaľ je v úbore len rannom.
Široký odel bolivar,
Onegin ide na bulvár,
pochodiť po priestore známom,
kde - s kým sa stretnúť, vidieť svet,
kým nezazvonia na obed.

XVI.

Je večer. V sánky posadí sa,
a "Hýbaj, hýbaj!" počuť krik,
práštekom mrazu postriebri sa
bobrový jeho golierik.
K Talónu letí: to ho láka,
že Kaverin ho iste čaká.
Vošiel - prask! zátka vozvysok,
kométy z vína striekol tok,
pred ním je roast-beef skrvavený,
lanýže - radosť mladých liet,
francúzskej kuchyne to kvet,
štrasburský piroh oslávený,
limburský syr, čo ožil zas,
a pozlátený ananás.

XVII.

Vypili by si ešte oni,
masť kotliet dali do vína,
lež nový gong im v ušiach zvoní,
že balet sa už počína.
Divadla zákonov zlý znateľ,
nestále večný zbožňovateľ
pôvabných, milých herečiek,
márniaci za javiskom vek,
Onegin letí miesto získať,
kde kritikov je potecha,
hotový tlieskať k entrechat,
na Kleopatru, Fedru pískať.
Moinu vyzvať preto len,
aby ho zbadal ten či ten.

XVIII.

Kraj zázračný! Hľa, tam v čas starý,
slobody priateľ Fonvizin,
satirik smelý jasne žiaril,
a Kniažnin chápavý tiež s ním,
Ozerov vybrané tam dane,
keď národ plakal, tlesly dlane
s Semenovou si rozdelil,
tam Katenin náš zvelebil
Kornéliusa slávny génij,
tam pichľavý náš Šachovskoj
vyviedol svojich frašiek roj,
tam Didlo bol tiež ovenčený,
sem, kde svet kulís rozkošný.
sa niesly moje mladé dni.

XIX.

Bohyne moje! Kdeže ste vy?
Počujteže môj smutný hlas:
Či tie isté ste? Iné devy
zameniac, zamenily vás?
Či počujem zas vaše chóry?
Či vidím ruskej Terpsichory
srdečne vykonaný let?
Či pre zrak smutný už viac niet
tvár známych na znudenej scéne,
či budem vidieť cez lornet
bez čarov iba cudzí svet,
veselosť všímať skormútene,
a zívať bez slova, a snáď
len minulosť si spomínať?

XX.

Divadlo plné. Zajagaly
sa lóže, sieň vrie pohnutá,
netrpezlive zatlieskali,
opona šumí zdvihnutá,
žiarivá, jak lúč zpoza mraku,
poslušná báječnému sláku,
s nymfami vôkol seba, hľa,
Istomína už zastala,
podlahu dotkne jedna nôžka,
druhá sa krúži pomaly,
skok, páperčekom do diali
od úst Eola letí božská,
tu svije sa, tu vystiera
a nôžkou nôžku udiera.